Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Najsilnejší zo všetkých - 8. kapitola

04.07.2012 (20:30) • Forevergirl • FanFiction na pokračování • komentováno 36× • zobrazeno 3248×

                                                                       8. kapitola

 

„Ako to vyzerá? Len mi nehovor, prosím ťa, že ste ju nezachránili. To nedokážem povedať Edwardovi.“

Smutne sa pousmial. To je dobré či zlé?

„Je v poriadku,“ povedal konečne a mne spadol balvan z mŕtveho srdca, ktoré bolo ale posledné dni rozohriate až príliš. „Ale poviem narovinu, že to bolo tesné. Bude sa musieť ešte podrobiť veľa operáciám, potom je nutné, aby ostala v nemocnici niekoľko týždňov. Zrazil ju nejaký opitý magor v plnej rýchlosti, na mieste zomrel.“

„Ďakujem ti, Carlisle. Idem za Edwardom a poviem mu všetko.“

„Ale ide ešte o jednu vec, Bella. Pokiaľ viem, tak teraz nemá byť kto s Edwardom a on potrebuje každodennú starostlivosť. Musí naňho niekto dozerať. Ty si už mala množstvo skúseností s ľuďmi na vozíčku a starostlivosťou o nich.“ Rozumela som, kam tým mieril, ale nebolo by to príliš nebezpečné? Mohol by si všimnúť, že sa v mnohých ohľadoch nechovám ako človek, ale na druhej strane som si to stihla nacvičiť za storočia... Čo sa tu vlastne snažím nahovoriť sebe, keď predstava, že s ním bývam v jednom byte je jednoducho úžasná.

„Porozprávam sa o tom s Edwardom. Neviem, či to je ale dobrý nápad. Nemôžem sa len tak k niekomu nasťahovať a ešte k tomu k človeku.“ Zúfalo som si povzdychla, i keď som sa v duchu možno tešila.

„Porozprávaj sa s Edwardom a uvidíš, ako bude reagovať. A ja mám pocit, že smutný z toho nebude,“ zasmial sa a objal ma. „Izzie bude v poriadku, nemusíš sa tým strachovať. Len jednoducho musí byť niekto s Edwardom, i keď tipujem, že by si vystačil vo väčšine vecí aj sám. Ale nie vo všetkých...Ty vieš, čo robíš a nerobíš správne, Bella.“

Pousmiala som sa a so slovom ďakujem na perách som sa otočila a išla za Edwardom, ktorý nervózne čaká. Hneď, ako ma zbadal, zelené oči zúfalo prosili pohľadom o odpoveď, že je všetko v poriadku a ja som bola rada, že mu môžem takúto odpoveď poskytnúť.

Kľakla som si k nemu a chytila ho za ruky. „Bude v poriadku, Edward. Ale musí to ostať niekoľko týždňov.“

„Och, ďakujem. Neviem, čo by som robil, keby neprežila. Naozaj bude v poriadku?“

Pohladila som ho po líci, bol rozrušený, chvel sa. „Naozaj, čakajú ju ešte nejaké operácie, všetko má na starosti môj otec, je najlepší, nemusíš sa naozaj báť.“

„Dobre, ďakujem.“

„Ale ide o to, že sa nemá o teba kto starať,“ začala som opatrne. „Takže mi napadlo, že by som tie týždne o teba starala ja, čo povieš?“

Zamračila sa. „Dokážem sa postarať o seba sám, Bella. Nechcem ti narušovať všetok čas a starať sa o mňa nie je jednoduché,“ hovoril rýchlo a trochu vystrašene. Naozaj si myslí, že mi prekáža jeho ochrnutie?

„Edward, teraz ma pozorne počúvaj. Mne absolútne neprekáža, že si na vozíčku. Chcem sa o teba starať a môžem ti pokojne povedať, že som sa pred rokom starala o ochrnutých ľudí a nikdy mi to neprekážalo. A chcem tráviť všetok svoj čas s tebou, je to jasné?“ vychrlila som naňho, aby nestihol protestovať.

„Tak to som rád, ale naozaj ťa nechcem do ničoho nútiť. Predsa len presťahovať sa zrazu k mužovi, ktorého  dlho nepoznáš. Ako môžeš vedieť, že nie som nejaký vrah, hm?“ Pri poslednej vete sa šibalsky usmial a už som vedela, že nebude protestovať.

„Myslím, že to risknem. Náhradu za mňa nájdu v práci a zavolám sestre, aby mi priviezla veci, ale potrebujem tvoju adresu.“

„Počkať, počkať, chceš sa vzdať kvôli tomu práce?“ spýtal sa zhrozene a krútil hlavou.

„Mne to nevadí, peňazí mám dosť a myslím, že sa odpočinok bude hodiť, keďže som stále v práci a v nemocnici je lekárov viac než dosť.“

„Najradšej by som ťa presviedčal, aby si to nerobila, ale myslím príliš sebecky a predstava, že ťa uvidím každý deň vo svojom byte, je až príliš lákavá,“ zasmial sa a pobozkal ma na vrch dlane.

Edward mi dal svoju adresu, tak som zavolala Alice, aby mi tam priviezla všetky potrebné veci. Ona už vedela čo a ako a my s Edwardom sme sa vybrali domov. Bola už hlboká noc a Edward tuším po ceste zaspával, lebo v strede cesty úplne stíchol a pomaly vydychoval. Usmiala som sa a tlačila ho k malej útulnej bytovke. Už z diaľky som uvidela Alice, ako tam stojí so svojím novým športiakom a nadšene mi kýva.

„Edward, už sme tu,“ šepla som potichu a potriasla mu jemne ramenom. Zamručal niečo a zdvihol hlavu hore.

„Čo sa deje?“ zamrmlal rozospato.

„Už sme tu a pred nami je moja sestra s vecami.“

Pretrel si oči. „Vyzerá ako škriatok,“ zasmial sa a uvidela som, ako sa Alice zašklebila. „Teda nič v zlom.“

„Hovorí jej to každý, takže nie je problém,“ uistila som ho. Ešte sme prešli na druhú stranu cez prechod a boli u Alice. Hneď poskočila s nadšením k Edwardovi.

„Ahoj, ja som Alice. Konečne ťa spoznávam,“ prihovorila s k nemu hneď a podala mu ruku. Prekvapene ju prijal.

„Edward. Všetky ženy vo vašej rodiny sú tak krásne?“ spýtal sa, keď na ňu pozeral.

„Samozrejme, ale všetky sme zadané, takže smola,“ zažartovala Alice. „K tvojej smole ti ostala už len Bella.“

„Skôr k môjmu šťastiu,“ opravil ju a chytil mi ruku.

„Vďaka, Alice. Tie veci mi daj a šťastnú cestu.“

Prevrátila očami a z auta vytiahla obrovský kufor. Nič prekvapujúce pri nej. „Nie je začo. A kedykoľvek zavolaj keby niečo.“

Kývla som jej na pozdrav, kufor som chytila do jednej ruky a druhou tlačila Edwarda. „Nemusíš ma ťahať, ten kufor musí byť ťažký. Tak krehká žena ako ty by nemala nosiť ťažké veci.“

Krehká? Kiežby...

„Nie je to ťažké a s bratom som často cvičila, mám viac sily, než si myslíš,“ uistila som ho, ale netváril sa príliš nadšene, keď sme nastúpili do výťahu a ťahala som za sebou veľký kufor. Keď sme vyšli hore, ocitli sme sa na malej chodbe, hneď oproti boli dvere s Edwardovým menom. Odomkol a vošli sme dnu.

„Páni,“ vydýchla som užasnuto. Všetko v byte bolo dokonalo vybavené preňho, určite tu nemal problémy pohybovať sa na vozíku a na všetko dočiahol.

Zasmial sa. „Poobzeraj sa zatiaľ, ja si zatiaľ skočím do sprchy.“

„Počkať, sám? Nemám ti... pomôcť?“

„Nemusíš, vďaka. V byte mám všetky možné pomôcky pre ochrnutých, ktoré sme s Izzie kúpili za peniaze, čo mi ostali po rodičoch. Síce stáli pekné prachy, ale za ten pocit, že môžem robiť väčšinu vecí sám, je úžasný.“

Na to som nemala slov, bola som príliš dojatá. Mrkol na mňa a otočil sa. Určite sa tu musel cítiť ako rybka v mori. Poprezerala som si všetky izby a bola som užasnutá, koľko pomôcok pre ľudí na vozíčku vôbec existujú.

Veci som si zatiaľ položila k sedačke a posadila sa. Edward stále nechodil a to už prešla aj polhodina, potom ďalších päť minút a ďalších...

„Už som tu,“ ozval sa veselý hlas za mnou. Otočila som sa k nemu, na sebe mal len dlhé pyžamové nohavice a mne zastal zrak na jeho odhalenej hrudi. Úžasne vypracované svaly sa mu črtali na prsiach i na bruchu, vyzeral tak neuveriteľne mužne.
 
„Tri hodiny tvrdého cvičenia každý deň,“ povedal s úsmevom a ja som rýchlo od hanby odvrátila pohľad od jeho hrude. Rozosmial sa a podišiel vozíkom ku mne. „Dnes so mnou už veľmi zábavy nebude, som strašne unavený.“

„Vyspi sa poriadne, potrebuješ to. Zajtra do nemocnice  nejdeš, tak si pospi aj celý deň. A ešte som ťa chcela poprosiť, ak to nie je problém, mohol by si mi ukázať všetky dokumenty, čo máš od lekárov? Ešte sa mi nechce spať, tak by som si ich rada preštudovala, aby som vedela viac a mohlo by to pomôcť aj pri liečbe.“

„Sú v tamtej modrej skrinke. A celý deň určite spať nebudem. Myslíš, že zabijem čas spaním zatiaľ, čo mám doma tak krásnu ženu?“ Šibalsky na mňa mrkol, nenapraviteľný...

„Tak poď, pomôžem ti do postele. Ktorá izba je tvoja?“

Prešli sme cez veľkú obývačku, malú chodbu a vošli do ďalšej veľkej izby. „Tá vedľa je tvoja potom, príliš ju nevyužívame, keďže i pre dvoch je tento byt dosť veľký. Je tam všetko pripravené pre náhodných hostí, takže by ti tam nemalo nič chýbať. A sľubujem, že ti tu zajtra všetko poukazujem.“

„Dobre, ďakujem.“

Pomohla som mu z vozíka do postele a zakryla ho až po krk ako malé dieťatko. Jeho výraz nemal chybu.

„Bozk na dobrú noc by nebol?“ spýtal sa laškovne.

S úsmevom som sa k nemu zohla a nežne sa dotkla jeho horúcich pier...

Priznávam sa, že táto kapitola bola písaná v polospánku, takže tak aj vyzerala... :D

Opäť ďakujem za všetky komentíky pri minulej kapitole. ♥

Autor: Forevergirl (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Najsilnejší zo všetkých - 8. kapitola: