Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Najsilnejší zo všetkých - Prológ + 1. kapitola

25.06.2012 (15:00) • Forevergirl • FanFiction na pokračování • komentováno 40× • zobrazeno 4931×

Prológ
 

Pred osudom nemôže žiaden človek uniknúť. Je jedno, či je človek fatalista alebo nie je, ale každá vec, ktorá sa stane človeku v živote, či už je zlá alebo dobrá, je spôsobená osudom. Nevyberieme si ho, ale občas ho môžeme aspoň trochu ovplyvniť.
 
No keď nás zasiahne tvrdý osud, položí nás na kolená  a núti nás prosiť, aby sa všetko vrátilo späť. Nemôžeme pred ním uniknúť, ani ho vrátiť. Slabších jedincov núti ku koncu života, keď stratia celý zmysel života a sú prinútení, aby sa o nich niekto staral po zvyšok života alebo už nenachádzajú radosť zo života.
 
Ale nie vždy  to takto funguje a výnimkou je mladý muž z Washingtonu, ktorý trpí Guillain Barého syndrómom. Ide o vážnu chorobu, ktorá je vyvolaná infekčným procesom. Vzácne ochorenie, ktoré sa prejavuje vzostupnou paralýzou začínajúcou slabosťou v nohách, ktorá sa šíri do horných končatín a tváre spoločne s úplnou stratou hlbokých šľachových reflexov. Už prešiel cez všetky liečby, ktoré mu mali pomôcť k úplnej mobilite. Vrátil sa mu opäť cit do hornej polovice tela, ale do nôh sa mu stále nevrátil. Veľmi dobre vie, že táto choroba sa môže skončiť aj smrťou, ale nikdy nestratil nádej a verí, že sa vylieči ako ostatní pacienti, ktorí boli na tom ako on a všetci sa pomaly vyliečili.
 
Je odkázaný na starostlivosť svojej dobrej priateľky Izzie, ktorá s ním býva a pomáha mu. Ale ak by ste vošli k nim do bytu, nevideli by ste žiadne smutné tváre, ktoré strácajú nádej, ale dve veselé osôbky, ktoré vtipkujú, pozerajú spolu telku, varia a robia všetko možné. Každý deň podpichuje svoju o dvadsať rokov staršiu priateľku a ona nad ním len prevracia očami. Ten človek žije, smeje sa, užíva si života.
 
A to je najdôležitejšie, nikdy by sme nemali strácať nádej a veriť. Žiť sa dá i tak, ľudia v okolí ho veľmi dobre poznajú, pomáhajú mu a nikdy nepocítil žiadnu diskrimináciu. I človek na vozíčku môže žiť šťastný život, lebo to chce!
 

1. kapitola

„Rodičia by boli na teba hrdí, Edward, keby videli, ako si pokročil od začiatku choroby,“ šepla Izzie a v očiach už mala slzy. Natiahol som k nej s ťažkosťou ruku a pohladil ju po ramene.

„Neplač, Izz. Je to osud a ten ich prišiel pred rokom. Viem, že by boli hrdí, stále na nich myslím. Verili, že mám nádej a mali pravdu.“

Prikývla a rýchlo si utrela slzy. „Ja viem, ja viem. Už by si mal prestať, budeš ešte viac unavený.“

Povzdychol som si, zaprel sa rukami o sedačku a zdvihol sa hore, aby som sa mohol posadiť na sedačku. Každý deň musím pravidelne cvičiť, zatiaľ pohnem prstami len o centimeter v tých svetlých prípadoch, ale pre ochrnutého človeka je už i to menšie víťazstvo. Viem, že raz pohnem celými nohami a budem opäť chodiť. Nie je nič horšie, než prestať dúfať a vzdať sa. To ja neurobím nikdy!

„Mal by si už prestať s cvičením. Tie veľké žily na rukách sú nechutné,“ mrmlala si. „Viem, že potrebuješ mať silu v rukách, keď nemôžeš mať v nohách, ale načo sú ti svaly?“

„Aby som mohol predsa zbaliť nejakú krásku, nie?“ Zoširoka som sa usmial, prevrátila očami a ešte viac som sa rozosmial.

„No daj nejaký film, nech sa nenudíme, keď ma nenecháš cvičiť. A schovaj, prosím ťa, tie činky do skrine, nech sa o ne nepotkneš ako minule.“ Musel som sa zdržať úsmevu, keď som si spomenul, ako sa raz o ne potkla a spadla rovno na zadok, až to zadunelo.

„Bože, prečo sú tak ťažké?“ mrmlala si znovu, keď ich odnášala do skrine.

„Izzie, každá z nich má kilo,“ objasnil som jej.

„Sú ťažké a hotovo.“

„Ako povieš. Čo si pozrieme?“

Pokrčila ramenami. „Nemám ti pomôcť radšej osprchovať sa, smrdíš ako tchor.“

„Nie, chcem sedieť pekne vedľa teba, aby si ma mohla čuchať a kochať sa mojím telesným potom,“ podpichol som ju.

„Raz ma z teba klepne, Edward,“ povzdychla si.

„Podám ti kladivo?“

„Neprovokuj!“

„Už som ticho. Daj tam to cd-čko, čo je na samom spodku.“

Prikývla a vytiahla ho. „Čo tam je?“

„Porno,“ odpovedal som pokojne, ale dlho som nevydržal, keď vykúlila oči a hodila po mne naštvaný pohľad.

„Ty si nepolepšiteľný. A nezabúdaj, že zajtra ideme do nemocnice.“

„Viem, viem, hovoríš mi to už dva týždne dopredu. No daj tam niečo, už sa nudím.“

Nafučane sa otočila a vybrala nejakú komédiu. Zbožňoval som Izz. Stále ju, chúďatko, provokujem, ale nikdy to nemyslím v zlom a ona to vie. Po smrti rodičov sa stala mojou náhradnou matkou, opatrovateľkou a hlavne priateľkou. Je tá najúžasnejšia osôbka na svete a ja nikdy neprestanem byť vďačný za to, že ju mám.

Som ochrnutý, mám vážnu chorobu, ale verím, že raz stretnem ženu, ktorá ma bude ľúbiť tak ako ja ju, a to celým srdcom a hlavne takého, aký som. Je to moje najväčšie prianie, v ktoré stále dúfam...

Bella:

Veľakrát premýšľam, čo môže byť vlastne tak úžasne na nesmrteľnom živote. Už dve storočia brázdim po svete a jediné, čo ma tu drží je moja rodina  a práca. Sú pre mňa  všetkým, no každý z nich má svoju polovičku, ktorej sa môže zdôveriť, nadovšetko ju milovať a dávať jej to neustále najavo. Aké je to vlastne prísť domov, kde na vás čaká manžel? Pobozká vás, objíme a spýta sa, aký ste mali deň. Neviem, či som príliš náročná alebo je to len môj osud, ale mám pocit, že na svete neexistuje nikto, koho by som mohla milovať. Bývali časy, kedy mi bolo zo seba zle, že som len obyčajný nesmrteľný predátor, ale v práci lekárky som našla množstvo výhod z mojich rozvinutejších zmyslov.
 
Práca sa stala mojím životom, dennodenne  som v styku s ľuďmi a napĺňa ma všetka pomoc, ktorú im môžem ponúknuť. Nemocnica sa stala mojím domovom, mojou láskou, všetkým...
 
„Bella, nemyslíš, že by si už mala ísť domov?  Si tu už dvanásť hodín, nepotrebujem, aby si mi tu odpadla a prídeme o najlepšiu lekárku,“ pokarhala ma Mary. Usmiala som  sa na svoju priateľku a pokrútila hlavou.
 
„Nie som unavená, Mary. Ty choď pokojne domov za Thomasom, budem tu aj v noci.“
 
„Nie, nie, nie. V žiadnom prípade, Bella! Si mladá, máš si užívať života a nie byť stále v nemocnici. V noci tu  bude len pár prípadov, tak tu aj tak nemáš čo robiť. Padaj už, rodina ťa čaká!“
 
Prísne na mňa pozerala, tak som radšej neprotestovala a povzdychla si. „Dobre, dobre, idem. Ale zajtra si urob voľno, zoberiem to za teba. Musíš byť aj s Thomasom. Vidím, ako ti stále volá, Mary. Ja sa nemám za kým ponáhľať, ale ty áno.“

Otvorila ústa na protest, ale hneď som ju zastavila. „Ani slovo, je to rozkaz.“

„Fajn, ale hovorím ti, mala by si si nájsť chlapa. Veď si všimni, koľko chlapov s tebou denne flirtuje a ty nič,“ vyčítala mi.

„Ale mne sa ani jeden z tých chlapov nepáči, chápeš?“

„Áno, áno, vieme, už sme to počuli nespočetne veľakrát. Ale kde myslíš, že takého nájdeš, hm? Nemôžeš stále čakať.“

Ale môžem, keby len vedela, koľko času mi ostáva, no obávam sa, že ani za takú dobu sa pre mňa nikto nenájde. Ale prežijem to, ešte mi ostáva polka sveta, čo môžem precestovať a urobiť koľko vecí.

„Ja viem, Mary. Sľubujem, že sa budem viac snažiť, dobre? A už radšej idem, neznášam túto tému,“ zasmiala som sa a prstom jej pohrozila, aby už nezačínala.

„Neznášaš akurát tak vajcia, Bella.“

Rozosmiala som sa na jej obľúbenej vete, až sa otočilo pár ľudí. „Idem sa prezliecť a padám. Ale aj tak neviem, čo budem robiť doma. Nudím sa tam.“

„Spať?!“

Kiežby. „Nechce sa mi.“

„To ma nezaujíma, musíš spať. Maj sa, Bells.“ Objala som ju a išla sa prezliecť... a domov. Tak sa mi tam nechcelo.

Cestou som ešte krúžila po večerných uliciach a pozorovala ľudí, páry s deťmi, aby som prišla čo najneskôr domov. To ja nezažijem nikdy. A adoptovať dieťa si nechcem, nemohlo by vyrastať medzi upírmi, to by som nikdy nedovolila. Mojím osudom je očividne ostať sama. Čo môžem mať z toho, že ma považujú muži za krásnu? Krása nie je a nikdy nebude všetko. Možno som až príliš naivná, ale verím, že niekde na svete je muž mojich očakávaní. Možno niekde na druhej strane sveta alebo niekde až príliš blízko.

Zaparkovala som vedľa Emmettovho auta, už zdiaľky som ich počula. Všetci chlapi boli v obývačke.

„Bella, ja neverím vlastným očiam, čo ťa prepustili, že si tak skoro doma?“ zachechtal sa Emmett a už naňho letela váza, ale Carlisle ju stihol chytiť.

„Esmina najobľúbenejšia,“ objasnil mi, keď som sa naňho zamračila.

„Naša Bella je znovu v zlej nálade,“ podpichoval ďalej. Jediný Jasper na mňa pozrel chápavým pohľadom a pokrútil hlavou, aby som Emma ignorovala.

„Kde sú dievčatá?“ spýtala som sa Carlislea a ignorovala toho blbca, ktorý na mňa robil ksichty.

„Na love. Esme ti volala, ale nebrala si to.“ Prikývla som sa vyvalila sa vedľa Jaspera.

„Emmett, vonku tuším pobehoval nejaký medveď. Nechceš ho ísť omrknúť?“

V momente vystrelil na nohy a už ho nebolo. Jasper na mňa pobavene pozrel. „Nemám naňho náladu. Nemôžeš na mňa použiť trochu tej tvojej úžasnej schopnosti a zlepšiť mi náladu pod psa?“

„Sorry, Bella, ale tebe už nepomôže nikto. Skúšam ju na tebe posledné dva roky stále, ale ty si už v poslednej fázy depresii. Viem, čo ťa trápi, ale nemôžeš sa stále takto deptať, Bella. Nie je to dobré ani pre upíra.“

„Ja viem, ale cítim sa tak len doma. V nemocnici myslím len na pacientov, na prípady...,“ povzdychla som si a oprela sa mu o rameno.

„Potrebuješ človeka... upíra, s ktorým prídeš na iné myšlienky.“

„Bože, nezačínaj s tým ešte ty,“ zavrčala som naňho.

„Za pravdu sa každý háda.“

„Trhni si.“

„Bude to dobré, neboj.“ Pohladil ma po vlasoch a nakoniec mi ich rozstrapatil.

„Ako to môžeš vidieť? Vidíš snáď budúcnosť?“

S úsmevom na mňa mrkol. „Ja nie, ale naša súkromná vedma áno.“

„Počkať, počkať, počkať! Vieš snáď niečo viac ako ja?“ vystrelila som naňho.

„Mám zakázané ti čokoľvek povedať, ani mne nepovedala všetko. Ale jediné, čo ti môžem povedať... Už čoskoro.“

Stiahla som obočie a zamračene som naňho pozrela. „To má byť reklama na nejaký film, čo bude v telke?“ spýtala som sa skepticky.

Carlisle sa veselo rozosmial, aj som naňho zabudla, že tu je. „Nie, Bella, nejde o reklamu, ale o celú tvoju existenciu.“

Ako len nenávidím tajuplné vety!

Dúfam, že sa kapitola aspoň trochu páčila a vopred ďakujem za komenty či reakcie...

Venované Niki a Teenuš, vy viete prečo... ♥

Autor: Forevergirl (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Najsilnejší zo všetkých - Prológ + 1. kapitola: