Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nástroj pomsty - 2. kapitola

30.06.2010 (14:45) • Mellanie • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1142×

(HUDBA, aj keď neviem, či ku kapitole sedia tie slová, ale páči sa mi.)

Pohľad Cataliny:

Ráno nás zobudila prekrásna vôňa, ktorá sa šírila po izbe. Bolo tu naukladané jedlo a nejaké malinovky z obchodu. Všetky baby sa po tom vrhli, ale ja som si zobrala len ovocie a pomarančový džús. Predsa sa nebudem prepchávať do prasknutia, keď ešte neviem, čo ma čaká.

Z mojich myšlienok  ma vytrhli otvárajúce sa dvere. Asi o sekundu na to v izbe stála Jane a Demetri. Stále na sebe mali rovnako čierne plášte ako predošlý deň, ale mne sa to páčilo, čierna je super.

„Hneď ako dojete vás odvedieme do hlavnej sály a tam vám Aro vysvetlí, ako sa bude pokračovať,“ prehovorila Jane, zatiaľ čo dievčatá sa napchávali jedlom. Keď to však dopovedala, všetky poslušne prestali jesť a odložili, čo mali v rukách.

Jane si naozaj vedela vynútiť rešpekt. Venovala nám ešte úsmev a otočila sa. Tento krát sme sa už postavili všetky a zaradili sa za ňou do dvojstupu, len ja som išla posledná sama, až na to, že vedľa mňa kráčal Demetri, ktorý mi však nevenoval ani jeden pohľad.

Po pár minútach sme zase zastali pred tými dverami a znova nás za nimi čakalo rovnaké osadenie ako predtým.

„Som tak rád, že vás opäť vidím,“ uvítal nás Aro. On je taký stále? Vlastne je tu všetko čudné. Po chvíli pokračoval: „Chcem, aby všetci odišli, zostanem tu len ja, moji bratia a deti.“

Do niekoľkých sekúnd sa tak naozaj stalo. Niektoré baby už začínali vzlykať, zatiaľ čo mne cukali kútiky úst. Ako môžu byť také bojazlivé? Veď ide iba o ich život?! Aj keby sa z toho dostali živé, už nikdy by to pre nich nebolo ako pred tým, tak prečo utekať pred niečím, keď to nemá cenu?

Postavil sa a začal okolo nás krúžiť. Z jeho postavenia sa dalo ľahko vyčítať, že je nervózny a hľadá vhodné slová na vyjadrenie...

„Takže, na čo to naťahovať? Návratu späť už niet. Všetci, ako tu stojíme, samozrejme, až na vás, sme upíri. Živíme sa ľudskou krvou a tak ďalej a tak ďalej. Ja spolu s mojimi bratmi v tomto svete vládneme. My sme tí, čo majú moc a dávajú zákony, ktoré sa musia rešpektovať.

Avšak je mnoho upírov, ktorí neposlúchajú a preto tam musíme zakročiť. Niektoré z vás sa k nám pridajú a stanú sa tými, ktorí dodržiavanie týchto zákonov vynucujú,“ hovoril k nám stále milým hlasom.

No tak toto som musela vstrebať.

Upíri?! Vlastne to pre mňa nie je problém, nakoľko som sa týmito vecami zaoberala už v mojich 7 rokoch. Vždy som však mala bližšie k čarodejníctvu.

Ale ten význam jeho ďalších slov ma úplne prekvapil, takže oni sú niečo ako králi a ja, ak sa mi podarí prežiť, budem niečo ako slúžka alebo pešiak?

Počúvať príkazy a trestať vinných? Ja by som mala vykonávať rozsudky? Spomenula som si na tú bandu upírov v čiernych plášťoch, naozaj sa im chcem podobať?

Odpoveď bola jasná, ak by som preto zostala na Zemi, tak áno. Celé toto uvažovanie mi nebralo viac ako minútu. Naozaj mám rýchlu logiku.

Pousmiala som sa nad svojimi nezmyselnými myšlienkami a obzrela sa, čo robia ostatní.

Polovica dievčat odpadla, Marcus a Ciaus sedeli na trónoch a pozerali sa na nás, zatiaľ čo Aro stál tri metre odo mňa a priamo ma prepaľoval svojimi červenými očami.

Asi to muselo vyzerať čudne, 5 dievčat leží na zemi, zvyšok sa ledva drží na nohách a ja sa medzi nimi usmievam ako mesiačik na hnoji. No a táto myšlienka ma rozosmiala ešte viac.

V stotine sekundy stál Aro tesne predo mnou.

„Smiem?“ spýtal sa ma a pri tom sa pozeral na moju ruku. Ako v tranze som prikývla a podala mu ju.

Vtedy sa mi začal pred očami premietať celý môj život.

Moje narodenie v najväčšej búrke, akú Amerika kedy zažila. Videla som moju matku, ktorá ma učila chodiť a neskôr zomrela na rakovinu. Môjho otca, ktorý sa s tým nedokázal zmieriť, a preto hľadal lásku v náručí inej ženy.

Videla som môj odchod k starej mame, ale to som už bola ako bez duše, bez citov.

Dostali sme sa až k tomu výletu do Londýna, môjho nezmyselného úteku pred nechceným životom, k tomu, ako ma sem odvliekli a k mojim poslednými zamysleniam o smrti a živote.

Vtedy ma pustil a ja som sa mu zvedavo pozrela do očí. On za to môže? Videl to, čo ja?

Odpoveďou mi bol jeho užasnutý pohľad, ktorým si ma stále dokola premeriaval.

„Ako? Ako môžeš tak myslieť?“ prehovoril ku mne po chvíli. Takže to videl. Všetko. Povzdychla som si a pokrčila plecami na znamenie toho, že neviem.

O 6 mesiacov:

Odvtedy už prešlo niekoľko mesiacov. Čas pre mňa nič neznamená a ani to ako vyzerám.

Ešte v ten deň si ma dal Aro zavolať do svojej pracovne. Moja nervozita opadla, keď povedal, že ja budem patriť k tým čo prežijú a že sa budem mať zo všetkých najlepšie.

Ešte stále tomu nerozumiem, ale je to tak. Naozaj mám všetko, čo si zmyslím, ale nevidím v tom zmysel. Môj život postrádal akýkoľvek dôvod bytia.

Pozrela som sa do veľkého zrkadla v mojej vlastnej kúpeľni a až vtedy som si uvedomila, že som si obliekla tričko naopak. Pretočila som ho na správne miesto, stiahla vlasy do gumičky a mohla som ísť.

Celý hrad som už ako-tak poznala. Aj keď sa chodby zdali byť podobné a pre niekoho mohli vyzerať ako bludisko, mne sa strašne páčili, lebo boli riešené symetricky, takže ja som sa stratiť nemohla. Nerobilo mi problém dostať sa do knižnice, kde som mala mať ďalšiu hodinu s Arom.

Pri týchto jeho hodinách ma oboznamoval so všetkým, čo sa týka upírieho života, dejín a pravidiel. Vlastne to bola jediná vec, na ktorú som sa naozaj tešila – poznávanie nových vecí.

Potichu som zaklopala na dvere a nahodila roztomilý výraz. Predsa len, ak tu chce človek prežiť, musí vedieť, ako na to.

„Môžeš vojsť,“ oznámil mi dostatočne hlasno pre moje uši Aro. Samozrejme hneď na úvod som mu musela podať ruku, ako to už bolo zvykom. On bol mnou fascinovaný, aj keď som nepoznala dôvod, ale neustále chcel mať pod kontrolou moju myseľ.

Keď si to prečítal v mojej hlave, samozrejme sa tomu zasmial, ale obaja sme vedeli, ako to v skutočnosti je. Asi týždeň po všetkých tých udalostiach som pochopila, že na niečo ma potrebujú. A oni sa mi to ani nesnažili vyvrátiť.

„No dcérka moja.“ Neznášam, keď ma tak oslovuje a on to vie.

„Asi sa opakujem, ale znova musím uznať, že si mimoriadne bystrá, a preto som sa rozhodol, že ti poviem, prečo si pre nás práve ty taká dôležitá..."

1. kapitola

Zhrnutie

3. kapitola

Taký malý oznam:

Od počtu komentárov záleží, kedy pribudne ďalšia kapitola. Nikoho nevydieram ani nič také. Ja píšem pre radosť, len tej radosti ubúda, keď mám dojem, že to nikoho nebaví. V každom prípade budem 3. kapitolu písať, keď na to budem mať znovu náladu.

Autor: Mellanie (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nástroj pomsty - 2. kapitola: