Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Naveky a navždy - 19. kapitola

Janka potom odišla a ja som sa pritisla ku Klaudii.

„Ako to bolo ďalej?" Pozrela som na ňu celá napätá.

„No, Babu nám to všetko povedala. Bol to pre nás šok. Proste sme to nevedeli pochopiť. Bolo to ako šok. No povedala, že sme jej najlepšie kamarátky, sme v ohrození a že o nás nechce prísť. No báli sme sa a utiekli. Počuli sme, ako sa jej rodičia pýtajú, prečo sme utiekli, no ona potom vyšla z dverí a zamierila preč. My sme sa jej chceli ospravedlniť, bežali sme za ňou. Ona len rýchlo kráčala. Vyšla nad dedinku a sadla si na zem. Bolo už trochu šero. Sadla si a začala plakať. Sadli sme si k nej a hladkali sme ju, proste všetko, čo by ju utešilo. Nič nevyšlo. No potom zrazu zdvihla hlavu. Cúvla a pozrela na nás...

Pred mnohými rokmi: (Janka)

„Čo sa deje?" Pozreli na mňa moje najlepšie, ale zároveň vydesené kamarátky.

Vedela som, že sú vydesené. Pred desiatimi minútami sa dozvedeli o existencii mýtických bytostí.

„Čo sa deje?" zvrieskli.

„Schovajte sa za mňa!" povedala som a ony ako na rozkaz poslúchli.

Schovali sa a ja som im potom dala inštrukcie, čo majú robiť. Do rúk všetko možné a usadila som ich na strom. Potom sama odišla na to miesto, kde ma kamarátky našli.

„Trvalo ti to," povedal muž vychádzajúci zo západu slnka.

„Nechaj ich ísť. Mama mi umrela. Otec takisto. Teta ma neznáša. Čo vlastne mám na tomto svete? Iba ich. Nechaj ich odísť. Prosím. Nechaj ich. Urobím všetko. Len ich nechaj," prosila som ho.

„Nie," povedal Nikolaus a pozrel sa na mňa.

Rozbehol sa k stromu a o chvíľku stál predo mnou a držal v rukách obidve moje kamarátky.

„Nie!" zvrieskla som a do očí sa mi nahrnuli slzy.

„Prečo?" Pozrel na mňa ako na zjavenie.

Nechcela som mu odpovedať. Dať mu ďalšiu možnosť na to, aby ma mohol mučiť.

„Ako si prežila deň v škole? Nič si nejedla. Ale prepáč, nevedel som, že mladej postačí jedna veverička. Bola aspoň dobrá?" Pozrel na mňa.

„Predstav si. Postačilo mi to." Pozrela som na neho.

„Buď to urobíš ty, alebo ja." Pozrel na mňa a drgol ku mne Klaudi.

Pozrela som do jej veľkých, vystrašených očí.

„Nechcem ti ublížiť." Pozrela som na ňu.

„Čítala som o tom. Ak sa napiješ viac, nebudem tým, čo ty." Pozrela mi do očí.

„Nechcem ťa stratiť." Z očí mi tiekli slzy ako hrach.

„Ja teba tiež nie." Hodili sme sa okolo krku jedna druhej.

„Začni," povedala a podala mi holé zápästie.

„Si tá naj," žmurkla som na ňu.

„Povedz Tomimu, že ho pozdravujem. A mamine s ocinom, že som ich ľúbila." Utrela si slzy druhou rukou.

Neodolala som. Zahryzla som sa do zápästia svojej najlepšej kamarátky a do hrdla mi zrazu vtieklo to najlepšie.

Cítila som, ako sa ku mne zrazu niekto sklonil a pohladil ma po chrbte.

„Tak sa na to ide." A po chvíľke ma odtiahol.

Chcela som splniť to, čo som Klaudi sľúbila. No Nikolas mal iné plány. A tomu sa zabrániť, bohužiaľ, nedalo žiadnym činom, ba ani kúzlom.