Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Navždy trinásťročný - 1

04.07.2010 (18:30) • NatalieCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2006×

1. kapitola - JE TO TVOJA CHYBA...

Ticho som posedával na popraskanom konári toho najvyššieho stromu v lese. Mohol som sledovať, ako sa pokojné spiace mesto prebúdza do svojho uponáhľaného života. A to som aj často robieval. Spočiatku. 

Teraz sa ale všetko zmenilo. Ja som sa zmenil. Z nesmelého trinásťročného upíra sa stal netvor schovávajúci sa v tieňoch. Iba mojou vinou a vinou môjho stvoriteľa, ktorý len čírou náhodou porušil jeden z najväčších zákonov upírov, som to, čo som. Premenil dieťa. Spomienky mi začali víriť v hlave a mne sa opäť naskytol pohľad do toho osudného dňa.


15. 7. 1893

Spokojne som prechádzal cez hrboľatú cestu ruka v ruke so svojou mamou. Láskyplne sa na mňa usmievala. Ako každé ráno, aj v to ma odprevádzala do školy. Tam som si odsedel svoje a s radosťou sa ponáhľal domov, kde ma vždy čakala aj s tanierom horúcej polievky. Ale v ten deň sa stalo niečo, čo som nemal v pláne. Cestou domov som sa svojou nepozornosťou skoro dostal pod kolesá aut. Nanešťastie ma okoloidúci muž strhol stranou a odviedol do jednej z bočných uličiek. Vtedy som mu za to bol nesmierne vďačný, no teraz by som bol radšej keby ma nechal zomrieť.

„Čo si sa zbláznil? Na čo si preboha myslel?! Len tak sa rozbehnúť cez cestu,“ kričal z plného hrdla.
„Prepáčte. Ja som sa zamyslel. Už sa to viackrát nestane...“ Z očí sa mi spustili slzy.

„No, no. Veď sa nič nestalo. Len si nabudúce dávaj väčší pozor,“ utešoval ma a priateľsky ma potľapkal po pleci. 

Potom sa jeho výraz nečakane zmenil. Oči mu stmavli a zrazu nadobudol postoj ako šelma pripravená kedykoľvek zaútočiť na svoju korisť. Veľmi som sa zľakol. Chcel som utekať, ale nohy mi primrzli na mieste. 

„Zranil si sa?!“ prehovoril cez zaťaté zuby.
„Asi nie...“ koktal som.
„Asi áno...“ protirečil mi, a ja som až teraz pocítil čosi vlhké v nohaviciach. Vyhrnul som si ich na pravom kolene. Skoro som omdlel. Nenávidel som pohľad na krv, ale podľa výrazu toho muža, on ju zbožňoval.

Pristúpil o pár krokov. Rukou sa začal naťahovať k rane. Nechápal som, čo sa chystal urobiť. Začal mi po nej jemne prechádzať prstami a ako vysvetlenie podal: „som lekár.“

Vôbec ma to neupokojilo. Celú dlaň si zababral od krvi a oči mu stále tmavli. Tomu, čo sa stalo potom, som ešte dlho nemohol uveriť. 

Dlaň si pritiahol k ústam a s lačným výrazom v tvári si oblizol prsty. Prišlo mi hrozne zle. Žalúdok sa mi celkom prevrátil a v ústach som zacítil žlč.

„Prosím,“ zavzlykal som, „nechajte ma odísť.“ Muž si ma nevšímal. Stále bol plne ponorený do ochutnávania mojej krvi. 

Začal som pomaly cúvať. Každý krok ma bolel, ale napriek tomu ma môj pud sebazáchovy hnal ďalej.

Otočil som sa a začal som utekať. Ulička bola dlhá. Volal som o pomoc, no nikto sa mi nesnažil pomôcť. Ľudia len stáli a dívali sa na mňa.

Vbehol som do starého skladu. Všade sa rozvaľovalo plno vysokých krabíc. Za jednu som sa prikrčil a čakal, a čakal, a čakal.

Zvonka som začul blížiace sa kroky a krátke vrzgnutie dverí, ako sa niekto dral dovnútra.

„Prepáč mi to, chlapče. Nechcel som ťa vystrašiť. Ja som totiž chorý,“ vysvetľoval a približoval sa presne k tomu miestu, kde som sedel. Bol som si istý, že za krabicami ma nemohol vidieť, no aj tak som mal veľmi silný pocit, že mi pohľadom prepaľuje chrbát.

„Prečo ste to urobili?“ zapišťal som tak slabo, že som sa ledva počul.
„Už som povedal, že som chorý. Mrzí ma to. Nemusíš sa ma báť.“

Na malú chvíľu som mu uveril, ale aj to stačilo na to, aby som urobil tú najhlúpejšiu vec vo svojom živote. Rozhodne som sa postavil a vyšiel pred krabice.

Stál tam. Čakal na mňa.

Celý čas vedel, kde som. Chcel však, aby som za ním prišiel sám. A ja som mu na to naletel.

„Urobím to rýchlo,“ zamrmlal a neuveriteľnou rýchlosťou sa rozbehol ku mne.

Zubami sa mi zaryl do krku. Moje telo sa mu vôbec nebránilo. Zviezol som sa k zemi. Pevnejšie ma chytil za ramená. Pohľad sa mi začal rozmazávať. Kdesi predo mnou som videl slabé svetlo, ktoré mi dávalo nádej, že to utrpenie čoskoro skončí. Keď v tom sa odo mňa muž odtrhol. Padol som na chladnú zem a neprestajne naňho upieral prázdny pohľad. Pozeral som sa do jeho vystrašených očí. Nehybne sa na do mnou skláňal a na niečo čakal.

Prešlo pár minút, možno hodín. Zacítil som strašnú bolesť. Ťahala sa od zakrvaveného miesta na mojom krku až po končeky prstov. Prešla celým mojím telom a začala sa usádzať na mieste, kde som mal to, čo už dnes nemám. Srdce!

Bolo to neznesiteľné. Kričal som naňho, aby ma zabil, aby to konečne prestalo. Neprestalo to. Nasledujúce dni boli moje spomienky skreslené bolesťou a smútkom. 

Vzal mi rodinu, život, aj tých pár kamarátov, čo som mal. Vzal mi všetko. Všetko, na čom mi záležalo. 

Najprv ma zasvätil do života v ktorom som sa ocitol. Bol som dobrý študent a poslušný chlapček. Presne taký, akého ma chcel mať. No ja som ho znenávidel. Nechcel som ostať pri ňom, ale nedokázal som ani odísť. Niečo ma k nemu vždy priťahovalo. Kdekoľvek bol, ja som to podvedome vedel. Neviem, či to fungovalo aj naopak. Ale jedno. čo som vedel určite bolo, že pri tom „človeku“ nevydržím dlho.


Potom prišla iná spomienka. Spomienka na deň, kedy som objavil svoju schopnosť.

23. 5. 1896

Bolo pol desiatej. Sedel som na lavičke na námestí, schúlený do klbka. Hoci mi nebola zima, triasol som sa. Môj stvoriteľ ma nechal odísť, pochopil moje rozhodnutie a takisto som spozoroval, že už zistil, čo znamenali moje pohľady. Zistil, že boli plné pohŕdania. Nenávidel som ho a miloval zároveň. Vždy som mal pri ňom pocit, akoby som sa pozeral na svojho pravého otca.

„Hej, chlapče. Čo tu robíš tak neskoro?“ opýtal sa rozpačitý ženský hlas za mojím chrbtom.
Obrátil som sa. Žena zalapala po dychu.
„Nemám kam ísť,“ snažil som sa vysvetliť.
„A čo tvoji rodičia?“ 
„Sú mŕtvi,“ zaklamal som. 

Pre mňa zomreli v ten deň, ako ja pre nich. Bolo ľahšie povedať, že sú mŕtvi, ako stále odolávať pokušeniu vrátiť sa domov.

„To mi je ľúto.“ Prisadla si ku mne. „Nemáš ešte nejakých príbuzných?“
Zavrtel som hlavou.
„Tak poď so mnou. Môj manžel zomrel už pred rokom. Bývam sama so svojimi dvoma deťmi. Ak u mňa nachvíľu ostaneš, nič sa ti nestane.“
„Mne nie, ale vám by mohlo,“ zašomral som si popod nos.
„Čo si to hovoril?“
„Nič.“
„Tak poď.“ Vzala ma za ruku.
„Určite ti musí byť poriadna zima.“ 

Chcel som ísť s ňou, no na druhej strane na mňa moje rozumné ja vkuse vrieskalo. „Nerob to. Ona je človek, ty už nie.“

Nechal som sa ňou ťahať, aby som sa nemusel obviňovať za to, že idem niekam s niekým, komu môžem ublížiť.

„Toto je Lysa,“ predstavila mi malé dievčatko možno osemročné, ktoré na nás vybehlo, len čo sme stáli pred dverami bytu, „a toto je môj syn, Jaremmy.“

Obidvom som podal ruku. Ako aj ich matka, aj oni sa najskôr striasli od chladu môjho tela.
„Myslím, že to nie je dobrý nápad.“ So zajačími úmyslami som sa otočil späť k dverám.

„Ale nebuď smiešny, len poď ďalej. Jaremmy spravil večeru. Určite si hladný.“
„Ani nie...“
Moju odpoveď ignorovala a posadila ma za malý okrúhly stolík do miestnosti, ktorá slúžila ako spáleň, kuchyňa a obývačka dokopy.
Jerremy s Lysou prestreli stôl a ich matka priniesla hrniec s voňavou polievkou. Presne takou istou, akú mi robievala aj moja mama.
Chvíľu som sa bezradne pozeral do taniera a potom som chytil do rúk lyžicu. Vedel som, že ma tá potrava nenasýti, ale chcel som ju ochutnať... Opäť si pripomenúť staré časy.

„Ako sa vlastne voláš?“ opýtala sa Lysa, medzitým, ako lačne prehĺtala jedlo.
„Lysa, s plnými ústami sa nerozpráva!“ napomenula ju jej mama.
Zahanbene sklopila oči.
„Chris,“ odpovedal som, „a vy?“ 
Otázka tentoraz smerovala na moju hostiteľku.
„Ja sa volám Elena Lockwood, ale volaj ma prosím Elena. Nemám rada, ak mi niekto vyká. Pripadám si stará,“ zasmiala sa.

Bola pravda, že so zanedbanými hnedými vlasmi stočeným do drdolu a so zvráskavenou pleťou nevyzerala najmladšie. Aspoň ja osobne by som jej tipoval po 40.

Prikývol som a dal si ešte pár hltov. Škoda, že len preto, aby som odvrátil podozrenie. Spoločne sme poumývali riad a potom nás Elena nahnala do postelí.

Posteľ bolo iné pomenovanie pre staré matrace, ktoré sa každý večer vyťahovali z drevenej skrine v rohu. Lysa s Jeremmym sa schúlili na jeden a ja s Elenou na druhý. Poprikrývali sme sa dekami, ktoré vyzerali na prvý pohľad dosť nepohodlne, ale v skutočnosti boli mäkké a príjemne hriali.

„Prečo to robíte?“ opýtal som sa hneď potom ako Lysa s Jeremmym zaspali. Nemohol som si pomôcť, ale bol som vychovaný tak, že starším ľuďom sa musí vykať a teraz som to nehodlal meniť.

„Jednoducho povedané viem, aké je to stratiť blízkych a domov. Nemohla som ťa tam nechať samého.“
„Myslím, že máte dosť vlastných problémov. Ďalší hladný krk vám do rodiny netreba!“
Nemohla vidieť ako sa tvárim. Za to ja som jej tvár videl perfektne. Zračilo sa na nej prekvapenie.
„Si veľmi chápavý na to, že máš... Koľko to vlastne máš rokov?“ opýtala sa so smiechom v hlase.
„13.“
„Na trinásťročného si celkom vyspelý a inak aj dosť pekný. Mám pocit, že Lysa sa do teba zaľúbila.“
„Vážne?“ Usmial som sa.
„Povedala mi to. Takže je to asi pravda, ale keby niečo, o ničom nevieš.“
„Samozrejme. Môžem sa ešte na niečo opýtať?“
„Uhm...“
„Ako pracujete?“

Medzi nami zavládlo hrobové ticho. Po malom zdráhaní odpoveď so seba nakoniec dostala. „No je to troška zložité. Ako isto vieš, nemám manžela a som na všetko sama. Nie je ľahké vychovávať dve deti a chodiť popri tom do práce. Vlastne, aby som to dobre vysvetlila, okolnosťami som bola prinútená robiť prácu, ktorá sa mi ani v najmenšom nepáči. Prepáč, ale nechcem o tom hovoriť.“

Možno si myslela, že som nepochopil, čo tým myslela, ale ja som to chápal dosť dobre. Veľa žien ku ktorým bol život rovnako krutý, nemalo iné východisko, ako sa stať tanečnicami alebo hoci aj prostitútkami. Ja som ich za to neodsudzoval. Každý robí všetko preto, aby prežil a ja nemám najmenšie právo niekoho za to obviňovať.

Touto odpoveďou náš rozhovor skončil. Nechcel som ju zbytočne trápiť a takisto som vedel, že si potrebuje oddýchnuť. Po piatich minútach sa ďalšie srdce pridalo na pokojnú jazdu spánku. 

Ja som upadol iba do akéhosi polobdenia. A aj z neho ma o malú chvíľu vytrhol desivý škripot za dverami. Približovalo sa to. Prudko som vstal a Elena tiež.

„Mami, čo to je?“ opýtala sa so strachom rozospatá Lysa.
„Jaremmy, zober sestru a skryte sa. Aj ty Chris.“

„Čo sa deje?“
Elena pribehla ku stolu a z jedného šuplíka vytiahla kuchynský nôž.  
„Pár dní ma niekto sledoval. Vždy keď som šla z práce, počula som za sebou kroky. Aj preto som ťa zobrala so sebou. Bála som sa, že by ti ublížil!“
„Ale kto?“ nedal som sa odbiť.
„Ja neviem. Možno nejaký zlodej. To by sa na nich podobalo. Ak by zistil, že som tu sama, bez muža, bolo by ľahké na mňa zaútočiť a vziať si všetko, čo by chcel.“
„Prečo ste nezavolali políciu?!“
„Myslíš, že by s tým niečo spravili? Chceli by dôkaz, ale ja nijaký nemám. Ver mi, že by si s tým nelámali hlavu. Polícia sa zaoberá tým, čo im vynesie peniaze. Žiaľ, ja nijaké nemám.“

Opäť sme začuli ten zvuk. Ako keby niekto ryl dlhými pazúrmi po zhrdzavenom potrubí.
„Chce nás vystrašiť,“ zašomral som.
„Choď sa skryť,“ zopakovala svoju žiadosť Elena.
„Nie, pomôžem vám. Možno na to nevyzerám, ale som silnejší ako si dokážete predstaviť.“
Pozerali sme si do očí. Rezignovane prikývla.

V tme aká bola v izbe by Elena nemala šancu ani proti malému chlapcovi a ja som to dobre vedel. 

Na dverách sa ozvalo krátke klop-klop. Počul som pridusený smiech a dvere sa začali pomaly otvárať.

„Ahoj, zlatko. Si tu sama?!“ 
Zasmial sa ten muž a so zbraňou v ruke prichádzal k Elene. Ani on ju poriadne nevidel. Takže si nemohol všimnúť nôž, ktorý stískala s čoraz väčším odhodlaním.

„Som,“ zapišťala a tým mu dala jasne najavo svoju polohu.
„Počkaj ma. Idem k tebe,“ opäť sa zasmial.

Už ich od seba delilo iba pár metrov, keď sa naňho Elena vyrútila. Nožom mu mierila na brucho. Bohužiaľ bola pomalá a muž jej pohotovo vykrútil nôž s ruky a pritiahol si ju k sebe. Zbraň jej namieril na hlavu. 

„Ale, ale, maličká. Niekto sa tu chce hrať?!“

Prešiel som k svetlu a zasvietil. Mužovi sa skrivila tvár od jasného svetla.

Šiel som pred neho a zhlboka sa nadýchol.
„Vypadni chlapče! Teba nechcem,“ zvrieskol a odpľul si vedľa Eleny.
„Koho voláš chlapče, chlapče.“
Elena vypleštila oči.
„Čo si to dovoľuješ, ty zasran.“
„Je mi fuk, či tomu budeš veriť alebo nie. Ale radím ti vypadni odtiaľto. Mladších síce nerád mlátim, ale ak to inak nepôjde...“
Tým som ho dostatočne vytočil. Pustil Elenu a pištoľ namieril na mňa.

„Tak strieľaj, ty zbabelec!“ Pritlačil som sa priamo k zbrani.
„Chris, čo to robíš?“ bedákala Elena.
„Viem, čo robím.“
Muž váhal. Nepočítal s tým, že by mal zabiť „dieťa“. Jeho smola.

„Máš plné gate?“ smial som sa. Muž bez váhania dvakrát vystrelil. 
„Oh bože,“ striasol sa keď videl diery po guľkách, ale rany nikde.
„Tak už sme sa pohrali a teraz ti niečo poviem ja.“

Pozrel som sa mu do ustráchaných očí. 

„Poznáš stvorenia, ktoré vy ľudia nazývate upíri?“ Teraz vypleštili oči už všetci v miestnosti.
Nečakal som na odpoveď. „Nie? Sú to stvorenia, ktoré nedokážete zabiť. Žijú večne, nestarnú, neumierajú a čo je hlavné, dokážu takému hlupákovi, ako si ty jediným rýchlym pohybom zlomiť väzy.“

Muž zažmurkal, či sa mu to iba nesníva.

„Už chápeš, aký je rozdiel medzi 130 ročným upírom v tele trinásťročného chlapca a možno 40 ročným úbohým človekom, ktorý nedokáže nič iné, iba byť mojou potravou?“

„Strieľaš si zo mňa?!“ zvrieskol.
„Nechci, aby som ti to musel dokazovať.“

Opäť na mňa namieril zbraň. Vystrelil ešte raz. Nič sa nedialo.
„Vidím, že si nepochopil.“

Vlastne, pravdupovediac, ani ja som ho nechápal. Čo sa môže takému idiotovi preháňať v hlave, že neurobí to, čo by všetkým ostaným povedal zdravý rozum?! Prečo nezoberie nohy na plecia?! Tak veľmi som to chcel vedieť...

Až som to uvidel. Bolo to čosi neuveriteľné. Mohol som vidieť, ako sa mu v hlave objavujú jednotlivé myšlienky. Ich obsah som nerozumel, ale k tomu, čo som vtedy urobil to ani nebolo treba.

Prirovnal by som to k oblohe. Ak človek na nič nemyslí, je obloha bez mrakov. Každá myšlienka predstavovala jeden oblak... No neboli usporiadané nahusto. Vždy tam bolo nejaké miesto. Miesto, kde som mohol vtlačiť svoju myšlienku.

„Počúvaj ma!“ povedal som mu a súčasne vyslal tú istú myšlienku k jeho mozgu.
„Áno, pane.“

Tá odpoveď na prekvapila.

„Zober tú pištoľ.“
Muž ju pevnejšie chytil.
„A mier ňou na svoju hlavu,“ pokračoval som. Muž urobil, o čo som ho žiadal.

Dlho som premýšľal, čo urobiť teraz, až som došiel k rozhodnutiu, ktoré prospeje každému. No okrem neho...

„Zastreľ sa!“
______________________________________________________________________________________________________________

Prosím, nechajte mi komentár, či sa vôbec vyplatí písať pokračovanie...

moje zhrnutie

2. kapitola

Autor: NatalieCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Navždy trinásťročný - 1: