Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Navždy trinásťročný - 2

27.07.2010 (12:00) • NatalieCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1269×

2. kapitola - Ahoj, oci...

Tri pridusené výkriky náhlivo pretrhli hrobové ticho v miestnosti. Nenávistným pohľadom som sledoval mužove bezvládne telo, ktoré už bez akejkoľvek známky života ležalo skrútené na dlážke. Z rany na hlave sa mu valila červenkastá krv a mne znova potemneli oči. Tentoraz nie od zlosti či hnevu, ale od hladu.

Pozrel som na dve malé deti krčiace sa v kúte izby. Triasli sa tak veľmi, až škrípali zubami. Svojimi ustráchanými očami sledovali každý môj pohyb. Hľadeli na mňa tak, ako hľadí obeť na svojho vraha v poslednej minúte života.

Ale ja nie som vrah... Alebo áno?! Ešte raz som sa pozrel na muža, ktorého som pred chvíľou tak rozhodne pripravil o život.

Bolo to iné. Iné, ako keď som zabíjal pre svoju potrebu. Jesť musí každý... Týmto sa riadia všetci upíry, nielen ja.

Som zlý, ak som zabil zlého človeka, ktorý chcel vykonať ešte horšiu vec?

Najhoršie na tom všetkom bolo, že nič z toho, čo sa pred chvíľou stalo, som ani trocha neľutoval. Nebolo mi ho ľúto, ani som necítil vinu za jeho smrť.

Pocity, ktorými som prekypoval za svojho ľudského života, sa náhle stratili, ako keby nikdy neexistovali. Hoci som vedel, že to, čo som urobil, nebolo správne, nemal som výčitky svedomia. Jednoducho som nič necítil. Presne ako socha. Podobizeň vtesaná do mŕtveho kameňa.

Ten jediný pocit, ktorý mi ostal, pocit chladu a nadradenosti, mi dával jasne najavo vec, ktorú som si tak dlho nechcel priznať.

Už nie som človek a ani ním už nikdy viac nebudem.

Od momentu, kedy som si konečne uvedomil tú skutočnosť, sa môj doterajší život celkovo zmenil.

Už som nezabíjal preto, lebo to bolo nevyhnutné, ale preto, lebo sa mi to čím ďalej, tým viac páčilo. Vyžíval som sa v bolesti a utrpení iných. Chcel som dať všetkým pocítiť to, čo som cítil ja. Dávalo mi to akúsi silu ísť ďalej.

Hoci som bol mladý, užíval som si život, ako to najviac šlo. Všetky svoje danosti som využíval na dosiahnutie svojich cieľov.

Krása, šarm, mladosť, večný život... Po určitej dobe som to prestal brať ako prekliatie, ale ako dary. Dary, ktorými nesmiem pohrdnúť.

Dokázal som všetko, čo som si zaumienil.

Dostal som všetko, čo som chcel.

Vedel som si pretvoriť svet podľa seba. Stačilo trocha snahy a všetci robili to, čo som chcel ja. Nikto pri mne nemal vlastnú vôľu a ja som časom prestal vnímať ľudí ako mysliace a vnímajúce tvory. Boli mojimi figúrkami v hre o čas, ktorého som ja mal celú večnosť. Hýbal som nimi ako bezduchými panáčikmi a oni mi nedokázali odporovať.

No vždy tu bolo niečo, čo mi chýbalo. Niečo, čo som nedokázal získať svojím darom. Niečo úprimné. Niečo, čo som si nemusel vynútiť. Možno to nájdem práve tu! V malom upršanom mestečku.

S ľahkosťou šelmy som zoskočil zo stromu a kútiky úst sa mi zdvihli do víťazoslávneho úsmevu. „Tak som ťa našiel, Carlisle.“

Už dlhšiu dobu som sa hnal za myšlienkou opäť stretnúť svojho stvoriteľa. Tomu známemu pocitu, ktorý ma k nemu neustále priťahoval, napriek hocakej vzdialenosti, som už nedokázal odolávať.

Jeho pach sa rozplýval všade po okolí, ale boli tu aj iní upíry. Necítil som ich tak, ako Carlisla, ale predsa len sa mi podarilo zachytiť ich stopu. Sledoval som ju hlbšie do lesa.

Kdesi v diaľke zachytil môj citlivý sluch posledné vzdychy raneného jeleňa.

No fuj! To snáď nemyslia vážne. Koľkých upírov si už stihol Carlisle zaobstarať? A koľkých ich prinútil žiť na tejto odpornej strave?!

Čoraz väčšmi sa mi do nosa zarezávala vôňa zvieracej krvi. Riadil som sa podľa nej. Zaviedla ma k trom osobám zahalených v hmle. Drobná žena s havraními vlasmi sa chrbtom opierala o druhého upíra, ktorého ruky boli obtočené okolo jej útleho, no napriek tomu dokonalého tela. Obaja sledovali, ako upírka, ktorej vlasy aj napriek šeru hádzali na všetky svetové strany zlaté odlesky, pomaly vysáva život z polomŕtveho zvieraťa.

Na jazyku ma hrýzla ironická poznámka, no napokon som si doň radšej zahryzol. Nemal som náladu ani záujem o zbytočnú provokáciu, a tak som začal cúvať späť do tieňa. Po troch krokoch však moju pozornosť upútal nečakaný hvizd sovy. Neverili by ste, ale aj upíra môže v takej chvíli niečo vyľakať.

Trocha prudšie, ako som pôvodne chcel, som dostúpil na zem. Konáre podo mnou slabo zaprašťali. Zadržal som dych a bez pohybu som čakal, čo bude ďalej.

Všetci traja sa okamžite otočili mojím smerom. Zlatovláska odtrhla zakrvavené pery od svojej koristi a rýchlo sa postavila k ostatným.

„Alice, prečo si niečo nepovedala?“ zašeptal upír svojej spoločníčke.

Ona mu na to odvrkla: „Nevidela som ho...“

Jasné, že ma nevidela. Veď som sa jej zakrádal za chrbtom. Krv prekrývala môj pach a tí, ktorí sa na ňu plne sústredili, nemohli postrehnúť, že je v okolí ďalší upír.

„Kto si?“ opýtala sa.

Naďalej som mlčal. Za hustými stromami ma nemali šancu zazrieť, no predsa už vedeli, že som tam.

Pomalými krokmi som vyšiel z úkrytu.

Prečo by som sa vôbec mal ukrývať? Čo mi môžu spraviť?! Aj keby tu bol celý klan...

Prekvapením sa im rozšírili oči. Blondína si neodpustila poznámku: „Dieťa?“

„Hej, ja som tu a tiež dosť dobre počujem,“ pripomenul som.

„Ty si upír?“ prekvapene zapišťala.

„Máš s tým nejaký problém?“

„Áno, je tu jeden problém. Si na našom území a my ľudí nelovíme. Takže očakávam, že odtiaľto, čo najrýchlejšie odídeš. A najlepšie hneď,“ zavrčal ten druhý upír a mrzuto stiahol pery.

„Pokoj. Neprišiel som robiť problémy. Len hľadám starého priateľa. Hneď potom, ako sa s ním stretnem, odídem.“

„Smieme vedieť, kto je ten priateľ? Nie je tu veľa upírov. Môžeme ti to hľadanie uľahčiť.“

„To nie je potrebné. Zvládnem to! Teraz sa radšej v pokoji rozíďme. V tomto lese počkáte ešte hodinu, kým sa stratím a potom sa vrátite odkiaľ ste prišli. Nebudeme si zavadzať. Vy pôjdete po svojom a ja tiež. Dobre?“

Všetci zborovo prikývli.

Usmial som sa a pomalými krokmi som sa od nich vzďaľoval. Len čo sa dostali opäť k zmyslom, viedli tiché rozhovory typu: „Cítim sa nejako blbo. Kto to bol? Prečo sme ho nechali odísť? Možno by sme mali zavolať Volturiovcov.“

Z chuti som sa rozosmial. Takže Volturiovci?! Nech prídu, bude zábava. S úsmevom na perách som začal pre zmenu sledovať Carlisleovu stopu. Vzájomne sa prekrývali so stopami ostatných upírov. Už som vôbec nepochyboval, že sú spolu. Alebo aspoň boli.

Moje zmysly ma zaviedli k malej vile na kraji lesa. Po dlhších úvahách som sa rozhodol vyčkať až do večera. Medzitým sa tí traja z lesa vrátili. Presne o hodinu ako som ich o to „požiadal“. Našťastie si ma tentoraz nevšimli.

Bolo možno 7 hodín, keď sa v dome rozozvučal zvonček na dverách.

„Už bežím,“ kričal ktosi zvnútra.

Dvere sa rozleteli. Stála v nich blondínka, ktorá sa pred tým kŕmila na tom chudákovi jeleňovi a nahnevane si ma premeriavala.

„Potrebuješ pomoc?“ naštvane zavrčala. Viem si živo predstaviť, ako by mi vedela pomôcť!

„Rozmyslel som si to. Bude ľahšie, ak sa na to rovno opýtam. Takže býva tu Carlisle?“

Nachvíľu ostala v šoku. „Ty hľadáš Carlisla?“ opýtala sa.

Nakukol som jej ponad plece a venoval som pobavený úsmev upírovi, ktorý drtivo zvieral akúsi knihu.

Podišiel bližšie a pokynul blondínke, aby ustúpila.

„Chris?!“

„Ahoj, oci...“

1. kapitola - 3. kapitola - SHRNUTIE

Autor: NatalieCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Navždy trinásťročný - 2: