Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Navždy trinásťročný - 4

02.09.2010 (12:45) • NatalieCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1105×

4. kapitola - Luhárka

„Dúfam, že nehovoríš áno len preto, lebo nevieš povedať nie!“ uisťoval sa Carlisle.

„Nie!“ dosvedčila a opatrne sa zdvihla. „Idem poňho.“

Jasper ju reflexne chytil za ruku. „Počkaj, to akože naozaj s nami bude bývať? Uvedomujete si, že nami bude manipulovať ako sa mu zachce?“

„Ty si ale pesimista!“ Vrazil som mu jednu do chrbta, „Ja ho zmením!“ Hrdo som vztýčil bradu a jedným okom som nenápadne mrkol po Jasperovi.

„Chceš sa staviť?“

„Žiadne stávky!“ zatrhla nám naše plány Rosalie prísnym pohľadom hovoriacim: Skúsiš sa staviť a večer bude veľké guľové!

„Tak mám ísť poňho, alebo nie?“ vzdychla Alice a vymanila si ruku z Jasperovho zovretia.

„Choď. Môžeme len dúfať, že bude rešpektovať svoj sľub!“

Pohľad: Alice

Roztvorila som vchodové dvere a obzrela sa okolo.

„Chris?“

„Tu som.“ Zrak mi padol na malý drevený altánok pri dome, z ktorého ku mne vykročila, ako ho Carlisle nazval, chladnokrvná beštia.

„Súhlasili sme,“ odpovedala som na nástojčivú otázku v jeho očiach, kým zdolával posledné metre našej vzdialenosti.

„To som rád. No ešte by ma čosi zaujímalo... Akú máš schopnosť?“ Nedal mi šancu odpovedať, hneď pokračoval. „Počkaj. Budem hádať. Vidíš budúcnosť?“ Bystrý chlapec.

„Tvoju nie.“

„Nemôžeš,“ skonštatoval bez najmenšieho prejavu záujmu.

„Prečo?“

„Možno potrebuješ okuliare...“ Pokrčil plecami. „Ale tam vo vnútri si klamala, že?“ Na okamih som celá stuhla.

„Snažíš sa na mňa použiť svoj dar?“

„Dobrý pokus o zmenu témy. Ale nie. Nepokúšam, pretože nemôžem.“

„A to z akého dôvodu? Som voči tebe imúnna?“

„Nie, len stojíš na nesprávnom mieste.“

Zmetene som po ňom pokukovala. Znenazdania ku mne vystrel ruku a povzbudivo sa usmial. Chvíľu som naňho nerozhodne a prekvapene hľadela, no potom som ju opatrne prijala.

Trhnutím ma vytiahol von z dverí, priamu k nemu. Boli sme pri sebe tak blízko, že sme sa priam dotýkali špičkou nosa. „Teraz už môžem.“

„Čo sa zmenilo?“

„Dohoda znela, že nepoužijem svoju schopnosť na nikoho, kto býva v tomto dome, kým sa v ňom ja sám budem nachádzať. Ako si si mohla všimnúť, už nie sme v dome.“ V jeho hlase sa dal jasne rozoznať povýšenecký ton i malý náznak irónie ako vo všetkom, čo doteraz povedal.

Nahnevane som zvraštila čelo. „Neprekrúcaj Carlisleove slová.“

„Ty si skutočne myslíš, že by som s mojím obmedzovaním súhlasil tak ľahko?“

Ak by som nad tým skutočne popremýšľala, došla by som zrejme k rovnakému záveru.

„Nemysli si, že keď ma vidíš v takejto podobe, je to preto, že takýto skutočne som. Pamätaj na to, že ja nie som dieťa. Nerozmýšľam na úrovni školáka, ani nejednám zbrklo. Moje plány sú prezieravé. Nerobím veci bez premýšľania. Podceňuješ ma.“

„Áno. Asi som sa zmýlila.“

Skutočne som sa cítila, akoby som nerozprávala so seberovným, ale akýmsi starým a múdrym človekom, ktorý si toho prežil viac ako ja. Celý čas som si nahovárala, že bude ľahké odhaliť jeho myšlienkové pochody. Ale tak to nie je. Je komplikovaný. Zdalo sa, že koná impulzívne, no opak je pravdou. Má plán, ktorého sa drží. Ale je tak nevyspytateľná osobnosť, že ani on sám netuší, čo urobí. No napriek tomu je každý jeho krok strategicky plánovaný.

Popri mojich úvahách som si vôbec nevšimla, ako ma pustil a následne vkročil do predsiene.

„Hej, skoro by som zabudol,“ vyklonil sa späť k dverám, „ďakujem za tú lož, pomohla si mi.“

Ostala som stáť ako obarená. „Nemala som v úmysle pomôcť ti. A raz budem určite preklínať svoje unáhlené rozhodnutie.“

„Tak si mala povedať nie a ja by som odišiel. Možno,“ dodal.

„Áno, možno. Možno by sa udialo kopa iných ešte horších vecí. Možno je to takto lepšie... Osud celej rodiny som zmenila, ako mi teraz dokazuješ v tvoj prospech jedinou lžou. Nenúť ma, aby som to ľutovala.“

Hodila som po ňom prísnym pohľadom, no on sa iba uškrnul a zmizol kdesi v hale.

Zaujímavé. Zlomyseľne som sa usmiala pri vízii, ktorá mi práve preletela mysľou. Ako vidím, dnes nás čaká ešte dlhý deň.

Pohľad: Carlisle

„Tak, toto bude dočasne tvoja izba s dôrazom na slove dočasne!“ Roztvoril som dvere na jedinej izbe, ktorá nebola momentálne nikým obsadená, a čakal na Chrisovu reakciu.

Obzerajúc sa vošiel dnu. Oprel som sa o zárubňu a pokojne som si prezeral miestnosť zarovno s ním.

Najskôr mu pohľad spočinul na balkónových dverách, ktoré mali po bokoch dlhé levanduľové závesy rovnaké ako boli aj na okne oproti. Potom preskúmal manželskú posteľ pokrytú šedými prikrývkami a piatimi malými vankúšmi rôznych farieb, a až potom si všimol podľa mňa to najlepšie, malú knihovničku, preplnenú zaujímavými knihami.

„Tamto by sa dobre čítalo,“ ukázal na sedačku pri okne.

„Čítavaš knihy?“ opýtal som sa celý prekvapený jeho vyhlásením.

Sadol si presne na to miesto, ktoré spomínal a vzal do rúk knihu, predtým ležiacu na stočenej deke pred ním.

„Kto tu býval predo mnou?“ Ignoroval moju predchádzajúcu otázku.

„Môj syn s manželkou, ale už sa odsťahovali.“

Prezeral si každú jednu stránku s toľkou úctou, akoby boli sväté. Neviem prečo, ale ten spôsob ako ľahučko prechádzal prstami po starých zažltnutých stránkach, sa mi zdal až prehnane starostlivý.

„Poznáš tú knihu?“

„Áno, až pridobre,“ usmial sa a pozrel na môj vibrujúci mobil vo vrecku nohavíc.

„Nezdvihneš to?“ Hľadel na mňa zanietením pohľadom a sto percentne nemusím byť Edward, aby som tušil, čo sa mu preháňa v hlave.

„To nech ti ani nenapadne. Máš zakázané prednášať vety v rozkazovacom spôsobe,“ zamrmlal som a pomaly som si priložil mobil k uchu.

Pohľad: Chris

V najväčšom pohodlí som si ľahol na chrbát a knihu som oprel o svoje nohy. Otvoril som ju kdesi v prostriedku a očami som hľadal svoju obľúbenú pasáž.

„Esme?“

„Ahoj, Carlisle. Volám ti, pretože dnes v noci by som už pravdepodobne mala doraziť. Počkáš ma na letisku? Alebo si mám zavolať taxík?!“

„To je v poriadku, prídem po teba. Musíme sa... ehm... Porozprávať.“

„Stalo sa niečo?“

„Nie, nič. Preberieme to neskôr, dobre?“

„Ako chceš. Lietadlo pristane pár minút po desiatej. Aj s malým prekvapením. Alice už o tom pravdepodobne vie, tak nech sa nepreriekne.“

„Ani nemôže. Všetkých vyburcovala na celovíkendový lov. Odišli pred pol hodinkou. Emmett sa nevedel dočkať.“

„Takže budeme mať dom len pre seba?“

„No... Teoreticky áno. Hlavná vec je, že už budeš konečne doma. To je dôležité. O iných nepríjemných a neočakávaných veciach sa porozprávame na letisku.“

„Samozrejme. Tak sa maj.“

„Ahoj!“

Carlisle ukončil hovor a ja som sa mohol naplno pustiť do smiechu.

„Takže ja som tá nepríjemná a neočakávaná vec?“

Pohľad: Carlisle

„A čo si očakával?“

„Ja neviem. Objatie? Slzy šťastia? Niečo, čo by vyjadrilo lásku otca k synovi?“ Z jeho hlasu priam sršalo pobavenie aj hnev zároveň. Nechápal som to. Čo som mu urobil, že ma tak hrozne nenávidí?

„Povedz mi pravdu, Chris. Prečo si tu?!“

Zabuchol knihu a prudko sa posadil.

„Prečo? Lebo priam prahnem po dni, kedy ti splatím všetko, čo si mi kedy spôsobil. Pretože ťa nenávidím tak veľmi, že som sa rozhodol, znepríjemniť ti každučký deň našej spoločnej večnosti! Preto!“

3. kapitola - 5. kapitola Ooo shrnutie ooO

Autor: NatalieCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Navždy trinásťročný - 4: