Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Navždy trinásťročný - 5

15.09.2010 (08:30) • NatalieCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1172×

5. kapitola - Lochneská príšera

Tvár ako kvet – a pod ňou hadie srdce.

Strašný drak v takej skvostnej jaskyni.

Nádherný barbar. Anjel s dušou diabla.

Vlk v ovčej koži. Havran v holubičej.

Pekný herec na nebeskej scéne,

pekný sen – ale aké prebudenie!

Prekliaty svätec a ctihodný lotor.

Hádam si s peklom spala, príroda,

keď ubytovala si dušu diabla

v nebeskom sade smrteľného tela?

Taká zlá kniha v takej peknej väzbe!

Takáto nízka lož a prebýva

v takomto paláci!

(William Shakespeare, Romeo a Júlia)

„Čo myslíš tým, že to nie je vhodné?“ opýtala sa Esme asi desiaty krát za posledných dvadsať minút.

„Mám pocit, že jasnejšie som to ani nemohol povedať! Máme v dome upíra, ktorý by ma najradšej poslal na oný svet. Preto nie je najvhodnejšie priviesť tam našu vnučku.“

„Sú predsa približne v rovnakom veku. Možno si budú rozumieť.“

„Hovoril som ti už o jeho schopnosti, či nie? Myslíš, že sa bude v jeho spoločnosti cítiť bohvieako dobre?“

„Tak jej to nepovieme.“

„Esme, prosím. Aj tak s nami tentoraz nemôže ostať. Nemáme pre ňu izbu. Tú jej som dal Chrisovi.“

„Zakrič to ešte hlasnejšie, mám taký pocit, že ťa dosť dobre nepočula!“ Esme sa  pousmiala a kývnutím hlavy ukázala na auto, kde nás už netrpezlivo vyčkávala Nessie. Prstami krúžila po zarosenom skle, kým z neho všetku paru nezmazala. Keď zbadala, že na ňu upierame svoje pohľady, krátko sa usmiala a hlavu otočila na druhú stranu.

„Naozaj to nie je dobrý nápad!“ zamrmlal som cez zaťaté zuby.

„Teraz je jedno, aký je to nápad. Vrátiť sa aj tak nemôžeme. Bella s Edwardom odišli do Karibiku a bez telefónov!“

„Prepána, kto nemá pri sebe v dnešnej dobe mobil? Veď žijú ako v jaskyni!“ zúfal som.

„To bude dobré, Carlisle, uvidíš!“ Silno ma objala a za ruku ma ťahala k autu.

No to som náramne zvedavý!

„Už si ani nepamätám, ako to u vás vyzerá!“ uvažovala Nessie počas jazdy.

„Veľa vecí sa zmenilo. Hlavne v poslednom čase!“ Podvedome som zavrčal. „Napríklad máme nový dom,“ dodal som po Esmeinom vražednom pohľade.

„Ale to nič nemení na skutočnosti, že si u nás vždy vítaná, že Carlisle?“

Rezignovane som prikývol.

„Možem sa niečo spýtať?“ prehovorila Nessie po necelých dvoch minútach.

„Samozrejme!“

„Kto je Chris?“

Pohľad: Nessie (o pár hodín neskôr)

Auto sa ešte pár krát chrapľavo nadýchlo a potom nastalo hrobové ticho. Hneď, ako som vystúpila ma ovial studený jesenný vietor a rozstrapatil mi neposlušné vlasy. Rukami som si ich upravila na povodne miesto a s očakávaním som sa obzrela okolo.

Ani jeden z domov, v ktorých som sa ocitla, nebol tak maličký ako tento. Možno ich tá veľkoleposť už omrzela.

Ďalej som to neriešila, pretože môj zrak práve upútalo slabé oranžové svetlo v jednej z izieb na poschodí. Na nikoho som nečakala a vbehla som dovnútra.

O pár sekúnd som stála pred svojou starou izbou a nesmelo som vošla dnu. Áno, predpokladala som správne. Svietilo sa v tejto izbe, no pre koho, to ostávalo záhadou. Započúvala som sa do nerovnomerného rytmu kvapkajúcej vody.

Niesla sa z bočných dverí vedúcich do kúpeľne. Nepremýšľajúc som k nim podišla a natiahla som pravú ruku ku kľučke. No ešte som sa nestihla dotknúť jej železa a prúd ustal.

Rozmýšľala som, čo robiť, ale moje zmysli a inštinkt, akoby v tej chvíli poľavili a dali plný priechod vrodenej zvedavosti.

Predtým, ako som však stihla zatiahnuť za kľučku, sa dvere s tichým vrzgnutím otvorili.

Chlapec stojaci v nich mi svojou krásou vyrazil dych. Na upírov som bola zvyknutá už od narodenia, no nikto nemal podobné črty ako on. Celá moja rodina mi vzhľadom pripomínala skôr ľudí, ako zvieratá, ale on nie. Miešal sa v ňom výraz šelmy a telo boha. Jeho tvár bola ako socha. Nádherne prepracovaná do každého detailu. Čo ma však sprvu vystrašilo boli jeho krvavočervené oči. Tá farba úžasne kontrastovala s farbou jeho vlasov. Ktokoľvek by sa naňho zahľadel a nemal by skúsenosti s nadprirodzene krásnymi upírmi, určite by povedal, že je to najkrajší človek na zemi.

Ústa sa mu roztiahli do podmanivého úsmevu a jednou rukou sa oprel o rám dverí. Pohľadom som zletela nižšie na jeho vypracovanú hruď. No tam som sa nezdržala dlho pre prípad, že by si to všimol.

Opäť som sa vrátila k jeho očiam. Teraz v nich horeli iskričky, bolo to tak roztomilé, až mi na malú chvíľu pripomenul Emmetta.

„Rada vítaš hostí hneď v sprche?“

V jeho hlase som pocítila uštipačný ton, no aj akýsi druh humoru.

Trocha som sa zapýrila, ale odpovedala som rovnako nadradene ako on: „Stáva sa to len vtedy, ak sa hosť nachádza v mojej izbe a v mojej sprche!“

Zamračil sa. „Tvoja izba?“ Povedal to, akoby sa hádal s päťročným dieťaťom.

Počkaj, počkaj, chlapček. Tvoj šarm ti nedovolí správať sa ku mne ako k hlupani.

„No vidíš a presne o tomto som hovoril!“ Otočila som sa za známym hlasom a zbadala som, že v izbe už nie sme sami. Carlisle s úškrnom sledoval našu menšiu výmenu názorov. Sprvu som nepochopila jeho zmätený pohľad, až keď som si uvedomila, že jediné Chrisovo oblečenie je malý uterák prehodený na jeho bedrách, došlo mi čo znamená.

Znova som sa zapýrila.

„Asi vám neostáva iná možnosť, ako sa o túto izbu podeliť!“ Vo dverách sa znenazdania objavila Alice a nadšene podišla k nám.

„Alebo ti to bude vadiť?“ dodala a spýtavým pohľadom prepaľovala Chrisovu tvár.

„Ani náhodou,“ odvrkol jej na to.

„To som rada!“

„Ale mne to bude vadiť!“ prerušila som ich uštipačné poznámky.

„Ale Nessie. Neboj sa. Ja viem, že na to nevyzerá, ale Chris nekúše, že?“

Izbou sa roznieslo tiché zavrčanie.

„Nemala si byť náhodou na love?“ opýtal sa podráždene.

„Áno, ale kvôli jednej zaujímavej vízii sme si trocha pohli a vrátili sme sa skôr.“

„Aké to šťastie!“ Prevrátil oči.

„Hej,“ prerušil ich svojrázne Carlisle.

„Ty!“ Ukázal na Alice. „Neprovokuj ho!“

„Ty!“ Ukázal na Chrisa. „Choď sa obliecť!“

„A ty!“ Na rad som prišla samozrejme ja. „Je mi to ľúto Nessie, ale žiadnu inú izbu nemáme, budeš to s ním musieť nieako vydržať! Aspoň kým nenájdeme iné riešenie!“

Milo som sa usmiala a otočila som sa na toho arogantného nevychovanca tvárou v tvár. „To budem radšej spať na balkóne!“

Pohľad: Chris

„Žiaden problém!“ Nahodil som žiarivý úsmev a z postele som schmatol jeden vankúš a prikrývku. Strčil som jej to do rúk a prstom som ukázal na balkónové dvere.

„Dvere sú tam!“

„Chris!“ okríkol ma Carlisle.

„No čo? Veď to sama povedala!“

„Rozmýšľaj trochu, kto spí? Ty alebo ona?“

„Nie, to je v poriadku!“ Nessie pevne uchopila svoje veci a naštvane odkráčala k balkónu. Odtiahla závesy natoľko, aby sa cez ne prepchala a potom za sebou prudko zabuchla.

„Au. Mám pocit, že mi práve narušila sluch.“

„Ty si celý narušený!“ pokýval hlavou Carlisle.

„Tak toto bolelo oveľa viac!“

„A máš, čo si chcel. A to ťa ako jediná mohla mať rada.“ Alice sa okolo mňa obtočila a pomalými krokmi podišla ku Carlisleovi.

„Poď, veď oni si už poradia!“ Potiahla ho za rukáv.

Carlisle len pochybovačne gúľal očami a predtým než odišiel, sa mi ešte raz prihovoril.

„Pevne verím, že ju tam vonku nenecháš umrznúť!“

„Ak jej bude zima, hodím jej ešte jednu prikrývku! Dobre?“ Uškrnul som sa a čakal na odpoveď.

„Ale ja to myslím vážne!“

„Veď aj ja!“ povedal som najvážnejším hlasom, aký som dokázal nahodiť.

Pohľad: Nessie

Už pár hodín som sedela celá skrehnutá na drevených doskách. Kolená som mala pokrčené, čo mi vytváralo aspoň nejaké teplo, keďže prikrývka, ktorou som bola od hlavy až po päty obmotaná, bola taká tenká, že mi pripadala iba ako nepodarená náhrada tenulinkej šatky.

Nie raz som za ten čas nadávala na svoju hlúpu pýchu a hrdosť, pre ktorú zrejme zomriem na podchladenie. Modlila som sa, aby čosi primälo toho ignoranta vo vnútri ospravedlniť sa a priviesť ma späť do tepla. No moja nádej pohasla pred polhodinku, kedy podišiel k dverám, usmial sa, povedal niečo v tom zmysle, že mi praje dobrú noc a zatiahol závesy. Tak to ma naštartovalo tak, že ma na malú chvíľu zalial príval tepla, ktorý pramenil z čírej zúrivosti.

Nie, nepôjdem dnu a neukážem svoju slabosť, aj keby som preto zomrela. Určite od toho ďaleko nemám. A on čaká iba na to.

Znova som sa celá striasla. Vonku zúrila poriadna víchrica. Lepší čas na truc som si ani nemohla vybrať. Prečo som ja hlúpa nešla radšej do Karibiku?

Márne som si začala šúchať ruky a zohrievať ich svojím dychom.

„Dokedy tu chceš sedieť?“ ozval sa za mojím chrbtom. Teraz som nevedela, či sa mám nahnevať alebo byť šťastná, že mu na mne aspoň trocha záleží. Keď už nijak inak, tak aspoň natoľko, aby ma nenechal umrznúť!

„Dooovvvttteeedyyy, kkkým ssa neeossspraveeedlníšš!“

Naklonil sa k môjmu uchu, kde ma jemne pošteklili jeho vlasy. „Prepáč,“ zašepkal a v tej chvíli ma celú obalil čímsi mäkkým a teplým. Zrejme ďalšou dekou.

Najskôr som si myslela, že sa mi znova posmieva, nechá tu deku a odíde. No on spravil pravý opak. Opatrne ma zdvihol a keď zbadal, že nedokážem svoje nohy prinútiť k pohybu, vzal ma do náručia a odniesol na hrejivú posteľ vo vnútri. Aj keď som tam ležala prikrytá piatimi prikrývkami, nemohla som uveriť, že som v teple a hlavne, že ten arogantný blbec, krásny blbec, sa o mňa postaral.

„Prreččoo to rrobííšš?“

„Sám sa tu nudím!“ Pokrčil plecami.

„Ttto niiee jje prravdaa!“

V tej tme som len ťažko mohla rozpoznať, ako sa tvári, no jeho hrejivý smiech ma dokonale vyviedol z omylu.

Z kraja postele sa presunul vedľa môjho strnulého tela a ľahol si na kúsok voľného miesta.

„Too akooožže bbuddemme sppaaťť sppollu?“ zaúpela som.

„Nie spolu. Vedľa seba. V tom je rozdiel!“ Ruky si založil za hlavu a zapozeral sa na myslený bod uprostred stropu. Možno by som o tom diskutovala naďalej, ale vzhľadom na to, že som viac ako tri hodiny strávila v ukrutnej zime, sa mi nechcelo ani len dýchať, nie to ešte rozprávať.

Po malej chvíli som už bola príjemne rozohriata, a tak nič nebránilo príchodu dlho očakávaného spánku!

No ešte pred tým, ako sa mi oči uzamkli v rovnej linke, som zbystrila pozornosť.

„Renesme? Povedz, to ťa tvoji rodičia nenávideli tak veľmi, že ťa pomenovali po lochneskej príšere?!“

„Idiot!“

_______________________________________________________________________________________________________________

Pár informácii na záver. V mojej poviedke o Nessie Volturiovci nevedia, a teda na konci Úsvitu nebol žiaden boj, ani odhalenie. S Jacobom to je ešte otázne. Pokiaľ sa jedná o to, či ho do poviedky zahrniem alebo nie, je čiastočne na mne a na vás! Chcete Jacoba? Ak áno, stačí to iba napísať! Prosím o komentáre. Ďakujem!

4. kapitola ... Ooo moje shrnutie ooO ... 6. kapitola

Autor: NatalieCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Navždy trinásťročný - 5: