Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Navždy trinásťročný - 8

06.03.2011 (15:45) • NatalieCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1457×

8. kapitola - Spôsobí mi len ďalšiu bolesť – veď ľudia sú na to stvorení.

Pohľad: Chris

Dosť! To stačí! Koľkokrát som si to za celý svoj mizerný život povedal? A koľkokrát som sa aj skutočne poslúchol?!

Robím hlúposť. No nie z nevedomosti, a to ma hrozne štve. Môžem sa síce presviedčať, že som len zmätený, a preto robím rovnako zmätené veci, ale klamať sám sebe je to posledné, k čomu ma nečakaný príval pocitov dokáže zahnať.

Taktiež si môžem tvrdiť, že jej dotyk mi je nepríjemný... Že jej zamatovú vôňu nevnímam všade naokolo. Že toto všetko, čo som kedysi cítil, necítim znova... Ale to by som sa opäť klamal.

Po toľkých rokoch nemilosrdného zabíjania som pocítil možnú veľkosť zvierajúceho strachu. A pri tom sa sám sebe smejem: Ja? A báť sa? Tieto dve myšlienky už dávno nepatria k sebe! Vlastne... až do tejto chvíle nepatrili.

Čo ak sa už na ňu nebudem môcť pozrieť tak ľahostajne ako predtým? Čo ak si ma predsa len získa a ja sa už nebudem schopný brániť svojou odmeranosťou?! To sú tie otázky, ktorým ma môj strach spaľuje zaživa. Ešte si dobre pamätám, ako láska bolí... aké rany zanecháva, ak na seba neuchopíte kovové brnenie hrubosti a nezáujmu.

Stojí mi to vôbec za to?

Otvoril som oči a na perách sa mi mihol úsmev. Pomaly som si vymanil ruku s Nesseinho zovretia a opatrne som zložil jej nehybné telo na vankúše. Mohol som sa na ňu dívať donekonečna... a neomrzelo by ma to. No ak som si mal niečo premyslieť, v tejto izbe na to nebolo najlepšie prostredie. Nie, ak tu bola ona. Vstal som teda a s bundou v ruke som sa vytratil z domu. Samozrejme, že chlad zo sychravého počasia som necítil. Občas mi to skutočne chýbalo. Ani vánok sa o mňa nemohol obtrieť tak, aby som pocítil jeho chlad. Iba pár vecí mi dokázalo napovedať, že meteorológovia sa trafili do predpovedí zimného rána.

Kráčal som až nadmerne tichým lesom sprevádzaný občasným šumením listov. Na okamih som si v tom mori jesenných farieb predstavil Nessiin úsmev a pocit, ktorý pri tom jedinom pohľade prežívam. Tak dlho som pochovával všetky pocity... Nemožno mi vyčítať, že som tú náklonnosť skôr nerozpoznal. Nemal som však žiadnu istotu, že keď sa prebudí, neoľutuje to, čo mi jednoduchými gestami včera ponúkla.

Ale prečo by som sa jej mal vzdať len pre to, že je nemožné, aby sme sa my, také protiklady, dokázali priťahovať? Mnohokrát som sa utvrdil v tom, že pre mňa neexistujú pravidlá a význam slova „nemožné“ sa od základu mení. Nevidím dôvod... Nie, dôvodov je neskutočne veľa. Ja ale nevidím význam toho, aby som sa uzatváral pred šťastím, ktoré mám na dosah ruky.

Raz som si sľúbil, že nikomu sa neotvorím a nikomu nedovolím nahliadnuť do mojej podstaty. Ale ja jej to nemusím dovoliť, aby to svojvoľne nespravila sama. Možno ma nedokáže zmeniť. Možno mi spôsobí ďalšiu bolesť – veď ľudia sú na to stvorení. No možno ma tiež naučí vnímať teplo žiariaceho slnka. Možno vo mne oživí spomienku - ako milovať...

Pohľad: Nessie

Častokrát som mala pocit, že môj zrak ma klame, že ma zavádza, a to, čo vidím nie je skutočné. No teraz som si to nie len myslela, ja som tým bola presvedčená. Veď, ako môžu byť moje rozospaté oči schopné uzrieť toľkú nádheru, odzrkadľujúcu sa v dokonalej tvári len na krok ďaleko od miesta, kde som ohromene stála?!

Podišla som bližšie. Chcela som sa presvedčiť, že táto chvíľa nie je len výplodom môjho nadľudsky bijúceho srdca.

Zdal sa taký pokojný, akoby spal a čosi pekné sa mu snívalo. Slnko ho šteklilo svojimi predlženými rukami a po každom milimetri pokožky, pri ktorej sa zastavilo, mu zanechávalo trochu zo svojho lesku. Klesla som na kolená a z očí som mu opatrne odhrnula pramienky tmavých vlasov. Od včerajška som aj zabudla, aká jemná je jeho pokožka... Potrebovala som sa jej dotknúť znova.

Nie, ja som ju potrebovala ochutnať... Môj zrak sa mimovoľne presunul k jeho plným zvodným perám. Vedela som, že nespí... Nemohol! No to moju ruku nezastavilo, pomaly sa približovala k jej cieľu. Predtým, ako sa však stihla dostať tam, kam smerovala... Chrisove oči sa prudko otvorili a moju ruku zachytili. Celá som sa rozochvela. Nebolel ma jeho stisk, nie, ten bol jemný, bolela ma len tá predstava, že to jednoducho nechce. Druhou rukou ma však okamžite oblapil okolo pásu a stiahol na lístie pod seba. Môj dych a srdce sa na pár sekúnd úplne zastavili.

Ruku, ktorú mi ešte stále držal v zovretí pritiahol k svojim perám, aby mi vynahradil stratený okamih. Pod dotykom mojich prstov slastne privrel oči. Sklonil sa bližšie tak, že som pocítila jeho nepravidelný dych. Pomaličky sa mi svojimi perami obtrel o moje, a potom som ja sama prekonala posledné zábrany.

Priam labužnícky som si vychutnávala chuť jeho pier. Všetka ostýchavosť bola razom preč. Bozk som prehĺbila a keď trocha pootvoril ústa, naše jazyky započali vášnivú hru, ktorú nechcel ukončiť ani jeden z nás. Po chvíli sa ale Chris odtiahol a ja som protestujúco zamraučala. S úsmevom sa zvalil vedľa mňa a pritiahol si ma k sebe. Vypátral moju voľnú ruku a preplietol naše prsty. Pokojne si vydýchol, akoby vykonal niečo, na čo sa dlho pripravoval, a potom zdvihol naše prepletené ruky do vzduchu. Prstom ukázal na strom, pod ktorým sme ležali.

„Svet okolo mňa bledne každou ďalšou naprázdno prežitou chvíľou. Chcem, aby si mi ukázala, ako vnímať tie farby, ako v nich nájsť niečo nové...“

„Budem ti o nich rozprávať... Kým ich sám neuvidíš.“

Pozrel sa na mňa svojim prenikavým pohľadom a so šibalským úsmevom na perách.

„Sľubuješ?“

Miesto odpovede som ho jemne pohladila po líci a na tvár som mu vtisla malý bozk.

„Sľubujem...“

*** 7. kapitola - 9. kapitola ***

*---- moje zhrnutie ----*

Dúfam, že sa kapitolka páčila. Aj ten malý kúsok romantiky... Aby som vysvetlila perex - vsunula som doň hlavnú myšlienku, dúfam, že ste ju pochopili (áno, mysleli ste správne - Chris nie je pes, čiže nevidí bezfarebne). Túto časť venujem ada1987 za jej stálu podporu! Ďakujem, dúfam, že budete takí láskykotní a napíšete mi komentár... :)

Autor: NatalieCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Navždy trinásťročný - 8: