Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Navždy v tvojom objatí - 8. kapitola

12.07.2012 (16:45) • VictoriaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 2468×

8. kapitola

Pohľad Belly:

Stála som pri krajnici a čakala, kým prejdú autá. Odrazu ich však bolo toľko, akoby ich vysypali z vreca. Pošúchala som si hrču na hlave a opäť pozrela na cestu. Biele blikajúce svetielka, ktoré však moje oči videli, ma ešte viac nahnevali. Skrížila som si ruky na prsiach a nervózne prešliapla na mieste. Ani neviem, ako dlho som tam už stála a odkiaľ som vlastne išla. Posledné, na čo som si spomínala, bola tmavá izba a spráchnivená posteľ. Netušila som, čo som v tom dome na okraju Forks robila a radšej som to ani nechcela zistiť. Chcela som sa len čo najskôr dostať domov a vrhnúť sa do horúcej vane.

Mimovoľne som spravila krok dopredu, keď sa ozvalo trúbenie kamiónu. Na okamih ma oslepilo jasné svetlo a potom som dopadla na pevnú hruď.

Zalapala som po dychu, keď ma dve ruky bez slov postavili a odtiahli niekoľko metrov od krajnice. Potom ma neznámy natočil k sebe a ja som spoznala žiarivé svetlo svojho anjela strážneho. Privinul si ma k hrudi a tuho objal, akoby som sa mala zakrátko rozplynúť. Zaborila som mu prsty do chrbta a nedovolila mu, aby sa pohol. A on stál ako skala.

„Bella, kde si bola?“ odtiahol sa po chvíli. Zdvihol mi bradu, no jednou rukou ma stále držal vo svojom mramorovom náručí. Pokrútila som hlavou, aby to neriešil, pretože som nevedela, čo mu mám povedať. Lenže on sa s takou odpoveďou neuspokojil. „Kde si bola?“ zopakoval svoju otázku.

„Ja neviem,“ odvetila som nakoniec úprimne. Na jeho tvári som pobadala malý úsmev zmiešaný so strachom. Nevedela som, čo to malo znamenať, ale neriešila som to. Namiesto toho som sa nechala Edwardom odniesť do jeho auta, ktoré bolo presiaknuté jeho sladkou vôňou. Za sekundu už sedel vedľa mňa, ale nenaštartoval. Nahol sa a pobozkal ma. Taký nežný bozk som od neho ešte nikdy nedostala, ale vzhľadom na situáciu som usúdila, že sa asi zľakol a prijala som to. Po pár minútach naštartoval a otočil auto do späť do Forks.

„Hľadal som ťa. Bol som aj u teba doma. Leonie a tvoja mama sa veľmi zľakli,“ hovoril tichým, sotva počuteľným hlasom. Zvraštila som obočie.

„To mi je ľúto. Mrzí ma, že ste sa o mňa báli. Ale ja naozaj neviem, čo sa mi stalo. Ja...“ Nie, nemohla som mu predsa povedať, že som sa prebudila v starom dome, ležala som na posteli a na viac si už nepamätám. Bolo to dosť neuveriteľné aj pre mňa, nieto ešte aby tomu uveril on. Zahryzla som si do pery a dovolila klamstvu, aby mi vyšlo z úst.

„Myslím, že som sa bola prejsť, lenže som spadla a udrela si hlavu.“ Rukou som sa dotkla skutočnej hrčky na hlave. Aspoň v tomto som mu neklamala. „Prebudila som sa až teraz a akosi som zablúdila.“ Edward sa na mňa pozrel, akoby mi chcel nazrieť do duše a zistiť skutočnú pravdu. Cítila som, ako mi do tváre stúpa červeň zo strachu, že mi dokáže čítať myšlienky, alebo čosi horšie. Rýchlo som sa však spamätala a nahlas sa označila za nešikovnú.

Edwardova chladná ruka skĺzla s volantu a spojila sa s mojou. „Ale nie, len by si nemala tak riskovať, keď si-“ Nedokončil, no obaja sme veľmi dobre vedeli, čo chcel povedať. Stiahol ruku späť a ja som sa bez slov pozrela von oknom, aj keď okrem mihavých tieňov som nič nevidela.

To ťaživé ticho preťalo až zaškrípanie kolies jeho Volva o cestu. Boli sme na mieste. Edward okamžite vystúpil a išiel mi otvoriť dvere. Ja som si za ten krátky čas dodala odvahy a nasala čerstvý vzduch.

Prijala som Edwardovu gentlemanské rameno a vošla do domu. Z obývačky sa ozýval buchot, tak sme išli rovno tam. 

Uprostred obývačky som videla jasnú farbu mojej mamy Renée. Čosi zametala, alebo aspoň to mi jej pohyb napovedal. A moment, to bola diera?

„Mami? Čo sa stalo s tou stenou?“ chcela som vedieť. Pustila som Edwarda a spravila krok dopredu. O chvíľu ma už však Renée zvierala okolo pása a minimalizovala môj prísun vzduchu. Keď ma konečne pustila, rozkašľala som sa ako divá.

„Och, Bella, kde si bola?“ chcela vedieť a ignorovala moju otázku. Pozrela som na Edwarda, aby to povedal za mňa, pretože ja som sa ešte stále dusila. Edward jej to v skratke objasnil, aj keď v jeho hlase som začula miernu neistotu. Neveril snáď môjmu príbehu? „Tak to už nikdy nerob. Vieš, ako sme sa zľakli?“

Tentokrát som ju odignorovala ja a opatrne podišla bližšie k stene. „Naozaj je to diera?“ zvolala som cez rameno, keď ma spomínanou dierou ovial chladný, nočný vzduch. „Mi prerábame?“

„Nie, to Leonie,“ zasipela mama a ja som na ňu začudovane pozrela. „Vlastne, to mi pripomína, že by som jej mala zavolať, že si v poriadku.“ A už jej nebolo. Edward podišiel ku mne a objal ma okolo pása. Ja som sa však od neho dožadovala jasnej odpovede, ako to mama myslela.

„Vieš, Leonie nechtiac udrela do steny. Tá to však nevydržala a odvalil sa z nej väčší kus, než sme predpokladali. Asi máte zlé základy.“ Nadvihla som obočie. Nechápala som, čo mi to tu trepal a rozhodne som neverila jeho slovám. Pretože toto teda bolo klamstvo.

***

Po tom, čo ma Edward našiel a Leonie ma skoro prizabila od zlosti, ma na veľké naliehanie obe moje opatrovníčky pustili na víkend k Edwardovej rodine. Aj keď, to Edward naliehal. A tak som si pobalila tých pár potrebných drobností do školského batohu a čakala na Edwarda. Ten prišiel v sobotu ráno, presne v stanovenom čase. Dal mi bozk, opäť len letmý, čo ma vôbec nepotešilo´, a pomohol mi nasadnúť do auta. Z celej tejto „akcie“ som nemala zlý pocit. Skôr či neskôr sa však musel objaviť. A presne tak sa aj stalo.

Už sme s autom zastavili pred malou rezidenciou, z ktorej mi však spadla sánka. A práve vtedy som si tú návštevu akosi rozmyslela.

„Si v poriadku?“ opýtal sa ma Edward a prezrel si ma.

Konečne som odtrhla pohľad od rezidencie a pozrela som sa do jeho zlatých očí. „Vyzerám snáď, že nie som v poriadku?“ Hlas sa mi zlomil. To ho pobavilo. Mňa však ešte viac znervóznilo.

„To bude v dobré, Bella. Moja rodina nie je zlá.“

Pokrútila som hlavou. „O to nejde. Ale čo ak sa im nebudem páčiť?“

„Ale nie, určite budeš, láska.“ Ešte viac sa zasmial a vystúpil z auta. Utrela som si spotené dlane do sukne a upravila si vlasy. Edward ma vytiahol z auta a s úsmevom ma viedol k dverám. Srdce mi bilo ako splašené a do pľúc som sotva dostala čerstvý vzduch. Bolo to horšie, ako keď som išla prvý krát na strednú. Ešte teraz som si veľmi dobre spomínala na tú triašku, ktorá sa ma zmocnila v aute a podlamovala mi kolená. A teraz to nebolo inak.

Edward otvoril dvere a vošli sme dnu. Ocitli sme sa v malej chodbe, no dlho sme tu nezostali. Hneď ma aj viedol do obývačky, kde stáli všetci Cullenovci.

„Och, Bella. Som taká rada, že si tu,“ pribehol ku mne malý zhluk bielej farby. A začal ma objímať. Prekvapene som sa otočila na Edwarda. Ešte sa mi nestalo, že by malo toľko postáv rovnakú farbu. No, tak toto bude problém.

„Bella, toto je moje sestra Alice. Jej priateľ Jasper, Rosalie a Emmett  a naši rodičia - Esmé a Carlisle,“ predstavil ich Edward zaradom a rukou ukazoval na biele postavy. Snažila som sa stáť a tváriť sa, že rozumiem a dokážem ich odlíšiť. Ale nedokázala som, pretože okrem výšky boli všetci rovnakí. Edward mi stisol ruku a tým upútal moju pozornosť. „Zavediem ťa do izby?“ pýtal sa spoly. Len som prikývla a nechala sa viesť opatrne po schodoch do jeho izby. Ešte som nevedela, ako to zvládnem v tomto dome, pretože výzvy som rozhodne nenávidela a rada som im mávala, keď išli okolo. Ale teraz som nemala na výber.

Edward mi ukázal svoju izbu, priestrannú s veľkou posteľou a množstvom CD-čiek, a ja som nevychádzala z údivu. Ledva som lapala po dychu a stála na nohách. „Edward, to je...“ Nedokázala som nájsť tie správne slová. Vzal ma za ruku a vytiahol na balkón. Pomaly som si začínala zvykať na jeho chladnú pokožku.

Posadili sme sa na mäkký matrac a ja som sa schúlila do jeho náruče. Asi takto nejako som si predstavovala svoj dokonalý vesmír. Aspoň nateraz.

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Navždy v tvojom objatí - 8. kapitola: