Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » (Ne)opätovaná láska - 13. kapitola

17.03.2013 (07:15) • Alexa215 • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1676×

„Už je čas vyliezť,“ ozvalo sa poza dverí po zaklopaní.

„Okej,“ zamrmlala som. 

Vyšla som z kúpeľne zabalená v župane. Hneď ku mne pribehla Luci.

„Rýchlo! Sú štyri hodiny!“ oznámila mi.

„Veď mám ešte hodinu,“ poznamenala som.

„Len hodinu!“ opravila ma. Obe sme sa zasmiali. Vošli sme do mojej izby, kde nás už čakala Mishell. Posadila som sa na stoličku a ony začali s prípravami. Najprv mi sušili vlasy, potom česali, a tak... Ja som bola ich pokusný králik. Keď boli s vlasmi hotové, pustili sa do líčenia mojej tváre. Pre nich možno zábava, no pre mňa utrpenie. Ale dalo sa to zvládnuť.

„Hotovo. Teraz sa choď obliecť!“ prikázala mi Mishell a podala mi jednu tašku, keď boli so mnou hotové. Pozrela som sa na ňu so strachom v očiach. Nevedela som, čo je v tej taške. Ak je tam minisukňa, tak to si určite neoblečiem. Mishell ma iba vtlačila do mojej kúpeľne a zavrela za mnou dvere.

Tak idem odhaliť, čo je v tej taške. Pomaly som ju otvorila a nemohla som uveriť vlastným očiam. Z tašky som vytiahla jedny biele šaty bez ramienok. Neboli úplne dlhé, ale ani zas krátke. Boli obviazané béžovou stuhou. Na látke bola vrstva čipky. Tie šaty boli nádherné a... Kedy ich stihli kúpiť? A po ďalšie si ich nemôžem obliecť.

„Ak si ich neoblečieš ty, my ti s tým pomôžeme,“ počula som spoza dverí. Asi nemám inú možnosť. Obliekla som si tie šaty. Pozrela som sa do tašky. Boli v nej ešte biele balerínky. Dokonale sa hodili k šatám. Pohľad mi padol na zrkadlo. Bolo v ňom krásne dievča. To dievča som ja. Mihalnice som mala jemne namaľované špirálou, béžový očný tieň a pery som mala natreté rúžovým leskom. Prvýkrát som si o sebe myslela, že som krásna. Celkom krásna. Bola som šťastná.

Zhlboka som sa nadýchla. Jemne som sa usmiala na seba v zrkadle, otvorila som dvere a vyšla z kúpeľne do svojej izby. Dievčatá ma už nedočkavo čakali na posteli. Keď ma uvideli, šokovane otvorili ústa a pribehli ku mne.

„Vyzeráš úžasne...“ šepla Luci. Jemne som sa usmiala.

„Nehýb sa!“ povedala Mishell a začala niečo hľadať vo svojom kufri. Vytiahla malé vrecúško a víťazne zvolala: „Mám to!“ Pribehla späť a z vrecúška niečo vybrala. Nechápala som tomu. „Na. Daj si ich. Hodia sa ti,“ šepla a dala mi niečo do ruky. Pozrela som sa, čo to je. Boli to náušnice v tvare srdiečka. Vyzerali, akoby boli z pravého diamantu. Boli prekrásne.

„Vďaka,“ poďakovala som sa.

„Bol to darček od mamy, takže ich, prosím, nestrať, keby sa to stalo,“ povedala a uškrnula sa.

„Čo tým myslíš?“ spýtala som sa nechápavo. S Luci sa zasmiali. Čo tým myslí? Som úplne mimo.

„No veď to... Proste s...“

„Sex,“ povedala to za Mishell Luci. Šokovane som sa na nich pozrela.

„Nie. Na to je priskoro,“ začala som oponovať.

„No, Edward nemá bohvieakú dobrú povesť,“ povedala zamyslene Mishell. Pokrútila som nad tým hlavou. Edward nie je žiaden úchyl. Či?

Na to sa obe rozrehotali na celý dom. Čo je im zas také smiešne?

„Prepáč. Dúfam, že sme ťa nevystrašili. Ale mala si vidieť ten svoj výraz,“ povedala Mishell a pri tom zadržiavala smiech. No nevydržala to a opäť sa váľala na zemi v záchvatu smiechu. Ale už bez Luci. Tá sa pomaly upokojovala. Nasadila som si tie náušnice.

Vtom zazvonil zvonček. Pozrela som sa na hodinky. Ukazovali čas 16:59 a o sekundu nato ukázali päť hodín. Panebože, už je tu!

„Mishell! Je tu!“ povedala som panicky. No ju to neprebralo.

„Pre... prepáč, ale... to nej... de zas... ta... viť. Užite si... to,“ hovorila a pomedzi to sa smiala. S Luci sme sa na seba pozreli a iba sme si povzdychli. Zobrala som svoju obľúbenú malú hnedú taštičku, v ktorej som už mala mobil a peňaženku. Luci utekala dole. Vyšla som na chodbu a pomaly zišla po schodoch. Dá sa povedať, že som mala celkom trému, no aj som sa veľmi tešila, že konečne uvidím Edwarda. Nesmierne mi chýbal. Včera som sa s ním vôbec nestretla. Ale nemôže byť predsa každú chvíľu so mnou. Má predsa aj iné záujmy.

Pomaly som došla k dverám. Stála tam Luci a on. Konečne som uvidela jeho – Edwarda. Nenútene som sa usmiala. Na sebe mal bielu košeľu a čierne rifle. Boli sme zladení. Celkom.

„Ahoj,“ pozdravila som sa. Šokovane sa na mňa pozrel, no hneď sa mu na jeho tvári objavil nádherný úsmev, ktorý som milovala.

„Ahoj,“ povedal nadšene.

„Ehm... Ja idem,“ šepla mi do ucha Luci a hlasnejšie nám dodala: „Užite si to.“ Z domu sa ozýva ešte Mishellin smiech. Luci sa vybrala za ňou, čiže sme s Edwardom ostali sami. Keď už nás Luci nemohla vidieť, vrhla som sa na Edwarda a pevne ho objala. Tak mi chýbal. A aj jeho vôňa.

„A pusa?“ opýtal sa sklamane. Zasmiala som sa nad jeho otázkou a odtiahla som sa. Žiadostivo sa na mňa pozeral. Postavila som a na špičky a trocha sa natiahla. Moje pery sa jemne dotkli tých jeho. Chýbalo mi to. Opäť som sa odtiahla.

„Chýbala si mi,“ povedal a rukou ma pohladil po tvári.

„Aj ty mne.“ Zavrela som dvere a vybrali sme sa k jeho autu.

„Si nádherná,“ zašepkal mi do ucha. Jemne som sa zapýrila. Vždy, keď mi to povie, zahreje ma pri srdci. Aj keď mi povie, že ma miluje. Bola to nádherná pieseň pre moje uši.

Došli sme k jeho autu. Otvoril mi dvere na strane spolujazdca, ako vždy, a nastúpila som. Zavrel za mnou dvere, obišiel auto a nastúpil na miesto šoféra.

„Kam vlastne ideme?“ spýtala som sa zvedavo, keď naštartoval.

„Vďaka za pripomenutie. Je to prekvapenie,“ povedal a odniekiaľ vytiahol modrú šatku. Nechápavo som stiahla obočie. Čo s ňou chce robiť? Nahol sa ku mne a obviazal mi ju okolo očí. Jasné, veď je to prekvapenie! „Neboj, nikam ti neutečiem,“ šepol a dal mi letmý bozk na líce. Cítila som, že sa auto pohlo. Bola som neskutočne zvedavá a nedočkavá.

Počas cesty ma držal za ruku, no niekedy ju pustil, pretože musel preradiť prevodovku. Neviem, ako dlho sme šli. Možno hodinu.

„Už sme tu,“ zahlásil a pustil moju ruku. Počula som otvorenie a zatvorenie dverí. Vtom sa pri mne otvorili dvere. Už som si chcela dať dole šatku, keď ma zastavil.

„Ešte nie.“ Povzdychla som si. Chytil ma za ruky a pomohol mi vystúpiť. Nič som nevidela. Tak veľmi som si chcela dať tú šatku dole, no na druhej strane som sa chcela nechať prekvapiť. Kde vlastne sme? Čo pre nás pripravil? Mala som milióny otázok.

Zavrel za mnou dvere a pustil ma. Chytila som sa kľučky dverí, aby som náhodou nestratila rovnováhu. O chvíľu som opäť počula buchnutie dverí. Hneď nato som ma opäť chytil za ruku a niekam ma viedol. Zhlboka som sa nadýchla. Cítila som čerstvý vzduch. Takže sme v prírode? No určite nie sme v obchodnom centre alebo v uzavretom priestore.

„Stoj a na chvíľu, no na pár minút sa chyť stromu. Je naľavo,“ povedal. Takže sme v prírode. Začala som ľavou rukou hľadať ten strom. Musel mi pomôcť. Chytila som sa pevne kôry stromu, pretože zasa pustil moju ruku. Začula som vŕzganie dreva. Kde to sme? Mala som nutkanie dať si dole šatku. Ale neurobila som to. Opäť som začula vŕzganie. O minútu som na pravej ruke pocítila letmý dotyk a následne som cítila, ako mi niekto dáva dole šatku. Konečne!

Otvorila som oči. Párkrát som v úžase zamrkala. Predo mnou sa rozprestieralo jazero a staré mólo. Jazero obklopovali rôznofarebné stromy, ale najmä čerešne. Na konci móla som si všimla rozloženú deku a na nej jedlo, dva vankúše a prútený košík. Nemohla som uveriť, že je to realita. Vyzeralo to tu ako v rozprávke.

„Je to prekrásne,“ vypadlo zo mňa v úžase. Povrch jazera sa od slnka jemne trblietal.

Edward ma zozadu objal a vtisol mi bozk do vlasov.

„Som rád, že sa ti tu páči,“ šepol. Ruka v ruke sme šli k deke. Na móle to pod nami vŕzgalo. Len nech sa to neprepadne. Sadla som si na jeden vankúš a Edward na ten druhý. Bol tu koláč, miska s ovocím, dva taniere, dva poháre a detské šampanské. Nad tým šampanským som sa zasmiala. Edward otvoril šampanské a nalial ho do pohárov. Každý si zobral svoj pohár a štrngli sme si. Napila som sa a položila som pohár.

Jedli sme, pili a dlho sa rozprávali o všetkom možnom. Bolo mi s ním veľmi dobre. Ten koláč, čo sme jedli, pripravila jeho matka Elizabeth. Bol vynikajúci. Povedal mi, že jeho mama o mne vie. Videla ma iba na fotkách.

Slnko už začínalo padať za obzor a nebo nabralo oranžovú farbu, čo spôsobovalo romantickú atmosféru. Edward sa prisunul ku mne bližšie a mne sa zrýchlil tep. Niečo vybral z vrecka nohavíc a dal mi to do ruky. Pozrela som sa, čo to je. Bol to strieborný náhrdelník s príveskom v tvare srdiečka. Všimla som si, že sa to dá otvoriť, tak som to aj skúsila. Vnútri na pravej strane bola fotka nás dvoch, ako sa objímame. Asi je to fotka od toho, kto nás sledoval. Na ľavej strane bol vyrytý text: Bella a Edward navždy. Bolo to nádherné. A ten text... Navždy.

Spodná pera sa mi začala triasť. Mala som chuť plakať. Nie od smútku, ale od radosti. Neovládla som sa a ušla mi jedna slza. Edward si to určite všimol, pretože mi ju zostrel chrbtom svojej dlane.

„Edward... Je to nádherné,“ šepla som a jemne sa usmiala.

„Bella,“ začal a ja som sa mu pozrela do smaragdovozelených očí. „Si to najlepšie, čo ma v živote stretlo. Si stredobodom môjho vesmíru. Si tá najdôležitejšia osoba v mojom živote, ktorú milujem. Nikto nikdy nemiloval nikoho tak, ako ja milujem teba.“ To bolo to najkrajšie, čo som v živote počula. Opäť mi ušla jedna slza, ktorú tiež zotrel. Hneď nato ma pobozkal. Jemne a zároveň vášnivo. Bola som ten najšťastnejší človek na svete.

Chcem sa poďakovať svojím verným čitateľkám martina946, PCullen a sarka3333 za komentáre. :)

Autor: Alexa215 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek (Ne)opätovaná láska - 13. kapitola: