Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nechaj ma na pokoji! Máš svoj život a ja svoj! - 6. kapitola

05.08.2011 (21:15) • kikusa010 • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1193×

6. kapitola

Všemožne som rozmýšľala, ako nájsť Rose alebo nejaký iný záchytný bod. Neúspešne. Carlisle, Emmet a Edward išli na miesto, kde sa strácala stopa, ale vrátili sa s prázdnymi rukami. Jasper tu zostal, aby mohol upokojovať Esme. Neviem, ako to robil, no darilo sa mu.

Všetci sme boli sklamaní. Ja som bola sklamaná zo seba samej najviac, že som išla s ňou po dnešku na lov. Alice sa ma snažila presvedčiť o opaku. Nemohla som vedieť, čo sa stane. Ale ja som to tušila! Keby som nebola hlúpa! Keby!

Ďalej som sa obviňovala. Ostatní mi dohovárali, že to zvládneme. Ale ako? Zatiaľ, čo som stále dokola mlela to isté, ostatní hľadali riešenie.

„Čo keby sme prezreli miesto ešte raz?“ navrhol Emmet.

„Obávam sa, synu, že tam nič nenájdeme. Už sme tam boli.“

„A čo keby sme použili svoje dary?“ navrhla Esme.

Teraz mi to do seba zapadalo. Pôjdem na miesto, kde sa končí stopa, a zavolám živel vzduchu, aby nám odhalila aspoň smer, ktorým išli. Mohlo by to fungovať.

„Mám to!“ vykríkla som.

Všetci sa na mňa pozreli, čo som vymyslela. V ich očiach som našla nádej.

„Možno viem nájsť Rose,“ povedala som. „Ale na jej vyslobodenie budem potrebovať vašu pomoc.“

„Ale ako?“

„Nechajte sa prekvapiť. Len poďte za mnou.“

Upírskou rýchlosťou som sa rozbehla na miesto, kde sa stratila. Chvíľu som tam stála, hľadela na zem a hľadala správne slová na zavolanie živlu. Všetci na mňa pozerali ako na blázna. Nechápali, čo robím, a preto som ich utíšila. Môžem začať. Otočila som sa smerom odkiaľ fúkal jemný vánok, zdvihla som pred seba ruky a povedala som:

„Prosím ťa, vzduch, príď ku mne a odhaľ stopy, ktoré vedú k mojej priateľke Rose. Veľmi ťa prosím.“

Zrazu vánok zosilnel a na mieste, kde boli posledné stopy, som ucítila ďalšie stopy. Živel vzduchu sa pohrával s mojimi prameňmi vlasov a ja som sa tomu musela zasmiať.

„Ďakujem ti, živel vzduchu,“ zašepkala som.

Cítila som na sebe prekvapené a užasnuté pohľady šiestich upírov.

„Mali by sme sa poponáhľať, kým nám stopa nezmizne.“

Zo všetkých strán sa ozýval tlmený súhlas. Musím povedať, že únosca si nedal veľa námahy so skrýšou, pretože o niekoľko kilometrov sme našli opustenú továreň, do ktorej viedla aj stopa.

„Vedeli ste, že sa tu nachádza továreň?“ spýtala som sa Edwarda, ktorý stál hneď vedľa mňa.

„Vedeli, ale necítili sme žiadnu stopu, takže sme si s Emmetom povedali, že je tu zbytočné tráviť čas hľadaním.“

„Ako ste to mohli povedať? Len pár metrov od vás bola Rose,“ povedala zničene Esme.

„No čo, nemám také schopnosti ako táto tu!“ Ukázal na mňa Emmet.

„Dobre! Nehádajte sa! Máme šancu, aj keď malú. Môže byť tu!“ skríkla som.

„Máš pravdu. Poďme.“

Vybrali sme sa do opustenej továrne, ktorá bola na svoje pomery až priveľká. Bolo tam veľmi veľa prázdnych a zbytočných miestností. Rose sme dlho nehľadali. Bola v miestnosti, ktorá sa nachádzala na štvrtom poschodí. Bála som sa, čo tam nájdem. Bude tam? Nebude? A dokáže mi odpustiť?

„Nie,“ pošepkala som Emmetovi, ktorý stískal kľučku od dverí. „Pôjdem prvá.“ Pustil ju.

Opatrne som chytila kľučku a otvárala dvere. Vŕzgali. Keby som chcela prísť potichu, nepodarilo by sa mi to.

Miestnosť bola čierna. Nič sa v nej nenachádzalo a ešte k tomu páchla zatuchlinou. V najvzdialenejšom rohu sa niečo pohlo. Okamžite som sa postavila do obrannej pozície. Spolu so mnou aj ostatní. No z rohu sa ozval šepot.

„Bella? To si ty?“ Rose! Rýchlo som k nej pribehla a pomohla jej. Mala otvorené a čerstvé rany.

„Carlisle! Potrebujem tvoju pomoc!“ Hneď bol pri mne. Snažil sa jej pomôcť, ako najviac vedel. Keďže Rose nie je človek, nemohol ju priviesť do nemocnice a nemohol použiť prístroje, ktoré boli určené ľuďom. Umierala.

„Nie. To nemôže byť pravda,“ šepkala som stále dokola. Všetci sme boli zhŕknutí okolo Rose.

V hlave mi skrsol nápad. Dám jej napiť z mojej krvi! Veľmi to nepomôže, ale bude to stačiť na jej premiestenie. Musí mať silu a energiu. Vyhrnula som si rukáv na bunde, svojimi ostrými zubami som si zahryzla do ruky a tým som vytvorila ranu.

„Čo to robíš?!“ kričal na mňa Edward.

„Krv je jediná, čo jej môže pomôcť!“

Obrátila som sa na Rose a pošepkala jej:

„Pi ak chceš žiť. Pomôže ti to. Budeš mať silu a energiu.“ Prikývla. Zrazu som cítila ostrú bolesť v ruke, ktorá ma spaľovala. Vykríkla som, čo som nemala v pláne už len preto, aby Edward nemal o mňa strach. Čo to meliem? Odkedy ma zaujíma či má Edward o mňa strach?

Neviem koľko trvalo kým zo mňa Rose pila, ale po tomto som bola vysilená. Časť zo svojej sily som dala Rose, aby prežila. Dúfam, že to pomôže.

„Odneste ju odtiaľto! Rýchlo!“ Ešte skôr, ako stihli zdvihnúť Rose, začula som hlas.

„Zaujímavé. Sledovať, ako zachraňuješ život, Bella. Poviem ti, malo to efekt.“

Dotyčný vystúpil z tieňa miestnosti. Nepoznala som ho, ani po hlase, ani po výzore. Mal blonďavé vlasy a krvavo červené oči. Takže upír.

„Kto si?“ zakričala som.

„Ten, kto koná svoju prácu.“

Postavila som sa a pristúpila bližšie k nemu. Chvíľu som na neho zazerala a rozmýšľala. Prečo práve ja? Prečo práve Rose?

„Prečo si sem prišiel?“

„Tebe to nedochádza? Som tu, lebo si tu ty.“

„Prečo práve ona?“

„Lebo bola najbližšie ku tebe. Spriatelili ste sa a to mi poskytlo výhodu.“

„Kto ťa poslal?“

„Tvoj otec.“ Stŕpla som. Môj otec je mŕtvy. Dozvedela som sa to, keď sa o tom ľudia rozprávali.

„Ale on je mŕtvy!“

„Nebol a ani nie je.“

„To nie je možné,“ zašepkala som.

„Teraz prišiel tvoj čas!“ zakričal. Chystal sa do útoku.

Autor: kikusa010 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nechaj ma na pokoji! Máš svoj život a ja svoj! - 6. kapitola: