Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nechcem byť upír! - 13. kapitola

19.05.2014 (07:15) • AlenaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1286×

Bella:

Prešlo niekoľko týždňov, už som sa naučila po Taliansky, Španielsky, Rusky, Portugalsky a Francúzsky. Dievčatá boli veľmi milé, stále sa so mnou chceli rozprávať, no ja im odpovedala iba zdvorilostnými frázami. Bola som uväznená medzi štyrmi stenami a to mi liezlo na nervy. Vyšla som jedine vtedy, keď som musela loviť. Už som bola ako jedna z nich. Ako manželka vládcu, až na to, že Alice a Rose niekedy schádzali dole a ja som vždy ostala sama tu. Edward od vtedy už za mnou neprišiel a vlastne som ho ani nevidela. Takýto život ma nebavil. Keď už mám znášať takýto život, tak chce byť aspoň slobodná.

„Bella, no tak, čo je s tebou? Prečo sa s nami nerozprávaš?“ Alice si ku mne sadla a kúzelne sa usmiala. Ja som jej úsmev však nevrátila.

„Mňa takýto život nebaví,“ povzdychla som si.

„Tak ti ho trošku spríjemníme,“ povedala Rose a ťahala ma za ruku z postele.

„Zajtra je tá oslava a z teba urobíme ženu večera,“ štebotala Rose melodicky.

„Čo? To už zajtra? Nemalo to byť až o pár mesiacov?“ Prekvapilo ma to, lebo Alice mi hovorila, že to má byť asi o tri mesiace.

„Áno, ale ty si sa evidentne stratila v čase. Pozvali sme toľko hostí, že neviem, či sa sem zmestíme.“ Otvorila dvere do šatníka a hneď sme zamierili k plesovým šatám. Vtom sme počuli klopanie na dvere.

„Vstúpte,“ šepla Alice a vrátila sa do izby.

„Toto posielajú vládcovia,“ povedal krátko sluha a položil dve veľké biele škatule na posteľ. Vyšli sme s Rose zo šatníka. Obe škatule boli previazané veľkými červenými mašľami.

„Ja som vedela, že nám pošlú šaty a to ani nemám tvoje schopnosti,“ škerila sa Rosalie. Tešila sa ako malé dievčatko na lízanku.

Pribehla k tej, kde bola kartička s jej menom, a začala z nej strhávať mašľu. Alice, samozrejme, nebola pozadu.

„Aj takéto výhody majú manželky vládcov,“ radovala sa Alice.

Rosalie vyťahovala šaty a bola nadšená. Boli to nádherné červené šaty bez ramienok s dlhou vlečkou. Šaty boli zdobené kamienkami čiernej farby. Boli také krásne, až som otvorila ústa.

„Tie sú prekrásne, Rose. Budeš v nich vyzerať božsky,“ hovorila Alice a vyťahovala tie svoje. 

Tie boli černe so strieborným lemom, boli prekrásne. Mali jedno hrubé ramienko, ktoré má padať z pleca.

„Aj tvoje sú prekrásne,“ rozplývali sa spolu.

„Poď, Bella, tebe tiež nejaké vyberieme,“ prehovorila Alice a znova ma obe ťahali do šatníka. Alice sa zarazila. Mala víziu. Široko sa usmiala a odtancovala z šatníka. „Bella, tebe nemusíme vyberať šaty my.“ Chcela som sa opýtať, že prečo, ale v tom znova niekto zaklopal.

„Tak my vás tu necháme,“ povedala Alice a otvorila dvere. Do miestnosti vstúpil Edward s podobnou škatuľou, aké pred chvíľou priniesol sluha.

„Mám pre teba darček,“ povedal a okúzľujúco sa usmial. Wow, aká zmena správania.

Nepozdravil, tak som nemala na čo odpovedať. Otočila som sa mu chrbtom a prešla k oknu. Edward položil škatuľu na moju posteľ a prišiel ku mne. „Si pozvaná na oslavu, chcem ti darovať šaty,“ šepol mi do ucha.

Obrátila som sa k nemu. „Zaujímavé, že som žiadnu pozvánku nedostala.“

„Pozívam ťa osobne, ale ak to chceš na papieri...“ Nedokončil vetu a podal mi obálku, na ktorej bolo zlatými písmami napísané Isabella Swan. Zobrala som ju do rúk a čítala:

Všetko bolo písané zlatým písmom. Rýchlo som dala pozvánku späť do obálky a podala mu ju.

„Neprídem tam,“ povedala som rázne a znova som sa obrátila k oknu.

„Je nevhodné neprijať pozvanie,“ povedal skoro až nahnevane.

„Zabijete ma, ak neprídem?“ opýtala som. A s nádejou sa naňho otočila. Edward to postrehol.

„Bella...“ začal vetu, no ja som ho prerušila.

„Isabella.“

„Isabella.“ Zamračil sa. „Neurobila si nič, prečo by si si zaslúžila smrť,“ vysvetľoval mi. Škoda, že sa mi to vtedy nepodarilo, ale raz sa mi to podarí. Pozrela som znova von oknom.

„A kde máš tú istotu, že to neurobím znova?“ Som zvedavá, čo potom urobia.

„Proste to viem.“ Zozadu ma objal.

„Nedotýkaj sa ma,“ zasyčala som a chcela jeho ruku odtiahnuť.

„Ja sa môžem dotýkať koho len chcem,“ hovoril povýšenecky ľadovým hlasom

„Tss.“ Prestala som s ním bojovať. Vzal ma za ruku a posadili sme sa na posteľ vedľa škatule.

„Porozprávajme sa,“ povedal a pozeral mi do očí.

„A o čom?“

„O tom, čo s tebou bude.“ Vytrhla som mu ruku z jeho zovretia.

„Ja viem, čo so mnou bude,“ odvrkla som.

„Bella, ak si myslíš, že ťa zabijeme, tak sa mýliš. Nič si nespravila, aby sme ťa zabili. Takže máš iba dve možnosti.“ Na chvíľu sa odmlčal a ja som si spomenula ako Alice hovorila aj o tretej možnosti. „Za pár mesiacov stratíš silu novorodenej a už nebude dôvod na to, aby si bola tu vo veži. Takže vstúpiš do gardy alebo budeš robiť slúžku. No je tu ešte jedna možnosť.“ Znova sa odmlčal, asi čakal na moju reakciu, no ja som mlčala. Nie predsa by ma nepožiadal o ruku. „Mohla by si odísť z Voterry a žiť sama, ale nemáme istotu, že by si nechcela upírov znova prezradiť, preto je táto možnosť vylúčená,“ dohovoril a mne napadla skvelá myšlienka.

„A keby sľúbim, že by som neprezradila upírov, pustili by sme ma?“ opýtala som sa neisto.

„Bella, nesnaž sa ma oklamať. Doteraz si hovorila, že nechceš byť upír a že chceš zomrieť.“ Zasmial sa na tom. „Prečo?“

„Ja... Ja viem, že je to skvelé byť nesmrteľnou a žiť večne, ale ja to nechcem. Chcela som mať niekoho pri sebe, koho budem milovať s kým budem mať deti a zostarnem s ním.“ Počkať, prečo vlastne toto všetko hovorím akurát jemu?

„Ale to môžeš aj ako upír a máš na to ešte viac času si niekoho nájsť. Jediný problém je v tom starnutí, ale povedz mi úprimne, radšej by si bola stará ako mladá a krásna?“ opýtal sa ma. Ja vlastne ani nechcem starnúť.

„No ja neviem,“ priznala som.

„Bella, takýto život nie je zlý. Stačí si nájsť nejakých priateľov...“

„A ako si ich mám asi nájsť, keď ma tu držíte?“ opýtala som sa sarkasticky.

„Tak si nájdi priateľov tu,“ povedal akoby to bolo najlepšie riešenie na svete.

„Okrem Alice a Rose sa tu so mnou nikto nerozpráva,“ povedala som smutne.

„Ja sa s tebou rozprávam.“ Nič som mu na to nepovedala. Vážne by sa so mnou chcel kamarátiť? Ó, bože, to je divné slovo.

„Prečo ma vlastne nechcete pustiť s veže?“ zmenila som tému.

„Lebo si novorodená,“ odpovedal stručne.

„Edward, nebuď smiešny, keby chcem nejakého človeka vysať alebo vás zase prezradiť, alebo utiecť, tak skočím z okna.“ Rukou som ukázala na okno, cez ktoré je vidieť na námestie.

„Takže už nechceš utiecť?“

„Ja som nechcela nikdy utekať, len ma štve, že o mne rozhodujete bezo mňa.“ Sklopila som zrak. Natiahol ku mne ruku a zdvihol mi tvár.

„Príď dnes, prosím.“ Viac nepovedal a odišiel. Pohladila som škatuľu, čo priniesol. Otvorila som ju a zažiarli na mňa nádherné šaty kráľovskej modrej farby. Boli nádherné. Hneď som si ich bežala vyskúšať. Nemali ramienka. Vôbec neboli zdobené, boli jednoduché a to sa mi najviac páčilo.

Alice a Rose sa vrátili.

Autor: AlenaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nechcem byť upír! - 13. kapitola: