Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nechcem byť upír! - 7. kapitola

22.07.2012 (13:45) • AlenaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1429×

„Nech sa páči, lietadlo letí o hodinu a pol. Bude to tisíc dvesto dolárov,“ povedala a ja som jej podala kreditku. Naťukala som si kód. Podala mi kreditku naspäť a ja som si išla sadnúť. Až teraz, keď som otvorila letenku, tak som si všimla, že tam je malý letáčik s nápisom Sviatok svätého Salvadora. K tomu som si len krátko prečítala, že to je o niekom, kto kedysi dávno vyhnal všetkých upírov z celého Talianska. A má to byť zajtra. To tam akurát prídem. Super, aspoň tam bude veľa ľudí. Mimovoľne som sa usmiala. V premýšľaní ma vyrušil až hlas, ktorý oznamoval, že cestujúci, ktorí letia do Florencie, tak majú prísť k východu číslo H17. Zobrala som si veci a išla ku tomu východu. Spomenula som si na Tanyu a čo všetko pre mňa urobila.

„Dobrý deň,“ pozdravila ma letuška s veľkým úsmevom.

„Dobrý deň,“ pozdravila som ju aj ja a podávala jej letenku. Rýchlo ju skontrolovala a podala mi ju späť.

„Ďakujem,“ poďakovala som jej a išla do lietadla. Sadla som si na svoje miesto vedľa nejakého pána, ktorý študoval noviny zo včerajška. O chvíľu prišla letuška a povedala, že si máme zapnúť pásy, lebo budeme odlietať. Nechcela som to počúvať, tak som si oprela hlavu o operadlo a zavrela oči.

xxx

Keď letuška oznamovala, že si máme opäť zapnúť pásy, lebo budeme pristávať, všimla som si, že vonku svieti slnko. Obliekla som si kabát, natiahla rukavičky a na hlavu som si dala šatku. Pán, vedľa ktorého som sedela, sa na mňa divne pozrel.

Keď som vyšla na parkovisko, začala som sa obzerať. Prišla som úplne na koniec parkoviska a uvidela tam žlté Porsche. Prišla som k nemu a prvýkrát som použila svoju silu. Silno som potiahla dvere a oni sa otvorili. A čo ma najviac prekvapilo, kľúče boli v zapaľovaní. Naštartovala som a vyšla z parkoviska. Nevedela som, kadiaľ ísť.

Keby som bežala, tak by som tam bola skôr, ale to by bolo moc nápadné. Nakoniec som sledovala jedno auto, v ktorom sa ľudia rozprávali, že idú ako turisti do Volterry. V Taliansku som ešte nikdy nebola, ale musím uznať, že je naozaj nádherné.

Už z diaľky som začínala vidieť obrysy veľkého, kamenného mesta. Bolo skutočne prekrásne. Keď som sa k nemu začínali približovať, zacítila som neodolateľnú vôňu. Ľudia. Musím sa ovládať. Musím sa ovládať, opakovala som si stále dookola. Pri vstupe do mesta som mala menšie problémy, lebo ma tam nechceli vpustiť autom, kvôli tej slávnosti. Policajtovi, ktorý to tam strážil, som dala do ruky zväzok peňazí. On sa na mňa iba usmial a pokynul rukou kolegom, nech ma pustia.

Musím uznať, že som si mala ukradnúť iné auto, lebo toto pútalo až veľkú pozornosť. Bolo tu množstvo ľudí a všetci boli v červených plášťoch. Musela som ísť pomaly, lebo tu boli všade roztrúsení ľudia a nechcela som ich zraziť, to by som sa dostala na políciu a nie k Volturiovcom.  

Zbadala som námestie, ale ani náhodou by som sa tam autom nemohla dostať a vystúpiť som tiež ešte nemohla. Otočila som to a išla okolo kamennej steny, ktorá sa tiahla pozdĺž celého námestia.

Uvidela som bočný vchod do kostola, ktorého hlavný vchod je na námestí. Auto som odparovala, kľúče som nechala v zapaľovaní a vystúpila. Vbehla som do kostola, mala som šťastie, že bolo odomknuté a že tam nikto nebol, až na jedného muža, ktorý sedel v prvej lavici a pozeral sa na oltár. Ignorovala som ho. Podišla som k poslednej lavici a vyzliekla som si kabát, rukavičky aj šatku. Dala som si dole slnečné okuliare a zamierila ku hlavnému východu.  Keď som chcela otvoriť dvere, aby som sa mohla postaviť na slnko, objali na silné a studené ruky, aby ma zastavili.

Edward:

„Kedy má prísť?“ opýtal som sa Alice.

„Čoskoro, o jedenásť minút bude v kostole,“ odpovedala mi so zavretými očami.

„Felix, pôjdeš do kostola. Sadneš si do lavice a počkáš na ňu. Keď sa bude pokúšať vyjsť z kostola, zatav ju. Jane, Alec, Demetri, vy pôjdete tiež, ale skryjete sa, nech to nie je príliš nápadné. A keď ju Demetri zastaví, pôjdete mu pomôcť. Nie, že by si nebol silný, Felix, ale podľa Alice je to novorodená upírka a teda bude mať množstvo sily. Alec, ak to bude nutné, použi svoj dar. Jane, tebe dar zakazujem použiť,“ podával som rozkazy.

„Áno, pane,“ povedali všetci štyria zborovo a vyšli z veľkej sály.

„Aký jej dáme trest?“ opýtal sa ma môj brat Emmett. Nechápal som jeho otázku. Veď ak ju zastavia, tak jej nemáme prečo dávať trest.

„Celkom nechápem tvoju otázku. Veď keď ju zastavia, tak sa ničím nepreviní. Pozriem jej do mysle a uvidím, za akým účelom sa chcela odhaliť ľudom. Môže to mať viacero dôvodov,“ odpovedal som mu. Myšlienky tej dievčiny mi odhalia viac.

Alice mi povedala iba to, že sem chce prísť a odhaliť sa na verejnosti. Možno chce upírov prezradiť, lebo chce, aby to ľudia vedeli, alebo preto, že chce, aby sme ju zabili. Už sme tu mali množstvo takýchto prípadov, ale vďaka Alice sa nám ich vždy podarilo zastaviť. Moja garda sem tých previnilcov privedie a ja sa im pozriem do mysle. Jasper, môj brat, vždy vie vycítiť, ako sa cíti a ja viem podľa tohto všetkého uložiť trest vyhovujúci jeho previneniu.

„Už prichádzajú,“ prehovorila Alice. Nazrel som do Felixovej mysle, aby som sa pozrel, ako to prebiehalo. Či dievča veľmi protestovalo. Niečo ma tam prekvapilo.

Bella:

Okamžite som sa mu vytrhla a otočila som sa na toho dotyčného, ktorý sa ma snaží zastaviť. Bol vysoký, tmavovlasý a veľmi svalnatý. Chcela som na neho skočiť, ale objavili sa tam ďalší traja a kráčali k nám. Okamžite som pochopila, že všetci sú upíri. To bude určite tá garda, o ktorej mi hovorila Tanya.

„Čo odo mňa chcete?“ opýtala som sa ich.

„Skôr nám povedz, prečo chceš prezradiť upírov?“ opýtalo sa ma mladé, zlatovlasé dievča.

„To nie je vaša vec,“ zavrčala som na nich. Všimla som si, že sa ku mne približovala jemná hmla. To bude určite dar jedného z nich. Začala sa okolo mňa obkrúcať. Nechápala som, čo to má znamenať, ale urobila som krok doprava, aby som sa z tej hmly vyslobodila. Všetci štyria sa na mňa prekvapene pozerali, ako keby videli niečo, čo ešte nikdy predtým nevideli.

„To nie je možné,“ povedal ten najmenší muž z nich. Nechápala som ničomu z toho. Zrazu sa oči toho dievčaťa pozreli do tých mojich s falošným úsmevom. Ani nie za tri sekundy jej ten úškrn zmizol a objavil sa nenávistný pohľad.

„Felix, Demetri, Alec. Chyťte ju,“ rozkázalo im to dievča. Začali ma obopínať tri páry rúk. Najprv som sa ich pokúšala odhodiť na strany, ale nešlo to. Traja silní upíri boli už na mňa príliš, ale stále som kopala, rozhadzovala rukami a kričala. Viedli na upírskou rýchlosťou cez tunel a pár chodieb. Až sme prišli do veľkej haly, ktorá vyzerala ako recepcia hotela. Za pultom sedela žena a jemne sa usmievala, avšak keď ma zbadala úsmev jej zamrzol.

„Dobrý deň,“ pozdravila nás. Ale stále sa na mňa pozerala vystrašene. Začula som srdce, ktoré začalo prudšie biť. Tá žena bola človek. Asi si myslela, že aj ja som človek a chcú so mnou niečo strašné robiť. Určite vedela, že sú to upíri. Predsa by nerobila pre kráľovskú rodinu upírov a nevedela by o tom.

Otvorili sa veľké dvojkrídlové dvere. Na konci tej obrovskej sály boli tri tróny a na každom z nich sedel jeden muž. A boli tam aj dve ženy, ktoré stály za trónmi. To museli byť tí traja bratia Edward, Emmett a Jasper, ktorí sa nazývajú kráľovskou rodinou. Tí traja upíri, ktorí ma niesli, sa položili na zem a jeden z nich mi zatlačil na rameno, takže som spadla na kolená.

Edward:

Keď ju niesli cez sálu, tak som od nej nevedel odvrátiť zrak. Kvôli tomu, že sebou v jednom kuse metala, som jej nevidel poriadne do tváre, ale tá vôňa ma privádzala do šialenstva. Felix, Demetri a Alec ju položili na zem pred tróny. Felix jej silno zatlačil na rameno, aby si kľakla, mal som chuť na neho skočiť, ale vedel som, že to nie je hodné môjho postavenia. Sústredil som sa na to dievča, aby som počul jej myšlienky, ale nič som nepočul.

Môj pane, to dievča musí mať dar. Vôbec nereagovala na Alecov, ani Janin dar, potichu zašepkal v myšlienkach Demetri.  

Pane, ona vôbec nič necítila. Môže to byť mnou? pýtala sa ma v myšlienkach Jane.

Edward, dobre cítim? Ja cítim lásku. Čo sa to s tebou deje? opýtal sa ma Jasper taktiež v myšlienkach. Okamžite som na neho zavrčal. Zrazu sa na mňa dívalo deväť zmätených párov očí.

Autor: AlenaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nechcem byť upír! - 7. kapitola: