Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nekonečné šťastie 19.kapitola

23.05.2009 (18:00) • ClairdeLune • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1450×

Nekonečné šťastie

19.kapitola- radikálna zmena

Bella:

Predo mnou bola cesta a ne tej ceste prevrátené auto, ktoré horelo a z auta sa ozýval plač. Plač dieťaťa. Okamžite som bežala k autu. Mala som pravdu na zadnom sedadle bola detská auto sedačka a v nej maličké bábätko. Podľa veľkosti malo možno týždeň. Neváhala som ani minútku a odrhla som dvere auta a bábo som schmatla aj s dekou, taškou kde malo detské vecičky. Pritlačila som si ho na hruď. Vyskočila zozadu a pozrela dopredu. Tam sedeli obaja rodičia, matka mala bolestný výraz umierala. Podľa popálením som vedeľa, že by neprežila a nestihla by som ju ani premeniť. Aj keď s mojim sebaovládaním. No potom sa na mňa pozrela a v očiach jej svitol pokoj teraz bola vyrovnaná so smrťou. Otec ten neprežil. Smutne som sa usmiala.

„Ďakujem." Pozrela som sa na bábätko a ďakovala som za to byť matkou. Zašepkala som a rýchlo som odišla do lesa tam som sa iba pozerala ako auto kompletne vybuchlo. Nemohla som im pomôcť nedalo sa. Pozrela som sa na malé bábätko. Jej krv bola ako čerstvá ruža. Nebola by chutná ale pekne voňala. Dobre som sa prizrela na jej uplakané očká, mala ich zelené ako tráva ale ešte tmavšie. A krásne, malé, hnedé vlásky, ukrývajúce pod špinavou čiapočkou. Hneď som vedela, že takto bude vyzerať moje dieťa. Nedám ju preč. Je moja! A ani Edward mi ju nezoberie! Áno môžeme ju vychovávať ako vlastnú!  Budeme šťastná rodinka ale keď vyrastie?? To budem riešiť potom. Bola som neuveriteľne šťastná. Už som sa zmierila, že nebudem matkou, a teraz? Držím v rukách dieťa, ktoré potrebuje ochranu a ja mu ju dám aj keby ma to stálo život. Ani neviem čím si ma tak učarovala ale nemohla som jej odporovať okamžite si ma omotala okolo prstu. Som mama! Chcelo sa mi pískať, skákať ale nemohla som mám na rukách dieťa. Dobehla som domov. Edward hral na klavír, vítal ma doma. Vybehla som do izby a malú položila na posteľ, do stredu aby nespadla. Vybehla som do kúpeľne kde som sa prezliekla do toho mála vecí čo nemohol Edward roztrhať, lebo boli v práčke. A tiež som sa pozrela na malú. Plakala, kto vie prečo?

„Čo je ti?!" Vedela som, že ma nepočuje ale aj tak a zrazu som to cítila, už viem čo to je, je pokakaná?! Do kelu čo mám robiť?? Vybrala som sa do kúpeľne kde bola jej taška. Počula som krky, smerovali do izby...

„Bella! Preboha to je čo?!" Edward stál v izbe a pozeral sa na malé dieťa, ktoré už neplakalo. Ale pozeralo sa na Edwarda. Bola múdra na to, že nemohla mať viac ako jeden týždeň.

„No našla som ju keď som bola loviť. A nemá nikoho a môžeme si ju nechať však?" Pristúpila som k nemu a začala som sa líškať.

„Nie budú ju hľadať a ...." nestihol nič dopovedať a moja ruka mu zablúdila po tričko na jeho svalnaté telo. Prechádzala som po vypracovanej hrudi tesne nad opaskom nohavíc som ho poškriabala. Musím uznať som riadna potvora...

Edward privrel oči a zavrčal. Nie tak aby som sa ho musela báť ale tak... vášnivo....

Vytiahol si moju ruku  z nohavíc a pritlačil pery na tie moje. Aj keď to nebola výhra, ale bolo  to na najlepšej ceste...

„Tak necháme si ju." Povedala som to ako jasnú vec.

„Nie budú ju hľadať a...." znova som ho škriabala. Ako raz povedal vždy dostanem čo chcem...

„Necháme si ju! A neprotestuj! Chceš jej dopriať to, že bude vyrastať bez rodičov? My jej nemôžeme dať viac ako rodinu. A keď nie tak sa na ňu môžeme hrať. Ja neviem bude to znieť šialene ale chcem ju vychovávať! Ako vlastnú! A byť jej mamou. Nikdy som nejako netúžila mať deti a rodinu, ale keď jej mama" ukázala som na malé, bezbranné a nevinné dieťa a potom sa smutne usmiala nad spomienkou na jej mŕtvych rodičov

„Keď mama umierala, pozrela sa na mňa a potom spokojne umrela. Keď videla, že o jej malé dieťa bude postarané. Očami ma prosila aby som sa jej postarala o jej dieťa! A ja to spravím ak sa to tebe nepáči! Nedovolím aby vyrastala zle ak môže žiť lepšie!" Upírskov rýchlosťou

Som zobrala dieťa do náruče, schmatla tašku a chcela utekať z izby. Niečia ruka mi to nedovolila. Pozrela som sa hore aj keď mi to bolo jasné kto to môže byť. Iba Edward. Pozeral na mňa a na malú, ktorú som silno držala v rukách a chcela ju chrániť.

„Nikdy si mi to nepovedala, že by si chcela byť matkou." Pozeral mi do očí. Čakal čo odpoviem.

„Ale ja som to nevedela, do teraz som malé deti nemusela však to iba plače, papá a kadí, ale toto dieťa keď sa na mňa pozerá ona si ma drží v nejakej moci. Takej moci, že aj môj štít je mi na prd platný. Cítim k nej niečo ja neviem čo to presne je ja ju potrebujem ochrániť." Stručne som mu vysvetlila.

„Bella, nemôžeme si ju nechať a ty to vieš! Čo jej povieme prečo nestárneme alebo prečo nespíme a prečo a preto?! To nepôjde! A navyše prečo sa nám mení farba očí a prečo nejeme a nepijeme, nechodíme na záchod a prečo nejdeme na slniečko a prečo hento a prečo tamto. A čo keď bude už dospelá?"

„Nejako to vymyslíme, ale keď budeme bývať niekde kde nesvieti slniečko a bude na začiatok chodiť do škôlky a potom do školy, tých pár rokov nejako uhrajeme a potom." Smutne som sa pozrela do očí mojej lásky.

„A potom? A potom čo? Čo budeme robiť potom?"

„Edward, ja si to dieťa nechám!" jasne som mu to vysvetlila.

„Chceš mu odoprieť mať rodinu keď ju môže mať? Budeš taký bezcitný?"

„Bella, ty najlepšie vieš aký je náš svet nebezpečný. Si dcéra jedného z vládcov a teraz máš manžela a dieťa ja sa viem o seba postarať ale to dieťa môže byť v nebezpečenstve. Ja nehovorím, že ho nechcem ale náš svet nie je pre ľudské dieťa. Pozri my sme boli jasný príklad." Obidvaja sme so sebou trhli pri našej spomienke. Áno nemôžem dieťatko také bezbranné a nevinné aby bolo do toho zapletené. Ale s mojim štítom ho dokážem ochrániť a ak sa o ňom nik nedozvie, čo sa naozaj nik nedozvie tak bude v bezpečí ale určite bude viacej bezpečí v ľudskej rodine. Ale jej matke som očami naznačila, že ju ochránim a budem ju brať ako svoju. Nechám si ju nech ma to bude stáť aj večnosť!!

„Edward jej matka ma prosila a umierala len vďaka tomu, že bude o jej poklad postarané. Nechám si ju!"

„Bella, je to nebezpečné!" Varoval ma no ja som za tým videla, že to dieťa nechce. Aj keď tvrdil, že chce. Neverila som, že môže byť taký zlý. Nedopriať tomuto zázračnému uzlíku toľko šťastia v podobe rodiny.

„Bella, vidím, že s tebou nepohnem. Ale si pripravená?"

„Edward, nerob to!"

„Čo nemám robiť??"

„Obetovať sa a chcieť to dieťa, môžeš ísť ja ťa nenútim ostať tu."

„Bella, aj keby chcem aby si bola šťastná a keď budeš ty tak budem aj ja a o to dieťa sa postaráme, aj keď Rose nebude šťastná."

„Prečo?"

„Rose chcel vždy deti."  Povedal mi Edward.

„Tak sme jej dali dobrý príklad." Zašepkal sa som mu a pobozkala som ho na pery. V tom zaplakalo naše spoločné dieťa.

„A jéje asi je hladná." Konštatovala som na hlas, Edward sa pohol bližšie k posteli a zobral ju na ruky, nežne sa na ňu pozeral po chvíľke ticha kedy sa Edward pozeral na dieťa a ja striedavo raz ne neho a potom na dieťa.

„Bella v obývačke sú deky choď jednu doniesť bude jej v noci zima  asi ju musím prebaliť."

„Dobre, drahý, ja idem pre deky a spravím jej mlieko a ty ju môžeš prebaliť. Dobre?"

„Ale Bella ja to neviem!" Vyhŕkol prekvapene a so strachom v očiach. Podišla som k nemu a nežne som vzala jeho tvár do dlaní a obtrela sa o jeho pery, iba jemne, nežne.

„Však ty sa to musíš naučiť tak prečo nezačať hneď teraz?!"

„Už som ti povedal, že vždy dostaneš to čo chceš?" tvárila som sa, že premýšľam.

„Áno tuším si mi to raz spomínal. A teraz hor sa do roboty." Utiekla som z izby aj keď Edward ako prebaľuje malú mohol byť pekný pohľad. V kuchyni, ktorú sme aj tak nepoužívali som spravila niečo odporné biele asi mlieko. Nevedela som či je dobré lebo vo filmoch ho buď ochutnali čo som radšej nerobila alebo si to nakvapkali na predlaktie  čo som tiež nemohla urobiť, tak dúfam, že bude dobre. Keď som došla do izby Edward bol v kúpeľni a umýval si ruky na posteli ležala malá a celá posteľ bola pokrytá hnedou, smradľavou pokrývkou. Hneď som sa rozosmiala všetko som si vedela predstaviť.

„No čo dieťa neprebaľujem každý deň." Usmial sa na mňa ja som znova k nemu podišla  a pobozkala ho na pery.

„Však mi sa to naučíme." Spoločnými silami sme všetko upratali a ostali sme v kúpeľni malú kúpať.

„A vieš čo? Zajtra pôjdeme nakupovať!! Musíme jej kúpiť všetko! Čo by si povedal na ružovo žltú izbu alebo fialovo žltú?"

„Bella zajtra odchádzame."

„Čo čože? Niečo mi ušlo?" opýtala som sa.

„Bella, Alice to videla ideme na Alijašku."

„Ale s malou!"

„Áno aj malou. Alice jej spravila izbu a nikoho tam nepustí chce aby to bolo prekvapenie a izba je rúžovo modrá. Iba jej máme kúpiť oblečenie. To nemohla lebo by sa prezradila. A poviem ti bola riadne sklamaná." Dokončil svoj monológ Edward.

„A prečo?"

„Čo prečo?"

„Prečo musíme odísť?"

„Bella, práve teraz dojdeme do školy s týždňovým dieťaťom, keď ťa nevideli ani tehotnú radšej začneme odzačiatku."

„A s malou."

Áno aj s malou. A ozaj a aké bude mať meno?" opýtal sa  ma Edward. Pravda nad týmto dom rozmýšľala dlho. Chcela som aby mala výnimočné meno. Lebo bude pre nás výnimočná. Rennesme Carlie Cullen. Áno to je ozaj výnimočné.

„Už viem!"

„Áno?"

„Rennesme Carlie Cullenová!"

„Úžasné!" odpovedal mi Edward a jeho zlato v očiach sa znova zohrialo ešte viac ako bolo...

Celú noc sme sa pozerali na náš pokladík, veľa sme nenarozprávali. Iba pár slov. pár bozkov. Rennesme sa zobudila iba raz v noci keď sme ju znova spoločne prebalili, dali jej najesť a znova jej Edward hmkal moju a teraz jej uspávanku. Potom prišlo ráno deň nášho spoločného nákupu a odchodu. Ráno som zbehla do kuchyne aspoň flašku opláchnuť. Pri umývaní som pocítila na brušku ruky. Edwardové.

„Edward čo to robíš?"

„Dnes večer sme sa nemilovali." Zašepkal mi do ucha a vkĺzol mi rukami do nohavičiek.

„No to áno ale budeme si musieť zvykať, malá bude spať často s nami."

„No to sa ešte uvidí má v novom dome sama izbu."

„Fajn tak dnes večer doženieme čo sme včera zameškali."

„Beriem ťa za slovo ale teraz malá ešte spí a sme tu úplne sami."

„Chudák kuchynská linka alebo..." nestihla som dopovedať a už som ležala na zemi pod Edwardom. Moje ruky mi samé zabehli pod jeho tričko. A hneď na to ho mal dole. Ako aj ja moje tričko. Už som mal v pláne dať mu dole aj nohavice keď sa malá prebudila. Pobozkal som ho na nos lebo sa tváril ako kôpka nešťastia. Usmial sa povedal, že si ešte musí zvyknúť a išiel prichystať auto. Ja som nakŕmila malú Rennesme obliekla som jej čisté veci čo mal ešte v taške. Potom som sa obliekla aj ja. Cestou do garáže sa ku nám pridal Edward. Sedeli sme tak, že Edward šoféroval a ja som mala malú na zadnom sedadle na kolenách. Zaparkovali sme v garáži a Edward mi galantne otvoril dvere a čo čert nechcel práve z auta vedľa nás vystupovalo dievča vďaka ktorej sme sa pohádali.

Videla som ten šok v očiach keď som z auta vystúpila aj ja a ešte k tomu s dieťaťom na rukách keďže bola riadna zima tak jej nemohla vidieť do tváre a mať pochybnosti či je ozaj naša. No čo ma skoro zrazilo z nôh.

„Edward! Láska moja konečne som ťa našla!" vypískla a hodila sa okolo krku môjmu mužovi. A chcela ho pobozkať na pery no to som jej už klopala na plece.

„Prepáčte ale teraz som sa konečne stretla so svojou láskou aj tak teba opustil tak nás nechaj a varujem ťa môj otec je právnik tak si nemysli, že to dieťa mu prišiješ!" pozerala  sa na mňa ako na niečo čo našlo v odpadkoch. Ja som jej strhla ruky z krku MOJEJ lásky a pritúlila sa mu k hrudi.

„Predstav si to moja drahá Violet! Pred nedávnom sme mali svadbu keď chceš pošlem ti fotky a ozaj práve ideme nakupovať našej dcére oblečenie aj jej fotky ti môžem poslať!" pozerala som na ňu tiež ako na špinu.

„Violet, nechaj nás aj tak sa už nikdy neuvidíme." Povedal jej nezaujatým tónom Edwarda odo mňa si zobral malú mňa zobral za pás, obišiel  Violet, ktorá na nás pozerala ako tela na nové vráta a s úsmevom sme skočili do výťahu. Tam som ho konečne pobozkala.

„Teda to by som do teba nepovedala."

„No vidíš, to vieš to sú tie roky praxe odmietania raz sa to aj tak dozvieš."

„Nie nedozviem ja budem stále iba s tebou."

„Ja viem."

Keď sme prišli do prvého obchodu s kočiarmi a výbavou doň hneď mi do oka padol fialový so žltou strieškou, bol strašne pekný aj Edwardovi sa páčil ale bol iba hlboký, ak by malá vyrástla tak by sme museli kúpiť ďalší. Pozreli sme ešte pár kočíkov ale žiadny sa nám ani tak nepozdával ako ten prvý tak sme ho kúpili a ešte fusák a pekné žlté, fialové a biele deky, peknú fialovú tašku a potom sme kúpili aj vaničku s pultom chcela som aj postieľku no tú už Alice kúpila. Kúpili sme tony ale naozaj tony oblečenia. Cez košieľky, vestičky cez ponožky a pančušky až cez dupačky kabátiky šatôčky až po plienky. Mali sme všetko. Mali sme toho tak veľa, že moje predsudky voči tomu aby mi nič nekupoval sa vytratili. Však teraz nekupujem pre seba ale pre malú Rennesme. Mala toľko oblečenia, že každý deň môže chodiť v niečom inou a aj tak bude celý rok chodiť inak oblečená museli sme sa aj zastaviť aby sme kúpili detskú sedačku do auta. Také  zlaté vajíčko aj do môjho aj do Edwardového auta. Museli sme nakúpiť aj veľa mlieka aj ohrievače a ja som už aj Edwarda zastavovala ale vždy mi povedal, že si to chce užiť a tak som ho nechala kupovať blbosti plyšové hady, zvieratká mne kúpil veľkého plyšového tigra. Nech ma v noci chráni. Malá chutne odfukovala v novom kočíku pod prikrývkou. Potom ma donútil nech si aj ja niečo kúpim. Tak sme vyrazili cestou sme stretli znova Violet s jej kamarátkou Amandou. Hneď sa chceli vrhnúť na Edwarda ktorý išiel popredu aj s taškami no za ním som vyšla ja a k nemu sa nahrnuli čo najväčšou rýchlosťou. Boli také nechutné, mohli si na čelo napísať pretiahni ma! Núkali sa mu. Ja som sa iba tíško chichotala dobre som vedela, že ten chlap je a bude navždy iba môj! Malá sa rozplakal a ja som začala hýbať kočíkom aby sa jej prdelka čo najviac kolísala a rýchlo zaspala no až po tom čo som jej asi po stí krát dala dudel do úst. Postupne som nechala s kočíkom Edwarda a ja som si išla na dnešní večer kúpiť spodné prádlo.

„Dobrý deň!" pozdravila som predavačku ktorá zasnene pozerala von oknom tak som bola zvedavá čo tam vidí. Stálo tam Edward so ženami všetkých rokoch a všetky mu radili ako s  deťmi. Najviac ma znervózňovalo to, že až moc blízko je k nemu a malej Violet.

„Aj tak ho nedostane!" povedala som moc hlasno a moc sebaisto predavačka sa na mňa pozrela.

„Ale áno dostane. Violet Melbournová dostane každého koho chce. Mne zobrala manžela mal 40!"

Smutne sa mi vyrozprávala aj keď som ju trošku počúvala. No stále som hľadela na Edwarda. Keď sa ho nejaká žena na niečo opýtala hrdo ukázal na mňa a ja som im zakývala. Kúpila som si obyčajné prádlo žiadne čipky a blbosti. Obyčajnú podprsenku s nohavičkami. A vyšla von. Podľa mňa sme mali všetko.

Nie všetko nie Edward mi ukázal pár kníh o matkách a pýšil sa knihou ako byť dobý otecko!

Smiali sme sa aj keď sa nám skoro nenapchal kočík do auta aj keď som malú ešte stále spiacu ukladala do autosedačky. A potom aj celú cestu na Alijašku...

Páre krát sme museli zastaviť a v reštaurácii malú prebaliť. Strašne ma mrzelo, že som ju musela vyzliecť z teplého vaku a mojimi chladnými rukami ju chytať ale snažila som sa čo najrýchlejšie. Mlieko sme ohriali tiež v reštaurácii veď čo by ženy nespravili pre Edwarda?

Cestovali sme približne dva a pol dňa. Keď sme konečne dorazili k bielemu domu a pred ním stála naša rodina a ešte aj rodina Denali, žena s jahodovými prúžkami vo vlasoch bola Tanya, potom Kate, Irina, Carmen a Eleazar.

Alice:

Už sú na ceste bola som nedočkavá a zvedavá na malú bola som strašne rada! Nikomu som nič nehovorila tú izbu zamykala. A už ich počujem a tiež aj pokojný buchot srdca...

Jasper:

Alice bola posledné dva dni ako na ihlách stále sa na niečo tešila ale najviac ma prekvapila keď doniesla škatule a zakázala sa nám tam pozrieť a izby kde ich uložila zamkla a teraz vystrelila a vykrikovala, že ide Edward a potom sme ich počuli. A aj buchot srdca. Všetci sme sa pozreli na Alice ale tá sa iba usmievala...

Carlisle:

Alice niečo kúpila, zamkla v izbe a nechce nás tam pustiť dúfam, že zase niečo nespravila lebo ma asi raní mŕtvica. A teraz povedala nie kričala, že ide Edward a potom sme ho aj s Bellou počuli a čakali na verande najradostnejšia bola asi Tanya, asi jej ešte nikto nepovedal, že Edward je ženatý. Už sme videli auto keď zastavili počuli sme aj pokojný buchot srdca ale nie obyčajného toto bolo buchot ako spiaceho dieťaťa...

Esme:

Môj synček ide domov aj s Bellou och aká som rada len škoda, že to Tanya nevie bude sklamaná. Všetci sme ho čakali na veradne. Keď sme počuli aj pokojný buchot srdca malého dieťaťa...

Tanya:

Môj Edward už tak dlho sme ho nevideli aká som šťastná! Teraz si ho získam! Len ma prekvapilo prečo Alice zariaďuje dve izby a do jednej nám nedovolila sa ani pozrieť zaujímavé? Žeby niečo videla? Ach už ho počujem. Počkala som ho na verande domu keď ma prekvapila Ďalšia upírka ktorú držal za ruku a buchot srdca...

Bella:

„Čo na ňu povedia? Tak strašne sa bojím." Opýtala som saEdwarda.

„Neboj sa ak by sa niečo zvrtlo môžeme odísť a začať odznovu."

„Nie nemôžem ťa odtrhnúť z tejto rodiny, vieš aké by to bolo ľahké keby si chodil s Tanyou?"

„Bella! Toto už nikdy nechem počuť! Milujem iba teba a aj malú a nikoho iného a potom rodinu a ak ju neprímu tak potom už nie sme rodina!"

„Fajn. Milujem ťa!" povedal som mu no on sa iba usmial.

„a ty?" opýtala som sa.

„Nie ja ťa nemilujem." Keby mohlo tak by sa mi zastavilo srdce. Chcela som vyskočiť. No on ma zastavil.

„Ja ťa totiž zbožňuje, miluje a ľúbim nie je slovo ktorým by sa moja láska dala vyjadriť."

„Wow toto mi už nerob! Skoro som mala infarkt!"

Zastavili sme pred nimi ja vystúpil Edward a Tanya sa mu hneď hodila okolo krku.

„Edward! Tak si mi chýbal!"

„Ahoj Tanya dovolíš?"

Pomohol mi vystúpiť a chytil ma okolo pásu.

„Tanya moja žena Bella."

„Tvoja ž čo?!"

„Moja manželka." Tanya sa rozbehla do domu a buchla tak dverami, že vyleteli z pántov. Edward sa išiel privítať ja som vybrala malú z autosedačky pobozkala na čelo a vyšla von. hneď ako som podišla s malou k ostatným bolo predo mnou 10 kameňov...

Autor: ClairdeLune (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nekonečné šťastie 19.kapitola: