Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nekropolis - 18. kapitola

22.04.2010 (19:30) • Mellinda • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1330×

Pohľad Bella:

Sedela som v aute a nemohla som dýchať. Nemohla som žiť. To, čo mi povedal Edward je strašné. On sa nikdy neobetuje. Nie!

Pokrútila som hlavou. Otočila som sa za Edwardom. Bol zamračený a veľmi pozorne sledoval cestu. Nie... on sa nikdy neobetuje. Ja sa obetujem! On nie...

Cítila som hrozne. Ešte nikdy som sa tak hrozne necítila. Ani vtedy, keď otec pomlátil celú moju rodinu a s Anne to bolo veľmi vážne. Ani vtedy, keď som s ťažkým srdcom opúšťala môj domov a utiekla som. Stále je tu možnosť, že ich otec mohol zabiť. A dokonca som sa tak necítila ani vtedy, keď sme sa s Edwardom rozišli.

Nahrnuli sa mi slzy do očí. Rýchlo som sa od neho odvrátila, aby ma nevidel a pozerala som pred seba. Boli sme v lese a pred nami sa týčil malý dom. Kde to sme? Čo chce vôbec Edward, aby som robila? V tom dome ho mám zabiť?

Polkla som knedlík v krku. Už som chcela vykríknuť zúfalstvom, keď zrazu zastal. Edward vyšiel von a ani nie za sekundu mi už otváral dvere. Nepohla som sa. Stále som sa pozerala dopredu a potláčala som vzlyky. Edward ku mne potichu natiahol ruku. Nevšímala som si ho. Vzdychol si.

„Bella, ja...“ Zastavila som ho. Potrebovala som sa upokojiť, lebo ináč by som tu hneď zrútila. Veľa k tomu nechýbalo.  Stačil by mi jeden pohľad na neho.
„Bella.“ Nechcela som sa otočiť. Ale on ku mne natiahol ruky, chytil ma za bradu a pomaly ma k nemu otočil.

Hneď, ako som mu pozrela do očí, som neovládla a musela som sa rozplakať. Edward sa zatváril prekvapene, ale objal ma. Snažila som sa prestať plakať ako malé decko, ale nedalo sa. Keď ma objal a ja som znovu ucítila jeho vôňu... rozplakala som sa ešte viac.

„Nemôžeš sa obetovať! Proste nemôžeš!“ opakovala som dookola. Edward ma len hladil do chrbte. Nič nehovoril, nenamietal.

Vonku sa pomaly schladilo. Schyľovalo sa k večeru a pomaly začali padať kvapky dažďa. Stále som sa dožala Edwarda a nemienila som sa ho pustiť. Ani on mňa. Nežne ma zobral na ruky, nohou zabuchol dvere od auta a kráčal k domu.

Dom bol malý a celý z dreva. Pripadal mi ako dom z rozprávky. Keby som ho videla za iných okolností, zdal by sa mi krásny. Ale tentoraz nie. V tom dome sa rozhodne, čo s nami. Buď zomriem ja alebo... vlastne iba ja. Som tu poslednýkrát s Edwardom. Poslednýkrát, čo budeme spolu. Samy. Bez nikoho. Len on a ja...

Edward odomkol dvere a vošiel dnu. Vo vnútri to bolo nádherné, ale zima. Posadil ma na sedačku a zabalil ma do deky. Chcel my opustiť, ale ja som sa k nemu ešte viac pritiahla.

„Musím ísť zakúriť. Počkaj tu chvíľu,“ pošepol mi a pobozkal ma na čelo. Nedobrovoľne som ho pustila a sledovala, ako vybehol z domu a keď sa vrátil, už držal v rukách drevo. Hodil ho do kozuba a zapálil. V miestnosti sa objavilo malé svetielko, ktoré sa postupne zväčšovalo.  Pomaly sa v miestnosti otepľovalo. Edward si ku mne prisadol. Chytil ma za ruku a pozeral sa mi do očí. Pripravoval sa na niečo, čo mi povie. Párkrát sa už nadýchol, že chce niečo povedať, ale nič. Popravde nechcela som to počuť. Nechcela som počuť, ako mi vysvetľuje, že jeho smrť je jediný možný riešiteľný spôsob, ako zachrániť moju rodinu. Sprostý denník! Do čerta s ním! Na čo som ho vôbec písala. Edward by ho tak nikdy nenašiel a nemusel by sa teraz za to cítiť vinný.

„Bella...“ konečne prehovoril, ale odmlčal sa. A som s napätím čakala, čo povie. „Ja... musím to spraviť. Ja viem, že to nie je najjednoduchšie, ale je to jediný možný spôsob.“
„Nie, nie je!“ nahnevane som sa na neho pozrela. „Ešte vždy sa tam môžem vrátiť. Nebudeš riskovať život pre niekoho, koho ani nepoznáš!“
„Bella, ja musím. To kvôli ním si tu prišla. Vďaka ním som sa s tebou spoznal. Dlhujem im to.“ Hovoril to veľmi pokojne. Ako keby o tom už vedel hneď na začiatku.
„Nedlhuješ im nič. Edward, to nemôžeš! Neprežila by som to! Ja... ja by som sa radšej tiež obetovala, ako by som mala žiť bez teba! To odo mňa nemôžeš chcieť.“ Znovu sa mi drali slzy do očí.
„Teraz nie je čas na hádky. Oni chcú upíra. Nie človeka. Chcú hlavu upíra. A ja sa ti ponúkam. Mala by si to zobrať. Kde máš tašku?“ spýtal sa ma.
„Na čo?“
„Máš ju v aute?“ ignoroval moju otázku. Prikývla som. Vybehol a o chvíľu bol už späť. Začal v nej niečo hľadať. Nechápala som to, až kým nezačal hľadať v krajnom vrecku.

„Prestaň!“ vykríkla som. Edward  ma nepočúval a vytiahol malé vrecko. Vyskočila som zo sedačky a chcela som mu to ukradnúť. On sa neobetuje! V ruke držal vrecko s jedom pre upíry a prezeral si ho.

„Ako to mám zjesť?“ spýtal sa ma. Neodpovedala som mu, len som sa snažila získať to vrecko. Edward sa rýchlosťou blesku presunul na druhý kraj izby a otváral ho. Už sa ho chcel dotknúť, keď som vykríkla: „Počkaj! Edward! Ako si povedal, chcú upíra. Tak ma premeň! Ty sa neobetuješ!“

Autor: Mellinda (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nekropolis - 18. kapitola: