Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nekropolis - 22. kapitola

16.06.2010 (11:45) • Mellinda • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1527×

Pohľad Bella:

Cestou sme obidvaja mlčali. Neboli sme spolu skoro dva roky a mlčali sme. Ale nebolo to nepríjemné ticho. Každý nad nami uvažoval. Edward určite nečakal, že som vydatá. A možno áno. Nie, podľa jeho prekvapeného výrazu to určite nevedel.

Počas cesty sa ma Edward niekoľkokrát spýtal na cestu. Inak bol zamyslený. Túžila som vedieť nad čím rozmýšľa, ale nemala som dosť odvahy, aby som sa ho na to spýtala. Chcela som znova počuť jeho hlas. Vidieť jeho úsmev. Pobozkať ho... ale to už nemôžem. Som vydatá a Jacoba nebudem podvádzať, Zas až taká sviňa nie som!

„Tu je to,“ povedala som potichu a Edward opatrne zaparkoval pred mamin dom. Chvíľu sme len tak sedeli a pozorovali, ako prší. Chcela som mu toho toľko povedať, ale moje ústa sa nemohli pohnúť. Bála som sa, že odíde, ale ani som nechcela, aby tu zostal. A po tomto – čo mu teraz ukážem -, ani neodíde.

„Poďme,“ povedala som potichu, lebo už som viac nezniesla to ticho. Mlčky sme vystúpili. Nevadilo mi, že na mňa prší a zrejme to nevadilo ani jemu. Pred malým domom stálo mamino auto. Čo tu tá ešte robí?
„Och nie...“ zamrmlala som a rýchlo otvorila dvere.
„Bella? Si to ty?“ zakričala na mňa mama. Podľa tónu hlasu sa na mňa hnevala.
„Mami, prepáč, ja som...“ zastavila som sa, keď som videla mamin pohľad. Práve vyšla z kuchyne a zbadala Edwarda, ktorý stál za mnou. „...stretla Edwarda.“
„Edwarda?“ spýtala sa mama ohromene. Len som prikývla.
„Tak... fajn... Ja už musím ísť.“ Koniec vety už dopovedala vonku. Doslova vyletela z domu.
„Tak toto bolo trápne,“ povedala som a usmiala som sa na Edwarda. On mi úsmev opätoval a zrazu som sa cítila omnoho lepšie.
„Chcem ti niekoho predstaviť,“ povedala som mu a chytila ho za ruku. Až veľmi neskoro som si uvedomila, že držím Edward za ruku. Edwarda! Motýle v mojom bruchu sa rozleteli a nedali sa zastaviť. Mala som pocit, že každú chvíľu spadnem na zem. A moje srdce búšilo akoby mu išlo o život. Ale aj tak (bolo mi jasné, že počul moje srdce) som sa tvárila, že ten dotyk pre mňa neznamená nič.

Vošli sme do malej obývačky. Nebola nejako krásne zariadená, ale nebola ani škaredá.
„Toto je dom mojej mamy. Ja bývam inde,“ povedala som, aby si o mne niečo nemyslel. Cítila by som sa trápne keby si myslel, že ešte stále žijem u mamy. A s mojím manželom!
„Som rád, že ste ušli,“ povedal mi potichu a tým ma prinútil, aby som sa na neho pozrela. Usmieval sa na mňa a nedalo sa mu odporovať. Aj ja som sa musela usmiať.
„Už si tu?“ Ozvalo sa z roha miestnosti. Hneď som pustila Edwardovu ruku.
„Edward, chcem ti predstaviť Renesmee...“ začala som ich prestavovať.
„Nessie,“ opravila ma Nessie. Usmiala som sa na ňu.
„Nessie. Nessie toto je Edward,“ pozrela som sa zase na Edwarda. Tváril sa nechápavo.
„Nessie je moja dcéra,“ povedala som mu a zobrala ju na ruky. „Má dva roky...“
„Ale každému musím hovoriť, že mám štyri,“ doplnila ma Nessie a oslnivo sa usmiala na Edwarda.
„Rad ťa spoznávam,“ povedal jej Edwarda a Nessie mu podala ruku. Radostne s ňou triasla a obidvaja sa na tom smiali.
„Zlatko, môžeš ísť prosím ťa do Anninej izby?“ spýtala som sa jej. Nessie ku mne natiahla ruku a ukázala mi, že sa jej nechce ísť preč. Edward sa jej páči.
„Prosím,“ zopakovala som. Nessie po dlhšom uvažovaní prikývla a odbehla preč.
„Máš krásnu dcéru, ale má chladnú pokožku ako ja. Ako je to možné? Je jej iba zima alebo...“ povedal mi Edward potichu a ešte stále sledoval dvere, za ktorými pred chvíľou zmizla Nessie.
„Edward... sadni si. V kaviarni si sa ma pýtal, prečo som sa nezabila. To kvôli nej. Čakala som ju presne pred dvoma rokmi. Je trochu väčšia, vie dokonale rozprávať dvoma jazykmi a vie čítať, ale stále je to malé dievčatko.“
„Čože vie?“ spýtal sa prekvapene Edward. Sedel, ale mala som pocit, že už dlho nebude.
„Pozri,“ zobrala som fotku na krbe. „ Toto je môj manžel. Volá sa Jacob Black. Je to vlkolak.“ Ukázala som mu tú fotku a on si pozorne prezeral.
„Vyzerá milo.“
„Aj je,“ odmlčala som sa. „Nessie miluje, aj keď vie, že nie jej otec.“ Pozrela som sa na Edwarda.
„A koho je?“ spýtal sa ma.
„Nessie je tvoja dcéra. Vtedy... v tú noc... my sme ju...“ nemohla som to dopovedať.
„Ale to nie je možné. Veď som upír! Tí nemajú deti!“
„Asi áno. S človekom. Keď som ju čakala, skoro ma zabila. Rýchlo rástla. Porodila som ani nie do mesiaca. Ale to už bol Jacob môj manžel. Upírov nenávidí, ale jedna je jeho dcéra a ešte viac...“
„Ona je moja dcéra?“ spýtal sa ma Edwarda, akoby ma ďalej po tom, čo som mu povedala, že Nessie je jeho dieťa, už nepočúval.
„Áno,“ povedala som. Postavil sa a objal ma.
„Je krásna, úžasná a múdra. Je upír?“ spýtal sa ma, zatiaľ, čo ma držal v náručí.
„Nie tak celkom... staré babky, ktoré mi pomáhali pri pôrode tvrdia, že je niečo ako poloupír. Živí sa krvou, ale aj normálnou ľudskou stravou.“
„Asi uprednostňujete tú ľudskú.“
„Dvakrát nadšená tým nie je,“ zasmiala som sa. „Vieš , keď vyrastie na osemnásť už prestane starnúť. Bude... ako normálny upír, len jej bude biť srdce. Ona nikdy nezostarne, ale ja áno... bude to ťažké... zmieriť sa s tým. Ale aspoň, že tu bude Jacob... ten sa o ňu postará.“
„Bella... ja...“
„Edward, bude lepšie, keď Nessie nebudeš stretávať.“ Teraz som sa nemohla pozrieť do jeho očí. Viem, aké to musí byť pre neho ťažké, ale Nessie bude lepšie, keď bude iba s Jacobom.
„Ale Bella... to nemôžem...“ Edward sa odmlčal a upokojoval sa.
„Mami! Mami! Nakreslila som ti obrázok!“ vykríkla Nessie a bežala ku mne. Priskočila ku mne a podala mi obrázok. Na obrázku boli tri postavy lepšie nakreslené, ako by som to vedela ja sama.
„To si ty, ja a Edward,“ šťastne sa na neho usmiala. Prezrela som si obrázok.
„A kde to sme?“ snažila som sa a ľahostajný tón.
„Ukážem ti,“ povedala tajomne a ja som sa ku nej sklonila. Na moju tvár mi položila jej malú rúčku a začala mi ukazovať, na čo myslela.

Bola to krásna lúka, jednoduchá. Bola obrovská a my sme ležali presne v strede. Ležala som na deke, zatiaľ čo sa Nessie s Edwardom hrala. Nahrnuli sa mi slzy do očí. Rýchlo som zažmurkala, aby som zakryla slzy. Presne takto som si predstavovala budúcnosť. Len ona, ja a Edward. Vtedy by som bola najšťastnejšia.

„Myslíš, že nás tam niekedy vezme?“ spýtala sa ma, ale pozerala na Edwarda.
„Iba ak ti to mamička dovolí,“ s úsmevom povedal. Nessie svoje veľké psie oči presunula na mňa.
„Ale... také miesto ani neexistuje...“ snažila som sa vyhovoriť.
„Poznám podobné,“ nedal sa odbiť Edward. Nessie začala nadšene poskakovať. A teraz jej mám povedať nie!
„No... dobre...“ povedala som potichu. Edward na Nessie žmurkol a tá sa začala smiať.

Autor: Mellinda (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nekropolis - 22. kapitola :