Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nekropolis - 9. kapitola

15.03.2010 (19:15) • Mellinda • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 875×

Pohľad Edward:

Moje pery sa stále približovali k tým jej... 

Pomaly sa moje pery dotkli tých jej a ja som mal pocit, že medzi nami prebehlo asi 200 watov.  Moje telo ma úplne zrádzalo. Ale ja som si uvedomil, že Bella je človek. Čo keď sa pri bozku neovládnem a náhodou sa zakusnem do jej krku? Čo keď mám náhodou rozťatú peru?

Aj keď veľmi nerád spustil som svoje ruky z jej pasu a odstúpil od nej o krok ďalej. Bella sa na mňa smutne pozerala. Mal som chuť znova ju zobrať do náručia, ale nemohol som. Ja som predsa upír a ona je človek. Ona je moja potrava! Nemôžem... nikdy už ju nemôžem vystaviť takému nebezpečenstvu. Už nikdy... Čo keby som sa neodtiahol? Čo keby som ju uhryzol? Nikto by ma tu nemohol zadržať. Všetci sú na love.  Ale prečo by tam potom šli? Alice by mala tušiť niečo také... potom by neodišli... alebo videla, že sa nič nestane.  Teórii mohlo byť aj viac.

„Edward prepáč mi... ja som... ja...“ začala sa mi ospravedlňovať Bella.
„To nič je to moja chyba,“ skočil som jej do reči. Bella sa na mňa zamračila.
„Nie, nie je! Dobre viem, že máš niekoho iného rád... že nie mňa.“ Posledné slová skôr pošepkala. „Ja už musím ísť.“ Rýchlo otvorila dvere.
„Bella, počkaj,“ povedal som jej pokojne.  Bella zastala a hneď na to sa otočila. Neisto sa usmievala.  „Zabudla si si tašku.“ Bellin úsmev hneď pohasol.
„Jasné, ďakujem,“ pošepkala a zobrala si tašku. Znova sa vydala na odchod.
„Bella, počkaj.“
„Čo som si zas zabudla?“ vyštekla na mňa. Asi som ju poriadne naštval...
„Nič.“ Poobzeral som sa dookola. „Ja lenže... nie je to tak, ako si myslíš... ja nikoho nemilujem...“
„Ale v škole si tvrdil niečo iné...“
„Ja som nič nepovedal. Všetko si si domyslela.“
„Ale ani si neodporoval.“
„To máš pravdu, ale nemal som na to náladu,“ pokrčil som plecami. 
„Takže si ma v tom nechal? Nechal si ma... nechaj to tak.“ Znovu sa vydala ku dverám.
„Nie, počkaj.“ Opäť som ju zastavil.
„Čo je?“ spýtala sa ma otrávene. Prišiel blízko ku nej.
„Len chcem vedieť, či sa na mňa nehneváš. Hneváš sa na mňa? Podľa tvojej nálady, som ťa naštval.“
„Nie som nahnevaná na teba, ale na seba!“
„Prečo?“
„Pretože... pretože... som úplne sprostá. UŽ od začiatku som si mohla myslieť, že mňa nebudeš... no chcieť.“
„Nie... je to inak... ja...“ Nemal som jej čo povedať. Nemohol som.
„Ty?“ spýtala sa ma plná očakávaní.  Prišiel ku nej ešte bližšie. Netušil som, čo jej chcem povedať.
„Vtedy som nemyslel na dievča,“ trošku som musel poklamať, „išlo o rodinné problémy. Nemal som myslieť na aké dievča, keď si bola predo mnou.“ No je to trochu pravda... ako sa to vezme. Nemyslel som na dievča takým spôsobom, akým si myslela, že myslím. Len som sa zaujímal, kde ta neznáma býva. Nič viac, nič menej.
Bella sa začervenala a pozrela dolu. Keď sa červená je taká roztomilá. Jedným prstom som jej zdvihol bradu, aby sa pozerala na mňa.
Alice určite vedela, že ju pobozkám. Nič sa jej nestane. Zrazu som si bol taký istý. Vedel som, že patríme k sebe. Vedel som, že by som sa ovládol. Nežne som spojil naše pery a pobozkal ju. Bella neostala pozadu.  

„Takže neexistuje iné dievča?“ spýtala sa ma Bella po chvíľke. Sedeli sme u mňa pri dverách na zemi a ticho rozmýšľali, čo všetko sme naším bozkom pobabrali.
„Nie,“ vydýchol som potichu. Neublížil som jej. Ani nebolo ťažké odpútať sa od nej. Bella má krásnu vôňu a určite sladko chutí, ale akoby ma niečo blokovalo a ja som ju nemohol uhryznúť.  
„Nad čím rozmýšľaš? Ak ľutuješ, že si ma pobozkal, tak...“
„Nie neľutujem to.“ Konečne som sa pozrel do jej očí. Na jednu sekundu sa jej tam objavila iskra šťastia a hneď potom... smútok? Previnenie? Nevedel som, čo to je.
„Ty to ľutuješ?“ spýtal som sa jej potichu.
„Nie,“ povedala ešte tichšie a začervenala sa. Stále sa na mňa nepozerala. Niečo predo mnou ukrýva? Alebo sa až tak neznesiteľne hanbí, že sa nedokáže na mňa ani len pozrieť? „Ale... Edward nemali sme to robiť. Poznáme sa len chvíľku a ja aj tak za chvíľu odídem.“
„Kam pôjdeš?“ V tejto chvíli by som išiel s ňou, aj keby ma tam nechcela.
„To je jedno,“ potriasla hlavou. „Pamätáš si, ako som ti hovorila, že mám s rodinou problémy. Tak tie sa len za chvíľu začnú. Ja... ja tu už nemôžem ostať. Musím ísť za nimi a... a to je jedno. Už musím ísť. Nemôžem ťa toľko otravovať,“ povedala mi a postavila sa.
„Neotravuješ ma,“ zamrmlal som. Bella sa zasmiala.
„Edward... radšej ostaneme iba priatelia. Ja neviem, čo to do mňa vošlo a...“
„Chápem.“
„Tak... ja už pôjdem.“
"Jasné..." zamrmla som a odviedol ju k dverám.

Autor: Mellinda (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nekropolis - 9. kapitola: