Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nemé srdce 2. kapitolka

21.11.2009 (18:00) • DarkPassion • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1001×

2. kapitolka

Išla som sa dať zapísať. Škola vyzerala celkom útulne.

Ked som prišla do  kancelárie za stolom sedela stará žena. Mala  trvalú a tmavo červený komplet. Vyzerala milo. Tak mamičkovsky.

,,Ahoj, ty si asi Denisa že? S tvojou babičkou sme veľmi dobré priateľky.“ Usmievala sa. Super tak to ma bude poznať snáď celá škola. Podala mi papiere ktoré musím nechať podpísať u učiteľov a po škole jej to doniesť.

,,Dúfam že sa ti tu bude páčiť.“ Ešte raz sa usmiala, keď som vychádzala.

Prvú hodinu mám angličtinu. To je fajn pretože mi ide. Milujem poéziu, literatúru a knihy celkovo.

Ked som vstúpila dnu všetci sa na mňa otočili. Dala som učiteľovi papiere a on ma poslal si sadnúť k chlapcovi čo sedel pri okne. Bol zvláštny. Niečím ma priťahoval. Ale  tak či tak nemám šancu. Byť nemá je otrava.  Celú hodinu zo mňa nespustil oči. A ostatný nespustili oči z nás oboch.

,,Prosím, decká sústredte sa. Za domácu úlohu máte napísať báseň o vašich smutných chvíľach.“ Och to bude ľahké. V tých žijem stále. Smutne som sa usmiala. Ked zazvonilo ten chlapec sa ma niečo opýtal. Ja mu nemám ako odpovedať.

,,Ako sa voláš?“ usmial sa a odhalil žiarivo biele zúbky. Až teraz som si všimla že má zlaté oči. Úchvatné! Rýchlo som to napísala na papierik a utekala z triedy. Ďalší trapas. Ja takto nemôžem žiť. Oprela som sa o skrinku a stiekli mi slzy. Bolo mi úprimne jedno či sa niekto pozerá.

,,Denisa? Si v pohode?“ och, Jake môj záchranca. Len som kývla v súhlas.

,,No čo ako sa ti páči  prvý deň?“ usmieval sa. Bol strašne milý. Nevadilo mu že neviem hovoriť. Že nepíšem papieriky jemu stačilo moje gestykulovanie. Myslím že som našla super kamaráta.

Ked som pretrpela všetky hodiny aj s nejakými tými bolestnými pripomienkami na mňa, chystala som sa na obed.  Zobrala som si jedlo a išla si sadnúť k jednému stolu čo bol volný. Všetci sa na mňa pozerali ako keby som robila niečo zlé. Až potom som si všimla čo som spravila. Blížili sa ku mne tie najkrásnejšie bytosti. Medzi nimi bol aj môj spolu sediaci.

,,Asi si tu nová ale toto je naše miesto.“ Sykla na mňa blondínka. Ostatní sa na mňa pozerali s ľútosťou? To ja nepotrebujem. Len som sa usmiala, zobrala si jedlo a šla som von k fontáne.

Sadla som si na okraj fontány. Fúkal jemný vánok, ktorý ma hladil po tvári.

Ach, mami, ocko  chýbate mi. Veľa krát som rozmýšľala načo tu mám byť? A veru aj nemám pre koho. Babička má  Marthyho. Tá to zvládne. Inú rodinu nemám. Moja rodina ma tu nechala.  Bože prečo mi to robíš? Prečo ma nútiš tú bolesť prežívať stále dookola? Čo som také spravila že ma takto trestáš. Mučíš. Zrazu si ku mne niekto kľakol. Bolo to malé dievčatko? Počkať čo tu robí? Toto je stredná.

,,Si v poliadku?“ opýtalo sa ma s úsmevom na perách. Na tváričke sa jej urobila jemná vráska ked som jej nedopovedala.

,,Nebud smutá. Všetko  má dôvod ple úsmev. Aj ked sme smutý.“ Usmievala sa.

,,Mysi vždy jen na to dobé.“ Pohladila som ju po vláskoch a ona sa rozutekala do lesa. Počkať do lesa? Zbláznila sa ? Utekala som za ňou. Keby som mohla tak by som kričala. Neviem ako hlboko som už bolo ale neprestávala som hľadať. Po tváry mi tiekli ďalšie slzy. Slzy môjho boľavého srdca. Znovu som zlyhala.  Bežala som stále hlbšie a hlbšie. Potkla som sa o kmeň stromu a narazila hlavou o kameň. Ked som sa zobúdzala stále som bola tu. Vlasy som mala zlepené zaschnutou krv. Môžem byť rada že to neprilákalo zver. Už bola poriadna tma. Bolo mi to jedno. Vstala som na nohy ale všetko sa mi točilo.

Musím nájsť to dievčatko! Zrazu za mnou niečo šustlo. Otočila som sa a uvidela som tam stáť siluetu.

Ked vyšiel z hmly, nepoznala som ho. Zdesila som sa jeho krvavo červených očí.

,,Stratila si sa maličká?“ Jeho hlas bol ako zvonkohra. Niečo také som ešte nepočula. Zrazu ma držal pod krkom. Bola som pritlačená k stromu. Na chrbte som cítila ako mi steká krv. To ho rozbesnilo ešte viac. Odhodil ma, nevedela som ani ako ďaleko letím. Cítila som len bolesť. Nič iné.

Počula som ako niekto zavrčal. Len som vypleštila oči pretože môj záchranca bol chlapec z hodiny. Surovo sa mlátili. Ten červeno oký utiekol. Chlapec sa ku mne pomaličky otáčal.

,,si v poriadku?“ opýtal sa skrz zuby. Až potom si spomenul  že nemám ako odpovedať. Už bol úplne pri mne. Skúmala som každú časť jeho tváre. Tváril sa že prežíva strašnú bolesť.  Kričalo mi v hlave že on človek nie je. Ani jeho rodina ani ten chlap čo ma napadol. Usmiala som sa na neho. Ale išla čo najďalej.

,,Mňa sa nemusí báť.“ Och hlupáčik ja to nerobím preto že sa ťa bojím. Ale cítim že tvoju bolesť ti zapríčiňujem ja.

,,ďakujem.“ Jakto že mi odpovedal? On si len kusol do pery. Ty... ty mi čítaš myšlienky? On len kývol hlavou. Hmm... ako to funguje? Počuješ aký mám hlas?

,,áno. Ako štebotanie vtáčikov.“ To mi hovorievala mama. Otočila som sa aby nevidel bolesť v mojej tváry.  Tak rada by som svoj hlas ešte niekedy počula.

,,Pod odvediem ťa k nám domov. Tam ťa môj otec ošetrí. On je totižto lekár.“ Nechcem otravovať. A inak stále nepoznám tvoje meno. Usmiala som sa.

,,Edward.“ Pekné meno. Len najhoršie je že vie čítať myšlienky. Pri ňom si ich budem musieť držať na uzde.

,,Ty rozmýšľaš nad tým že si budeš musieť držať myšlienky na uzde. A nie o tom že ja ich vlastne čítam?“ Každý ma niake tajomstvo Edward. Každí je iný. Napríklad aj ja.

,,Neviem či je vhodné sa ťa to pýtať. Ale ty si nemá od  narodenia?“ Nie. Len pred pár mesiacmi sa to stalo. Prepáč ale ešte nie som pripravená ti to povedať. Vlastne nie som pripravená na to znovu myslieť.

,,Mám ešte jednu otázku. Čo si robila tu hlboko v lese?“ No to je zložité. Radšej ti ukážem to čo sa stalo pred tým všetkým. Ukázala som mu celú scénku s tým dievčatkom. Stále ma škrelo to že ju prestávam hľadať keď tu pobehujú nebezpečné stvorenia.

„Aha.“ Kráčali sme ale ja už som nemohla ďalej. Bola som veľmi vyčerpaná. No to už ma Edward držal na rukách. Čo blázniš? Však som ťažká. No on na mňa pozrel ako na debil.

„Nevidela si ma pred chvíľou sa byť s jedným ...“ to slovo ani nevyslovil. Vedela som že to je to jeho tajomstvo. Ale ja to riešiť nebudem. Ked bude chcieť mi to povie. Každý niečo skrýva.

„ďakujem.“ Šepol a usmial sa. Tak zhrniem si veci čo sú na ňom iné ako na normálnych ľuďoch. Má zlaté oči, je bledý, studený a silný a veľmi rýchly. No to som si pomohla.  On sa len zachechtal.

Hej nelez mi do hlavy. Na oko som sa hrala na nahnevanú.

„Inak to nejde Denis.“ Ospravedlňujúco sa usmial. Vieš mne to aj vyhovuje. Cítim sa byť viac taká no proste normálna.

„Denis, ty nebudeš normálna nikdy.“smial sa.

„Ked nemáš hlavu v poriadku teraz už nikdy.“ Doberal si ma.

No prepáč  aspoň nie som taký truľko ako ty.

„Truľko?“ No nič iné ma nenapadlo. Až tak dobre ťa nepoznám.

„Ach ták.“ To už sme stáli pred ich domom. Bol krásny. Veľký a presklenný.

Máte to tu nádherné.

„No to vieš moja mama je nenormálny maniak do takýchto vecí.“

„Hej Edward ty si sa zbláznil že sa rozprávaš sám so sebou?“ kričal na Edwarda Emmet. No v tom zbadal mňa v jeho náručí.

„Carlisl, Edward ťa potrebuje.“ Ked sme vliezli dnu Edward ma položil na moje nohy. No mne sa zatočila hlava a padala som. Zas ma zachytili jeho ruky. Dakujem.

„Nie je zač.“ usmial sa.  Pán Carlisl sa Edwardovi pozeral dlho do očí. Určite sa rozprávali ako my dvaja.

„Takže Denis, povec keď to bude bolieť.“ Na to som sa zatvárila dosť zle. Bolelo to. Povec! Keby som tak mohla že? Edward sa na mňa pozrel. Nelez mi do hlavy !

„Takže vyzleč si tričko pozriem sa ti na chrbát.“ Ihneď som si ho vyzliekala. Ani som si neuvedomila že tu Edward stále stojí. Vyvaloval na mňa oči. Edward aspoň zavri pusu. V duchu som sa strašne smiala.

„Prepáč.“

„Prosím?“opýtal sa Carlisl.

„To patrilo Denise.“ Carlisl zdvihol jedno obočie.

„Vieš my sa rozprávame pomocou mojej schopnosti.“ Carlisl mu zas  niečo poslal v myšlienkach a Edward kývol v súhlas.

„Takže Denisa, Esme moja manželka volala tvojej babičke že dnes u nás zostávaš spať lebo ťa Alice pozvala.“ Kývla som. Nebojte sa budem tíško ako hrob. Usmiala som sa na Edwarda. Edward ma zobral za ruku a viedol ma niekam hore po schodoch.

„Dnes budeš spať u mňa v izbe.“ Edward nechcem otravovať a kľudne môžem ísť aj domov. V tvojej izbe? V žiadnom prípade. Budem spať dole na gauči.

„No jasné. Budeš pekne spať tu ešte na teba aj dohliadnem!“ vyhrážal sa mi. No kútiky úst mu cukali hore. A kde budeš spať ty ? Najprv sa zatváril dosť váhavo ale nakoniec odpovedal.

„Ja nespím.“ Fíha, škoda.

„škoda?“ smial sa. Prichádzaš o sny. To je to najlepšie čo ma mohlo kedy stretnúť moje sny. Ukazujú mi taký svet aký chcem aby bol. Často sa  do snov skrývam. Je to taký môj úkryt pred realitou.

Neodpovedal len ma viedol do jeho izby.  Bola naozaj krásna zladená do bledulinko krémovej.  Mal manželskú postel s nebesami. Máš to tu naozaj veľmi pekné.

„Dakujem.“ Vieš keď budeš chcieť kľudne si môžeš ľahnúť ku mne. Mne to nevadí. Ja sa v tej veľkej posteli stratím.

„Beriem ťa za slovo.“ Smial sa. Ten smiech si musím uchovať v pamäti.

Ked som bola po sprche išla som si ľahnúť lenže som nemala čo na seba. Tak som tam prišla v uteráku. Zas na mňa vyvaľoval oči. Vlasy som mala stále mokré. Vieš Edward, je mi to veľmi trápne ale nemám tu veci na spanie. Cítila som aká som celá červená ako rajčina. Hneď ako som dokončila vetu už bol v skrini a hľadal niečo vhodné. Stačí mi aj nejaké staré tričko. Predsa som oproti tebe maličká. Podal mi tričko a ja som bežala do kúpelne. Mala som na sebe čierne tričko. Myslím že to vyzerá tak ja neviem sexy? Na čo to myslím.

„Máš pravdu vyzerá to sexy.“  Od hanbi som si kusla do pery a pomalým krokom som trielila k posteli. Ľahla som si a zababušila sa. Dobrú noc.

„Aj tebe. A krásne sny. Budem snívať s tebou.“ Usmial sa . To sa ti povie snívať moje sny. V duchu som sa smiala.  Zavrela som oči a ako keby mávnutím čarovného prútika som zaspala.

Idem lesom a všade spievajú vtáčiky. Len tak sa prechádzam a užívam si kľudné popoludnie. No v tom za mnou praskne vetvička. Nie nezľakla som sa. Toto je môj sen. Nikto mi ho kaziť nebude!

Vtom sa objavil najkrásnejší tvor akého som mohla čakať. Edward. Pomalým krokom sa ku mne dostával bližšie a bližšie až boli naše telá  úplne pri sebe. Zohol sa a jemne  obtrel svoje pery  o tie moje. Potom to bolo vášnivejšie. Pritlačil ma o strom a bozkával ma na perách lícach sánke a na krku. Potom mi zašiel rukou pod tričko a v tom koniec.

Zobudila som sa a zrýchlene dýchala. Stále sedel vedľa mňa a usmieval sa na mňa. Cítila som ako sa začínam červenať.

Že si to nevidel. Nedpovedal čiže áno. To snád nie!

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nemé srdce 2. kapitolka: