Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nemé srdce 28. kapitolka

07.03.2010 (12:15) • DarkPassion • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 875×

"Bola som vždy prekliata a môj koniec prišiel už na začiatku."

28. kapitolka

hudba

Neviem ani jeho meno. Budem mu musieť poďakovať za tak jednoduché riešenie. Moje nemé srdce by sa k hovoru bez Edwarda nikdy nenaučilo...

Kľačala som na zemi a môjho neznámeho už nebolo. Takže budem slobodná. A on? Bude žiť svoj život... bude žiť taký život aký mu predurčili oni. Zhlboka som sa nadýchla a vstávala na nohy. No neposlúchali. Po každom pokuse som ostala ležať na zemi. Ležala som tu a snažila sa vstať... začať od znovu, no moje telo mi samo dokazovalo kam patrím. Na dno na úplné dno mojej existencie. Vždy som patrila dolu... už keď som bola človek tento osud mi bol predurčený.

Prichádzam o všetkých. O ľudí, upírov, vlkov o všetkých ktorých milujem. A na koniec vždy ostanem sama.  Edward naučil moje srdce hovoriť... učil ho reč, ktorú doposiaľ nepoznalo, no on nám ukázal cestu k životu. Odradil ma od zlej cesty... ukázal mi kade a ako. Milujem ho a aj ho milovať navždy budem.  Jeho sieť je tak mocná a nepoškodietľná... má moje srdce ukryté. Odložené niekde v zabudnutej poličke zapadnuté prachom. Nedokážem mu pomôcť spomenúť si... nedokážem sa postaviť na nohy ani sama.

„Denisa?“ Počula som z ďaleka hlas mojej najlepšej priateľky.

„Pane Bože! Denisa!“ kričala na mňa, ale ja som bola niekde inde. Nevládala som odpovedať, hýbať telom či dýchať. Všetko tak pre moje bytie nepotrebné.

„Si v poriadku?“

„No...“ zamrmlala som a stočila na ňu zrak. Vyzerala naozaj vystrašene... to som na tom až tak zle? Vyzerám tak ako sa cítim?

„Poď!“ zavelila a chytila ma okolo ramien.

„Zvládnem... to aj... sama!“ Zakuckávala som sa ako keby som bola opitá. Keby to vôbec šlo! Nenávidím svoj život! Nenávidím všetko okolo mňa... prečo?

„Felix!“

„Ja to zvládnem aj sama!“ zavrčala som a ona zodvihla obočie.

„Mala by si sa vidieť Denis.“

Vytrhla som sa jej a utekala do hradu. Viem asi som sa chovala neohľaduplne, ale nemala som náladu. Už aby prišiel môj neznámi a zbavil ma trápenia. Sama na to nemám odvahu... som až moc veľký bojko na to aby som si ublížila sama.

Zavrela som sa v izbe a zvalila svoje bezvládne telo na posteľ. Tak a čo teraz? Oprela som sa o zárubňu postele a zavrela oči.

„To bude dobé.“ To snáď nie. Moja mŕtva sestrička.

„Ty... ako to?“

„Predsa ma potebuješ!“ Usmiala sa svojim štrbavým úsmevom a ja som sa tiež musela usmievať. Skočila ku mne na posteľ a stočila sa do klbka pri moje brucho.

„Pečo si smutá?“

„Už dlho nebudem,“ usmiala som sa a ona sa začala mračiť. Pohladila som jej malé vrásky na čele a vzdychla si.

„Obíš húposť...“ šeptala a ja som nevnímala jej slová... pozerala som na jej malú tváričku, skúmala som jej úsmev i jej hnev odrážajúci sa na tej láskavej tváričke.

„Haló!“ Mávala mi pred hlavou Shusi. Zatrepala som hlavou a očami hľadala moju malú sestričku. Nebola tu... stála tu len Shusi s frustrovaním pohľadom.

„S tebou naozaj nie je niečo v poriadku!“

„Nič mi nie je... len som sa zasnívala,“ usmiala som sa a poťapkala na miesto vedľa mňa. Ona si ku mne hupsla a oprela hlavu o moje rameno.

„Ako pokračujete s Felixom?“ Viem, že práve táto téma mi moc dobré neurobí, ale už dlho tu nepobudnem tak aspoň si s mojou najlepšou  kamarátkou chcem  poriadne pokecať!

„Naozaj si si istá, že to chceš počuť?“ Pozrela sa mi do očí a mala som pocit, že sa mi chce pozrieť až do zákutia mojej duše.

„Samozrejme!“ Drgla som do nej a ona sa začala smiať. Jej smiech bol tak osviežujúci... ešte hodnú chvíľu sa mi ozýval v ušiach.

„Je to úžasné... plánujeme, že z tadiaľto na chvíľu vypadneme, ale až keď budeš v poriadku!“ To nemyslí vážne! Aby ostávala len kvôli mne? Teraz mohli spolu niekde byť... na pláži pri západe slnka a ja ju tu držím. Och, aká som ja len hlúpa.

„Ale Shusi! Kľudne choďte... keď sa vrátiš ja tu budem!“ Tak som ešte neklamala... ale bude omnoho ľahšie odísť, keď tu nebude. Keď tomu nebude môcť zabrániť!

„Nie!“ krútila hlavou na protest.

„Tak počuj... ak nepôjdete ešte dnes... tak odchádzam ja,“ zodvihla som obočie a ona vystrelil z postele.

„Vydieraš!“

„Ja viem!“ Zasmiala som sa a ona sa mračila. Bola taká zlatá. Maličká a drobná, ale všade jej bolo veľa.

„Tak ideme dnes, ale keď sa vrátim chcem vidieť úsmev na tvojej tváry Denis!“

„Prisahám!“ zasmiala som sa  a posledný krát ju objala... posledný krát som jej vtisla bozk na líce. Posledný krát som ju videla... čertiť sa, usmievať sa, smiať sa. Och, dúfam, že sa na mňa nebudeš veľmi hnevať Shusi!

Keď sme sa rozlúčili pádlila som znovu do svojej izby. A tu ma čakala ona. Moja malá sestrička.

„Kam si zmizla?“

„Piša tá teta,“ usmiala sa a skackala ku mne. Chytila som ju do náručia a sadla som si s ňou na posteľ.

„Neob to sestička  Dendy.“

„Neboj sa... stretneme sa tam hore. Už sa teším na mamu a ocka,“ usmiala som sa a pozerala niekam do diaľky. Spomínala na moju minulosť. Spomínala som na časy, ktoré boli pre mňa vtedy bezvýznamné, ale tie najkrajšie.

Boli to časy o ktorých som si myslela, že nikdy neskončia, no osud si vybral inak. Tak veľmi sa teším až sa stretneme mami a ocko! Tak veľmi mi chýbate!

„Jenže ty nepoješ tam de sme my,“ šepla a ja som si v hlave prekladala jej  slová. Ako, že nepôjdem tak kde sú oni. Ľudia a upíri nemôžu byť v jednom nebi... že mi to nedošlo. Ale aspoň budem preč od reality. Možno bude naveky zabudnutá a zavretá v temne ako minule, ale teraz viem, že to bude lepšie. Teraz sa s tým vyrovnám lebo tú cestu som si vybrala sama.

Pobozkala som moju malú sestričku do vláskov a zavrela oči.

Spomienky sú niekedy ten najjednoduchší liek alebo ten najjednoduchší vrah.

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nemé srdce 28. kapitolka: