Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nemé srdce 4. kapitolka

01.12.2009 (12:30) • DarkPassion • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 886×

4. kapitolka

Ked som si dala sprchu, obliekla som sa a bežala spraviť raňajky. Urobila som babke palacinky. Tie miluje. Nechala som jej papierik ako minule a šla do školy

Zaparkovala som autíčko na mieste pri lese.  Ešte som mala čas tak som išla k fontáne. Tuto za školou to bolo celkom pekné. Také kľudné prostredie až pokým sa tu nezačali hmýriť  študenti. Nevnímala som čas. Len som rozmýšlala nad toľkými vecami, ktoré  mi motali hlavu.

Bolo 7:55 ked som bežala na hodinu.  Trochu som sa pozabudla.  Prvú hodinu som mala až v tretej budove. Bola úplne na konci. Ked som vyrazila dvere už bol učiteľ dnu.  Ospravedlňujúco som sa usimiala a šla si sadnúť k Edwardovi.

„Ahoj.“ Šepol. Ahoj.

„Ako si sa vyspala?“ Nie moc dobre. Už dlho som sa nevypala dobre. A čo ty akú si mal noc?

Začal sa smiať. Čo je?

„Ale nič.“ Kútiky úst mu stále cukali hore. Celú hodinú na mňa hladel. No ja som sa neotočila ani raz. Rozmýšľala som na tým snom. Nad všetkými mojimi snami. Boli také živé. Také farebné a plné bolesti.

Zazvonil zvonček no ja som tam stále sedela. Nechcelo sa mi prerušiť chod myšlienok.

„Už sa všetci pozerajú.“ Usmial sa. Ako keby som si to nešimla. Odsekla som sarkasticky.

Išli sme von. Snežilo. Emmet a celá Edwardova rodina sa ohadzovala snehovými guľami. Bolo to komické. Zobrala som sneh pomačkala ho a hodila ho do Emma. Presne do stredu hlavy.

„Kto to bol!“ kričal ja som sa robila akože nič. Edward sa strašne smial ale aj to schytal. Usmievala som sa ako slniečko no to som sa už válala v snehu. Edward bol nado mnou.

„Nesmial by som sa na tvojom mieste ty slniečko.“ Slniečko? A prečo by som sa nemala smiať? Nebojím sa ťa. Aj tak budeš na kniec plakať TY! Smiala som sa.

„No to jasné.“Už som bola nad ním a ohadzovala ho snehom.  Boli sme všetci úplne mokrý. Pokračovali by sme no bol čas na druhú hodinu. Vedeli sme že nás čaká boj po dalšej hodine.

„čo máš za hodinu?“ Hmm..  Telesnú.

„Ja mám geografiu. Tak sa vidíme potom.“ Okej.

Išla som na telesnú. Neznášam ju. Rada tancujem spoločenské tance. Aj som vyhrala veľa sútaží aj celosvetové, no skončila som s tým. Moc mi to pripomínalo maminu.

„Takže dnes budeme hrať volejbal.“ Rozdelila nás do skupín. Bola som v skupine s namyslenými pipkami. No super. To budú zase pripomienky. Hra prebiehala v pohode pokým som jednej mojej spoluhráčke loptu nenapálila rovno do hlavy.

„Ty si slepá? Jáj jasné že nie. Ty si nemá, sprostá krava.“ Toto som ešte zvládla ale to dalšie nie.

„Spamätaj sa. To asi asi zdedila po rodičoch čo ty chudera.“ Rozohnila som sa. Kráťala som k nej a dala jej facku. Držala sa za líco a vyľakane na mňa pozerala. Zobrala som si veci a išla von z telocvične.

„Počkajte slečna.“zastavila ma profesorka.

„Viete ja som vás videla tancovať v telke. A chcela by som vás poprosiť či by ste reprezentovali našuškolu.“

Pokrútila so hlavou v zápor.

„No aj to nejde po dobrom. Tak to máte poviné.“ Vzdychla som si a odišla. Super ešte čo ma čaká.

„To čo si urobila Jessice. To bolo úžastné.“ Povedalo mi dievča. Bola v druhej skupine. Načiahla ruku a predstavila sa.

„Ja som Angela. Teší ma.“ Usmiala sa.  Začala hned nejakú tému aby som sa necítila trápne. Bola veľmi milá. Rozdelili sme sa až na parkovisku. Išla za svojou partiou.  Do zadku mi narazila veľká a hlavne tvrdá guľa. Zlostne som sa otočila ale nikoho som nevidela. A zrazu ma zozadu niekto držal za oči. Boli horúce. To značí jediné. Jacob.

„Ahoj trubka.“ Usmiala som sa na pozdrav. Tuto to nejde tak ľahko ako s Edwardom. Ale aj tak sa cítim úplne prirodzene. Nahodila som supí zrak.

„Prepáč, neodolal som. Musel som to hodiť. “ Začala som sa smiat. Ja sa smejem nahlas. Zakrila som si ústa.  Oči mi žiarili šťastím.

„Počujem tvoj smiech. A tvôj hlas.“ Smial sa šťastím so mnou. Zas som sa smiala. Začala som poskakovať. Objala som Jacka okolo krku a on sa so mnou začal točiť. Celú dobu som sa smiala. Zazvonilo a zrušilo mi moju chvíľku no bolo mi to jedno.  Aj tak moje chvíľkové šťastie mi nič neskazí. Rozlúčila som sa s Jackom a utekala.  Vošla som do triedy. Mali sme  biologiu.  Sadla som si k Edwardoci.

„Čo sa tak usmievaš. “ Uvidíš.

Hodina trvala dlho. Edward sa stále vypytovala ale len som krútila hlavou. Celú hodinu som nad tým ani nerozmýšlala. Vyšli sme von a on ma hned zvalil do snehu a ja som sa začala nahlas smiať. Môj hlas bol plný šťastia. Bolo príjemné ho znovu  počuť. Kedysi som bola veľmi ukaceaná. Pozeral na mňa ako na zjavenie.

„To je. Nie je možné.“ Smial sa. Je.

Neverila som tomu ani ja ale stal sa zázrak. Zliezol zo mňa a pomohol mi vstať. Zrazu na parkovisko prichádzalo nejaké auto. Ked zastavilo  vyliezlo z neho dievča. Bola krásna. Edward sa na ňu pozeral tak. Zaľúbene? To snád nie. Po líci stiekla slza. Rýchlo som si ju zotrela a vyparila sa. Nasadla som do auta a zrazu vedľa mňa sedelo to malé dievčatko. Moja staršia sestrička. Ja som fakt blázon.

„Musís velit Dendy.“ Zavrela som oči a ked som ich otvorila už tu nebola. Odišla aj s mojou poslednou nádejou. Položila som si hlavu o volant no ja blbá som ju položila na klaksón. Zatrúbila som a Edward sa konečne spmätal z toho čučenia. Ani som si neuvedomila že tam stále je. Obzeral sa a hľadal ma. Prikčila som sa v aute aby ma nevidel. No to ma nenapadlo že počuje moje myšlienky. Otvoril dvere.

„Ty sa predo mnou schovávaš?“ opýtal sa smutne. Ani v myšlienkach som mu neodpovedala. Vystúpila som a mierila so si to na dalšiu hodinu.  Ked som došla dnu  Edward tam už bol. Nevedela som si predstaviť ako rýchlo sa sem dostal. No lenže vedľa neho sedela tá nová. Rozprávali sa. To je moje miesto! Edward sa pozrel na mňa a na ňu. Bolestne som sa zatvárila. Otočila som sa na päte a išla k Angele. Hodina skončila skoro. Bola posledná.  Šla som na obed. Kúpila som si  iba kávu. Sadla som si k fontáne a odchlipkávala. Dalšia osoba čo ma opustila. Nechala  vtemnote. Ked som sopila šla som na parkovisko. Celá Cullenovic roidna stála pri autách s tou babou. Super. Zober mi všetko. Zazerala som na ňu. Zrazu sa otočila a všetky oči tiež. Počula som len pišťať brzdy. Angela stála pred autom čo sa na ňu rútilo. Stála kúsok odo mňa. Rozbehla som sa a odsotila ju. No auto narazilo do mňa. Ohodilo ma daľeko. Mala som asi zlomené rebrá  a ruku. Pomaličky som sa snaila vstať na nohy.

„Pane bože si v poriadku?“ kričali všetci. Už tu bol aj Edward. Chcel mi pomôcť vstať ale vytrhla som sa mu. NECHAJ MA! Chod tam za paní dokonalou. Čo som si mohla myslieť že!

Bola som hlúpa ked som si myslela že niekomu môže záležať na nemej babe.

Angela mi pomohla vstať.

„Volajte sanitku.“ Kričala. Zrazu som dostala závrat a padala k zemi. Zdržali ma Edove ruky. Klipkala som očami a padla do temna.

Prebudilo ma ostré  nemocničné svetlo. Tá nepríjemná vôňa ma štípala v nose. Sedela pri mne babička.

„Och, zlatko som taká rada že si sa zobudila.“ Usmiala som sa. Pozrela som sa na kalendár.

„Spala si štyri dni.“ Vykulila som oči. Však na parkovisku bolo všetko v pohode potom sa mi zakrútila hlava a bum štyri dni! Strašné.

„Mala si otras mozgu, miláčik.“ Pohladila ma políci.

„Zlatko ja už musím ísť. Marthy ma čaká a dnes ťa prepustia tak ťa čakám doma. Edward sa totižto ponúkol že ťa dovezie. Milý chlapec.“ Usmievala sa a lišiacky na mňa mrkla. No jasné baby to by si ho musela najprv poznať. Ešte posledný krát ma pobozkala a odišla. Vstala som z postele a išla do kúpelne. Dala som sa trošku do poriadku. Prudké pohyby ma síce ešte boleli ale predsa som bola tak dlho mimo. Po sprche a po nejakej úprave som sa obliekla a šla do izby.   V izbe ma čakala návšteva. Edward.

„Prepáč.“ Pozeral sa do zeme. Hovorím že som to čakala. Ako inak. Odfrkla som si. Nemusel si sa obťažovať šla by som aj peši.

„Prosím prestaň!“ skoro kričal.

„Ja.. záleží mi na tebe a bolí ma že si myslíš opak.“

Och, tak teba to bolí. Zaujímavé! Vtedy ti to bolo jedno. Vieš čo dovez ma domov a už sa o mna radšej nezaujímaj! Vrčala som.

Vzdychol si no neodpovedal. Odviezol ma domov. Ani som ho nenechala  ma pozraviť a kráčala som domov. No zamotala sa mi hlava a ja som klesala k zemi. Znovu ma zachytil on.

Jak? Ved teraz si bol v aute!

„Sama si hovorila, že každí máme svoje tajomstvá.“ Kývla som hlavou , vymotala sa z jeho objatia a vbehla dnu.

„Ahoj Dendy. Máš návštevu. “ Vošla som dnu a Jake sedel rozvalený na sedačke a napchával sa babičkyním koláčom. Mojím obľúbeným! No to mu neprejde.

„To je moje.“ Zakričala som. No hned som sa zastavila. Ja som to vyslovila. Babička žiarila ako slniečko.

„Povec ešte niečo zlatko.“ Povedala mi. Snažila som sa ale nešlo to. Bola to len náhoda. Rozplakala som sa a bežala do svojej izby. Prečo vždy dostanem falošné nádeje? Zoberte si ma hore. Už mi neubližujte prosím ťa Bože!

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nemé srdce 4. kapitolka: