Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nemožno 1. kapitola

17.02.2011 (14:45) • Elie • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1096×

Otvorila som oči a prevalila sa na druhý bok.

„Bella, prosím ťa, vstávaj!“ zakričal zdola môj otec Charlie.

Zakryla som si hlavu vankúšom, no nijak mi to nepomohlo. Jeho hlas som počula stále pekne silno. Nakoniec som uznala, že predsa len by som už mala vstať, a ani neviem ako sa mi to podarilo, ale posadila som sa. Ďalej som už ísť nevládala, preto som uprela pohľad na skriňu. Dvierka sa poslušne otvorili, a ja som mala výhľad na šaty. Bolo mi úplne jedno, čo budem nosiť, ale musím si nájsť nejakú výhovorku, prečo som ešte v izbe. Nakoniec som sa postavila a tackavo priskákala k šatníku. Schmatla som prvé džínsy a tričko, aké som uvidela, a obliekla si ich. Keď som konečne skončila, šla som sa umyť. Stále som však mala pocit, že spím, pretože som nič normálne nedokázala urobiť sama: dvere som si musela otvárať mocou, a to isté aj s prenášaním vecí. Čistila som si zuby, ale zrazu ma niečo napadlo. Okamžite som preskočila všetky schody, ktoré viedli na dolné poschodie a skončila pri Charlieho nohách. Postavila som sa a nechápavo naňho hľadela. On sa ma normálne zľakol!

„Dnes... dnes je čo?“ opýtala som sa. Pomaly som artikulovala každé slovo, lebo odpovedi som ešte veriť nechcela. Stále nevedel o čo mi ide, a preto mi povedal s prízvukom ako bláznovi toto:

„No... Sobota. Niečo nie je v poriadku?“

„Či niečo nie je v poriadku? Veď som chcela ešte spať!“ vyhŕkla som. Vedela som, že je to úplne absurdné, ale čo už. On si vydýchol, asi si chudák myslel, že ide o niečo horšie. Otočil sa k spálenej omelete, a ani sa na mňa nepozrel.

„Dnes ideme k doktorovi kvôli tvojmu, a to podotýkam, veľmi, naozaj veľmi zlému stavu. Snáď si na to nezabudla?“ hovoril a očami si pritiahol soľničku. Urobil to rýchlo, a preto som si myslela, že spadne, ale on ju chytil. Šikovné...

„Ale prečo si ma neobjednal na neskôr?“ hundrala som a pritiahla si vločky a nejaké mlieko. Sadla som si za stôl, a celý čas som sa snažila poriadne a zlostne dupať, ale bolo z toho len slabé ťukanie.

„Myslíš, že si ľudia môžu vyberať?“

„My nie sme ani tak celkom ľudia.“

„Ale sme. Iba máme trochu nadprirodzené schopnosti.“

„Radšej nebudem pokračovať v tejto téme, lebo to skončí ako minule. Do polnoci mi budeš vysvetľovať aké je naše posolstvo a poslanie a tak ďalej...“

„Je to pravda! Máme poso... Dobre, dobre. Už som ticho.“

Povzdychla som si. Už som do seba hádzala misku lupienkov. Išla som niečo povedať, ale chytil ma záchvat kašľu. Už zase. Dneska som sa cítila veľmi dobre a teraz to prišlo. Charlie mi poklepal po chrbte. Trochu to prešlo, ale zašlo to tak ďaleko až mi slzili oči.

„Poď, ideme,“ zašepkal.

Opatrne som vstala a šla pohľadať kabát. Trvalo mi to dosť dlho, kým som ho našla. Keď som bola pripravená na odchod, vyšla som vonku a on už sedel v aute. Bolo naštartované, takže som iba vošla dovnútra a porozhliadla sa po aute. Mala som pocit, ako keby som v ňom bola prvýkrát. Zase som začala kašľať a Charlie sa na mňa ľútostivo pozrel. Potom vycúval a už sme šli. Celú cestu som sa pozerala von oknom a kašľala. Keď sme konečne prišli, bolo mi na vracanie. Mala som pocit, akoby sme šli niekde na koniec mesta, ale boli sme len na kraji centra. Opatrne som vyšla von a opierala sa o auto. Charlie zamkol a šiel do budovy. Rýchlo som ho dobehla a snažila sa s ním držať krok.

„Už si tu niekedy bol?" opýtala som sa. Pokrčil plecami a odpovedal:

„Nie, ale počul som že sú skvelí."

„No jasné, a od koho?"

„Z dôveryhodného zdroja."

Otvoril veľké biele dvere, a ukázal mi, nech idem dovnútra. Bolo to tam celkom pekné, také ako... nemocnica. Všetko bolo biele, ale nevyzeralo to ako v blázinci, skôr tak... jednoducho bielo. Otec šiel k pultu, kde sedela nejaká blondína a niečo hovoril. Ona zakývala hlavou a niečo mu vysvetľovala. Otočil sa ku mne a na tvári mal úsmev. Ja som však vedela, že niečo nie je v poriadku.

„Lekár, ktorý ti mal predpísať lieky, je chorý, a jediný, kto je voľný, je jeden chirurg," povedal pokojne. Ja som len vytreštila oči:

„Čože? Chirurg? Nie! Ja potrebujem normálneho lekára!"

„Ale on má vyštudované to isté čo on, ibaže si neskôr vybral iný odbor!"

Ja som však bola ticho. Ruky som mala prekrížené a tvár zamračenú. Charliemu to nijako nevadilo a iba ma odviedol ku výťahu. Zdalo sa mi to ako hodina, ale potom som zistila, že sme šli hore len jedno poschodie. Ďalej nasledovala bledomodrá chodba. Bola celkom pekná, medzi lavičkami boli starostlivo vypestované kvety. Keď chcel otec zaklopať, dvere sa otvorili samé. Stál v nich nejaký blonďavý muž. Najprv som si myslela, že tu študuje len ako praktikant, ale to som si len myslela.

Predstavil sa: „Som Carlisle Cullen, chirurg, ale berte ma ako náhradu pána Macwenda.“

Usmial sa, a preto som sa musela usmiať aj ja. Hneď na chodbe som niečo cítila. Bolo to zvláštne, ešte nikdy som to nezažila. Niečo ako aura, alebo podobne. Keď nás pozval do dverí, bolo to ešte silnejšie. Srdce mi búšilo, aj keď nervózna som nebola.

„Posaďte sa, za chvíľu prídem,“ ponúkol nás a otočil sa k stene. Bolo tam miesto, kde mal asi kanceláriu. Vošiel dovnútra a s niekým sa rozprával. My sme si zatiaľ sadli a obzerali sa dookola. Na stene bol jeden obraz, a to západ slnka. Za minútu prišiel znova, ale nebol sám. Keď šli dvaja, mala som ten pocit ešte silnejší.

Autor: Elie, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nemožno 1. kapitola: