Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nemožno 10. kapitola

11.03.2011 (07:00) • Elie • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 842×

Pozrela som mu do očí. No tak dobre. Nebude to bolieť, ak s ním raz pôjdem. Stále bol však ticho, akoby naozaj čakal moju výhovorku. Ani som si to neuvedomila, ale zase som cítila tú silu. Môže to byť aura alebo čo. Bolo to ešte silnejšie.

„Tak, kam ideme?“ opýtala som sa s úsmevom.

„Neviem,“ pokrútil hlavou.

„Tak niečo vymysli.“
„No, mohli by sme ísť do cukrárne Amanda,“ povedal a už kráčal dopredu. Rýchlo som ho dobehla a sledovala, kam ideme.

„Poznáš cestu?“
„Áno.“
„Chodíš tam často?“
„Nie.“ Zamračil sa. Asi si na niečo spomenul. Možno mu bolo z koláčov zle už ako malému.

„A ty si sa kedy nasťahovala?“
„No, nedávno. Alebo...“ rozmýšľala som. Stále sme chodili a on spomalil tempo. Prekvapene som zdvihla hlavu. Zbadala som obrovský svietiaci nápis: Amanda. Nevedela som, že je to hneď za rohom. Galantne mi podržal dvere, a keď som vošla, utekal za mnou. Dokonca, keď sme si sadali, podržal aj stoličku! Takéto správanie som ešte u žiadneho chlapca v mojom veku nevidela. Možno ho rodičia prísne vychovávali presne podľa bontónu. Vo vnútri to bolo omnoho lepšie, ako v mrazivom počasí vonku. Hral tam klavír, okná mali ťažké červené závesy, stôl aj stoličky boli z tmavého dreva... Dalo by sa to zhrnúť do jedného: čierna káva so šľahačkou a čerešňou na vrchu. Presne to je ono... Asi som už vážne potrebovala niečo zjesť.

„Čo by si si dala?“ opýtal sa po chvíli. Uvedomila som si, že som ani neotvorila môj lístok. Rýchlo som ho rozdrapila a začala čítať. Ako som ho tak dávala pred seba, stiahla som obrus a skoro spadla vázička s kvetom. Edward pohotovo natiahol ruku a zdržal ju. Má postreh. Moja nešikovnosť presahuje všetky hranice. Ani lístok si otvoriť neviem.

„Tak už si si vybrala?“ spýtal sa zase.

„Hm, áno. Kedy príde čašník?“ Zdvihla som hore ruku, aby si nás všimol. Edward mi ju položil späť na stôl, a zdvihol ruku sám. Toto tiež patrí do pravidiel slušného správania? No tú svoju ruku mal pekne studenú. Chcela som sa ho opýtať, či nechce rukavice, ale bolo by to hlúpe. Keď sa mladý muž dotackal až k nám, začal sa rozprávať s Edwardom. Vedela som, že sa ho pýta, čo si objednal. Edward sa najprv ale spýtal mňa:

„Povedz, čo budeš?“
„No, horúca čokoláda so šľahačkou a zmrzlinový pohár - tri čokoládové kopčeky,“ recitovala som. Edward sa otočil na čašníka a potom mu nadiktoval svoju objednávku. Síce som nepočúvala, vedela som, že si objednal len čiernu kávu. Čašník odišiel, ale hneď sa vrátil s bločkom. Nemal by to spraviť až na konci? Povedal sumu, a ja som sa začala hrabať vo vreckách (kde by som mala pravdepodobne mať peniaze). Našla som ich, ale čašník už bol pri pulte.

„Koľko stálo moje? Mám tu...“
„Bella, teda, ak ti tak môžem hovoriť, pozval som ťa, takže to aj uhradím. Ty sa o nič nestaraj.“
„Ale...“ chcela som protestovať, ale on mi do toho skočil:

„Doma varíš ty, alebo tvoj otec?“
„No... Ja. On všetko spáli.“ Pri pomyslení na to som sa zasmiala. Pýtal sa ma na hlúposti a ja som mu odpovedala. Priniesli jedlo a ja som sa na to len pozerala... s vyplazeným jazykom. Nemala by som toho tak veľa jesť. Budem si to musieť vynahradiť ranným behom. Najprv som však musela zjesť zmrzlinu.

„Však ti môžem hovoriť Bella?“
„Už som ti to tri krát povedala. Áno.“
„Dobre. Bella?“
„Áno?“
„Dneska ti to veľmi pristane,“ poznamenal a ja som sa až zapýrila. Viem, že to povedal len zo slušnosti, no nemusel. Mala som na sebe staré chlpaté a bledé čierne tričko, ošúchané nohavice, tvár som mala úplne odmaľovanú. Čo mi, preboha, pristane? Nič.

„Síce je to milé, a ja ti ďakujem, no neverím ti. Nemusíš mi klamať, ja dobre viem v akom som práve stave. Mám doma zrkadlo,“ odvetila som drzo. To som nemala. Na takú milú pochvalu takto...

„Ja ti neklamem.“
„Pff...“
„Vieš o tom, že sa často červenáš?“ A kvôli tomu som to urobila znovu - začervenala som sa.

„Áno, viem, nemusíš mi to pripomínať...“ zazubila som sa. A tak plynul celý večer. Raz začal vtipkovať, raz niečo rozprával a mne sa roztopila zmrzlina (našťastie len jeden kopček), ale väčšinu času sme sa len tak jemne prekárali. Pekne ma odviedol k dverám, ktoré mi zase pridržal, a potom ma odprevadil domov. Až pred dvere, presne tam, kde si po mňa prišiel.

„A odkiaľ si vedel, kde bývam?“
„Tipol som si,“ zasmial sa.

„Tak ahoj.“
„Ahoj,“ odvetila som smutne. Otočil sa, a šiel k autu (autu? Veď pred tým tam nebolo! Či?), a ja som už zatvárala dvere, keď v tom ma niečo napadlo. Musím. Presne teraz. Vybehla som zase von.

„Edward?“
„Áno?“ otočil sa ku mne.

„Pôjdeme niekedy zase?“ opýtala som sa s nádejou v hlase.

„Zajtra?“
„To by bolo super.“
„Tak zajtra. O... siedmej?“
„Nemám námietky. Maj sa.“ A celá šťastná som šla do izby. Síce je to hlúpe, hneď na druhý deň ísť znovu, ale ja by som nevydržala. Bolo pol desiatej. Dala som si rýchlu sprchu a ľahla si. Až v posteli som si uvedomila, že ma bolia ústa - celý čas, od kedy som odchádzala od Edwarda, som sa usmievala.

Autor: Elie, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nemožno 10. kapitola: