Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nemožno 32. kapitola

15.04.2011 (08:30) • Elie • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 697×

Meoss ma drgol dopredu.

„Švihni si,“ hundral. Zatiaľ mi nie je ani trošku sympatický! Mohol si u mňa zriadiť aj lepšiu mienku. Tak som začala pomaly kráčať ku škole. Neozývali sa z nej žiadne zvuky. Prišlo mi to divné. Možno to zariadilo kúzlo. Edward, ak ma počuješ, prosím, príď ma zachrániť z čarodejníckej školy... prosím, Edward!

„Choď dnu,“ zavrieskal Meoss, keď som stála pred dverami. Tak som otvorila. Normálna chodba. Ibaže trochu tmavšia. Čakala som viac. Šla som ďalej, ale vtedy som zbadala ďalších ľudí. Asi učiteľov.

„Konečne po dlhej dobe ďalšia žiačka!“ zvolala nejaká mladšia žena. Mala krátke červené vlasy a modré oči. Vôbec sa to k sebe nehodilo. V rukách držala téglik kávy a aj ho pustila. Nespadol, vo vzduchu sa vyparil. Wow!

„Som Lilla Jingaisová,“ povedala nadšene svoje meno, ja som len prikývla. Čo iné som mala urobiť?

„A ty sa ako voláš?“
„No, ja, hm... Be, nie, Isabella Swanová.“ A ticho. Skúmavo si ma obzerala, potom vyhlásila rozsudok:

„Koktavá. Asi budeš aj nešikovná, však?“
„No, ja, hej. Som,“ priznala som nesmelo.

„Dobre. Radím ti, spamätaj sa, tu sa s hlupákmi nebabreme. Ak nezvládajú, vykopneme ich.“
„Domov?“ zvolala som nadšene.

„Ale nie. To, kam sa dostaneš, to je tajomstvo, moja zlatá,“ zašepkala. Stavím sa, že to už mala nacvičené. Povedala to bez štipky záhady v hlase, aby som po ničom nepátrala, nechcela to zistiť. A podarilo sa jej to. Kašlem na to.

„Zavediem ťa do tvojej izby. Hm, do ktorej ju dáme? Ktorá je voľná?“ začala riešiť Lilla Jingaisová. Niekoľko učiteľov sa pomrvilo na svojich miestach na radiátore a potom jeden odpovedal:

„Zdá sa mi, že v 54 je len jedno dievča, Júlia nejaká.“
„Dobre, takže poď za mnou,“ zavelila Lilla Jingaisová a vyrazila vpred. Nasledovala som ju cez zložitú spleť chodieb a schodísk, až k nejakému novému oddeleniu. Bola tam maličká kuchyňa a niekoľko boxov na sedenie. Ďalšie schody viedli do ďalšej chodby, a tam bolo veľa dverí. Dokonca aj na ďalšom poschodí boli dvere. V každých boli izby. Našťastie, ja som nemusela liezť až tam hore. Lilla Jingaisová otvorila dvere s veľkým číslom - 54. Takže tu budem bývať s nejakou Júliou.

Lilla bez opýtania vrazila do izby a ozvala sa:

„Meno?“ pýtala sa drzo. Blondína sedela na posteli a prekvapene sa obzrela.

„Ja... Júlia Glaudiová.“
„Toto je tvoja nová spolubývajúca. Volá sa... ako sa voláš?“
„Isabella Swanová.“ Preglgla som.

„Všetko jej tu poukazuješ a nezabudni ju zapísať na recepcii. Zbohom.“ Mávla rukou a zmizla za dverami. Ani si nepočkala na dovidenia.

„Hm, ahoj, Isabella.“
„Bella, hovor mi Bella.“
„Ok,“ povedala a ponorila sa do knižky, čo mala na kolenách. Tú knihu som si ani nevšimla. Na poličke nad posteľou mala rozložené veci a na svojom stole knihy. Moja polička aj stôl boli prázdne, samozrejme. Som zvedavá, kedy mi dajú moje veci. Pán Meoss na to nejako zabudol.

Uvedomila som si, že stále stojím na tom istom mieste a zízam na Júliu. Zjavne to zbadala aj ona, preto sa na mňa nepokojne pozrela.

„É, chceš si pozrieť školu... teraz?“
„Nie, až neskôr.“ Potriasla som hlavou. V skutočnosti som chcela. Nemala som tu čo robiť, taška bola v kufri. Tak som si sadla na posteľ a prihlúplo pozorovala izbu.

O pätnásť minút mi doniesli veci. Veľmi ma zarazilo, keď došli naozaj všetky veci - aj tie, čo som si nepobalila. Úplne všetko. Celá moja izba. V Charlieho dome nezostalo nič moje.

Veci som nechala pred posteľou a rozbehla sa do kúpeľne. Bolo dobré, že každá izba mala vlastnú. Asi by som nezvládla každý deň čakať na wc v rade a takisto na sprchu. No ja som sa tam zamkla z iného dôvodu - plakala som. Už dlho som to nerobila, ale naozaj som to nezvládla. Nechcela som, aby ma Júlia počula. Nerozprávala by sa so mnou a to je to posledné, čo potrebujem. Byť už úplne sama.

Slzy sa mi pomaly liali tvárou, no to peklo sa končilo. Myslela som na... na šťastnú budúcnosť. Ak nejaká vôbec bude. Opustili ma všetci, na ktorých mi záležalo. Dokonca som tam prirátala aj  Edwarda. Aj na ňom mi záležalo.

Umyla som si červené oči a otvorila dvere z kúpeľne. Už mi bolo ťažké všetko - ani hýbať nohami som nevládala. Rovno pred dverami stála Júlia. Mala veľmi vážny a ustarostený pohľad. Pozrela sa do zeme a pomaly prehovorila:

„Každý si tým prešiel...“ A podržala ma za rameno. To som potrebovala.

„Ja ale nie,“ zašepkala, nechcela, aby som to počula. A ani nevedela, že som to počula. Najprv povedala každý, a teraz že ona nie? Ale ani ma to veľmi nezaujímalo. Do očí sa mi hrnuli ďalšie slzy. Júlia ma odviedla k mojej posteli, aby som si ľahla. Prikryla ma jej dekou a zmizla.

Autor: Elie, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nemožno 32. kapitola: