Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nemožno 40. kapitola

27.04.2011 (21:00) • Elie • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1015×

Dokedy ešte vydrží? Dokedy ma bude privádzať k slzám? Už ani neviem, prečo plačem. Zvykla som si na to. Stalo sa to mojim každodenným rituálom. Nehodlám sa ho však vzdať, hoci v slzách neodíde smútok. Je to momentálne najväčší prejav žiaľu, aký si môžem dovoliť.

Neviem, ako dlho to vydržím ja! Mám len niekoľko možností. Buď Edwardovi napíšem do listu pravdu, a budem dúfať, že to pochopí a zmizne. Môžem mu napísať, že sa bojím, že ma zabije, a on ma nechá tak. Alebo môžem ešte raz prežiť to, čo bolo, keď som mu povedala, že sa s ním nechcem stretávať. Aj keď na papieri to bude ľahšie. No tentoraz mu musím povedať, že ho nemilujem.

Prudko som sa otočila. Vonku niečo zahučalo. Ako keby niekto spadol. Hneď som vyskočila k oknu a nazrela von. Nič. Všetko v poriadku. Bože, to mám halucinácie?

Rozprávač:

Zatiaľ čo si dievča vo svojej „komnate“ spytovalo svedomie, sa vonku odohrala zaujímavá scéna. Jej krásny nápadník má problémy. Keď sa muž ľútostne prizeral jej slzám, zbadali ho. Chytili votrelca. A bola to aj jeho vina. Keďže sa ležérne presúval po celom pozemku, jasné, že ho našli. Dokonca sa, čarodejníci, tí slabší a neschopnejší ako jeden silný upír, presúvali tak ticho, že si to vôbec nevšimol.

Podišli až pod strom, boli traja, no jeden sa so dvihnutou tvárou len prizeral. Šéfoval. Počkali na správny okamih, ich „vodca“ sa snažil mužovu myseľ zamestnať ako sa len dalo. Vtedy obidvaja pomocou moci vyskočili až hore k nemu, schmatli ho skôr magickým zovretím ako rukami a sotili dole na zem. Tam sa zrútil do siete, samozrejme, tiež z moci - vodcu. Bol najstarší a najsilnejší. No on nepatril do spolku školy, býval v prenájme ďaleko od nej. Prišiel preto, že ho zavolali. Kvôli votrelcovi. Dosť už o ňom. Muža urýchlene omráčili a odviedli. Niekam.

Isabella:

Zišla som dole a na schodoch som stretla Júliu.

„Prepáč!“ zvrieskla som.

„Nechaj tak. Vybuchli ti nervy. Len mi, prosím ťa, povedz prečo,“ usmiala sa. Dobre. Rýchlo sme sa skamarátili, až mi to príde divné. Nereálne. Ale hlavné je, že jej dôverujem.

„Povedala som mu, že je koniec.“
„O... A on?“
„Nedal sa. Vždy o tretej v noci mi nechá na okne list a ja tiež.“
„Pekné od neho.“
„Musím mu napísať, že ho nemilujem,“ povedala som so žiaľom. Viem, že to neurobím. Nedokážem to. Mám to urobiť znova? No iste! Ale musím... Naozaj, on to inak nepochopí. Možno to nepochopí aj tak! Vtedy ma niečo napadlo.

„Čo keby si to napísala za mňa?“
„Spozná rozdielne písmo, s jeho zrakom určite!“ upozornila ma a už sme boli v izbe.

„Tak mi budeš diktovať. Ja zavriem oči a budem sa snažiť písať čo najúhľadnejšie.“
„So zavretými očami?“ zasmiala sa.

„Ja neviem. Som bezradná.“
„Musíš sa premôcť,“ zamračila sa.

„V tomto ide o teba.“ Sadla si na posteľ. Ja som sa otočila a hlboko premýšľala, ako zachrániť situáciu. Nemôžem premýšľať bez toho, aby som si nehrýzla nechty alebo peru. Presne preto som nechty mala dolámané a pery popraskané. Nemohol by za mňa rozmýšľať niekto iný?

Vtedy sa niečo dotklo môjho ramena. Niečo... Predpokladala som, že je to Júliina ruka. Pozrela som sa na ňu, a naozaj bola. Ibaže mala neprítomný pohľad, skoro biele oči. Dokonca som mala pocit, že špičkami nôh sa nedotýka zeme! Bolo jasné, že je v tranze alebo má víziu. Veď som čarodejnica, pre mňa už dokáže byť všetko možné. No, všetko... to, čo chcem, nie.

„Ty... ty... ty!“ šepkala a jej hlas sa postupne zvyšoval až začala kričať.

„Ty! Ty!“
„Áno, ja, ja!“ Snažila som sa ju zobudiť. Aj hlas mala iný. Prišiel mi povedomý... ako v mojom sne. A čo sa vlastne hovorilo tam? Už sa ani nepamätám.

„...si... predurčená...“
„Na čo?“ Ale vtedy sa zrútila na zem. Na zem dopadla len tak na polovicu, stihla som ju zachytiť za ramená. Dlho som ju neudržala, preto som ju opatrne položila na zem. Rozrušene som sa poobzerala po izbe. Je vylúčené, aby som niekoho zavolala. Ale mám inú možnosť? Môžem len dúfať, že sa preberie.

Šesťkrát som sa pokúsila zdvihnúť ju a dať na posteľ, ale nepodarilo sa mi to a prešlo už tridsaťosem minút. Som bezradná. Som bezradná? To sa mi ale nehodí. Takže nie som.

„Júlia!“ zvrieskla som na ňu už asi po stýkrát. Obrátila som hlavu preč - už som vedela, že to nepomohlo. Vtedy zamrnčala:

„Čo... chceš?“ A už to bola ona. Zaklipkala očami a sama sa zdvihla.

„Aleluja!“ vydýchla som si. Takže... Je to v poriadku. Teraz zistiť, na čo som predurčená.

Autor: Elie, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nemožno 40. kapitola: