Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nephilim - 10. kapitola

01.04.2011 (07:00) • Nephilim • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1286×

Pocítila som záchvev nervozity. Oprela som sa o stenu čakajúc na Carlisleove slová. Netušila som o čom chce hovoriť. Jediné, čo som si priala, bolo zaliezť do svojej izby a ľahnúť si do postele... Zaspať a už nič nevnímať.
Carlisle ma prepaľoval pohľadom. Pristúpil ku mne bližšie a oprel sa o stôl asi pol metra oproti mne.

„Potrebujem, aby si mi odpovedala pravdivo a nič nezamlčala...“ naliehal. Prikývla som. „Kedy sa ti to stalo prvýkrát?“

Zamyslela som sa. Bolo to ťažké určiť presne.
„Ja neviem, nepamätám si. Bola som ešte dieťa. Mala som možno šesť.“

„A ako sa to prejavilo?“

„Jeden chlapec mi robil zle. Uťahoval si zo mňa a ja som sa nahnevala. Začali sme sa biť, no bol oveľa silnejší ako ja a bol starší. Zvalil ma na zem a držal ma za zápästia tak, že som sa nemohla hýbať... Pamätám si len, ako som mu hľadela do tváre... a potom jeho zdesený pohľad.
Akoby upadol do nejakého tranzu, pustil mi ruky a zvalil sa na zem ako mŕtvy. Nechápala som, čo sa vtedy stalo. Myslela som, že je mŕtvy – tak som ušla, no potom som ho videla opäť v škole. Rodičia ma preložili na inú školu. Časom sa to všetko ututlalo. Už som si dávala pozor.“

„Takže si mala takéto schopnosti od narodenia?“

„Áno,“ priznala som.

„Ako často sa to stane? Ako často niekomu ublížiš?“ pýtal sa ma s opatrnosťou v hlase. Cítila som, že sa snažil sformulovať otázku tak, aby ma ešte viac nezranil.

„Ja neviem... Niekedy si to neuvedomujem. Iba párkrát sa to stalo takto - inak celkom nenápadne odoberám ľuďom energiu, takže sa cítia len trochu slabší, alebo cítia pocit úzkosti, depresie, no potom sa z toho dostanú. Robím to len aby som prežila...“

„Čiže nedokážeš žiť bez tohto druhu potravy... Ak to tak môžeme nazvať, áno?“

„Asi nie..." priznala som. „Skúšala som to. Vyhladovať sa... Jedla som, pila, no nestačilo to. Napriek tomu, že som sa najedla takmer do prasknutia, moje telo slablo... Potom som to vzdala a rozhodla som sa ľahnúť si do postele a už nikdy nevstať... No čím som slabšia, tým menej sa dokážem ovládať, takže je to nekonečný začarovaný kruh.“

„Prečo si sa rozhodla vysávať energiu práve z ľudí? Nie sú iné alternatívy?“ navrhol Carlisle.

„Sú... Zo všetkého sa dá čerpať energia, dokonca aj z neživých vecí, ale...“ zarazila som sa a pozrela som sa na Carlislea zúfalým pohľadom.

„Tak potom, kde je problém?“ nechápal.

„Tak, či tak by som musela zabíjať. Len živé bytosti, bytosti, ktoré myslia, cítia, majú dostatok energie.“

„Pokiaľ nemáš na mysli ľudské bytosti, nemám nič proti.“

„Nie, nemám na mysli ľudí. Bola by som ako vy – a to tiež nie je dvakrát príjemný spôsob obživy.“

„Ako my? Myslíš vegetarián? To je dobré riešenie. Tak potom, v čom je problém?“ začal, no zarazil sa, keď zachytil môj znechutený výraz. Pochopil. „No, budeš sa s tým musieť zmieriť. Náš životný štýl si vyžaduje určité obete. Poď so mnou, môžeme to hneď skúsiť.“

Neochotne som prikývla. Nemala som na výber. Pred dverami čakali všetci - okrem Renesmé, ktorá tu nebola. Bella jej zrejme zakázala sa teraz so mnou stretávať. Opodstatnene. Bála sa, aby som jej neublížila, tak ako Edwardovi.
Jasper sa na mňa s nedôverou pozeral, mala som pocit, že sleduje každý jeden môj krok.

„Bella, mohla by si, prosím ťa, uloviť niečo malé?“ Pozrel sa na Bellu, ktorá stála najbližšie. „Ale prosím, živé...“ podotkol. Bella mu opätovala krátky nechápavý pohľad a behom sekundy zmizla, tak rýchlo, že z ľudského pohľadu by to vyzeralo akoby sa vyparila vo vzduchu - no ja som ju videla odchádzať. Uvedomovala som si, že všetko vidím oveľa jasnejšie a bystrejšie. Bolo to vďaka Edwardovej energii, ktorá vo mne kolovala.

Carlisle ma viedol von zadnými presklenými dverami. Ostatní nás nasledovali. Len čo sme vyšli von, pribehla Bella a v rukách zvierala bojujúce zviera. Bola to divoká puma. Ohromene som sa na ňu pozrela. Bella držala pumu pritlačenú k zemi. Robila to tak ladne, akoby ani nemusela vynakladať žiadnu energiu, aby ju udržala.

„Skús to,“ povzbudil ma Carlisle. So strachom som sa na neho pozrela. Najhoršie bolo, keď som prijímala energiu, vtedy som sa dostala akoby do nejakého tranzu, v ktorom som sa len veľmi ťažko ovládala. Až neskôr sa dostavil pocit naplnenia a ja som nepotrebovala prijímať niekedy aj týždeň, dva... Potom som musela ísť opäť na „lov“. Stálo ma to vždy ohromne veľa sebazapierania a kontroly. Obávala som sa, že sa neovládnem a zase sa na niekoho vrhnem.

Edward počul moje myšlienky.

„Neboj sa,“ povedal ubezpečujúco, „budeme sa mať na pozore.“
Prikývla som a nervózne som urobila pár krokov bližšie k zvieraťu. Cítila som jeho energiu. Videla som jeho auru.

„No aspoň má silnejšiu auru než púpava,“ hlesla som sarkasticky. Emmett sa začal smiať, no razom mu zamrazilo úsmev a otvoril sánku v údive.

Aura zvieraťa žiarila jasno a ja som priam videla, ako sa v tenkých pramienkoch ťahá ku mne. Zhlboka som sa nadýchla, akoby som inhalovala. Zviera sa skrčilo v bolestiach na zemi, párkrát sa zatrepalo a potom, s odchádzajúcou silou, prestalo bojovať a odovzdane si ľahlo na zem, čakajúc na smrť.

Rozmýšľala som, či ho neušetrím, no s prívalom energie, ktorá mi kradla zdravý rozum, som si to rozmyslela. Nechala som sa viesť inštinktom, ktorý mi hovoril: zabiť, vysať až do poslednej kvapky. Nebolo to síce to, čo som cítila pri Edwardovi, skôr akoby som jedla sójové mäso namiesto hovädzieho, no bola som príliš dlho vyčerpaná, tak som sa uspokojila aj s touto jednohubkou.

Pre tentokrát.

 
Nakoniec som cítila, že zviera poslednýkrát vydýchlo a zostalo nehybne ležať.

*  *  *

Šokovane som si uvedomila, že som ho práve zabila. No zároveň som s údivom cítila, ako ma napĺňa nová energia, takmer porovnateľná s ľudskou, no predsa len čímsi nedostatočná. Cítila som sa o kúsok silnejšia a už nie tak prázdna. Pomohlo to. Pozrela som na Carlislea. Hľadel na mňa s pochopením a usmial sa.

„Tak ako?“ opýtal sa. Zrejme chcel vedieť, či mi stačí tento spôsob „obživy“ - tým pádom by bol vyriešený môj problém a už by som nemusela nikomu ubližovať.

„No... Nebola to púpava... Ale tak, lepšie jedna puma, ako pol pralesa,“ povedala som vyhýbavo, mysliac na ničím nenahraditeľnú chuť človeka.

„Nikdy to nebude celkom stačiť - ale aspoň budeš schopná normálne fungovať,“ poučil ma.

„Viem,“ prikývla som. Vybrala som si náročnú cestu. Úlohu, ktorá je teraz ešte ťažšia, vzhľadom na to, že môj ďalší pád, ďalšie skĺznutie, by znamenalo sklamanie nielen mňa samotnej. Sklamala by som minimálne niekoľkých ľudí, ktorí mi dôverujú. Sklamala by som svoju novú rodinu.

<< 9. kapitola | 11. kapitola >>

Autor: Nephilim (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nephilim - 10. kapitola: