Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nephilim - 14. kapitola

05.04.2011 (07:00) • Nephilim • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1338×

Ráno som sa zobudila veľmi skoro - tak ako obvykle - zvykla som spať len pár hodín. Vonku bola ešte tma. Pozrela som sa z okna a videla som opäť zamračenú oblohu. Pozrela som na hodinky. Boli štyri hodiny. Takže som mohla spať len necelých päť hodín. Neviem, ako dlho som sa len prevaľovala v posteli z boka na bok, snažiac sa zahnať myšlienky. Opäť spomienky, ktorým som sa tak bránila... Na moje prekvapenie, dnes som sa nezobudila s plačom, ani s krikom. Dnes ma neprenasledovali stereotypne sa opakujúce nočné mory. Dnes sa mi sníval úplne iný sen. Bol tak živý, že som ešte dlho po zobudení cítila, ako mi silno trieska srdce.

Snívalo sa mi o Carlisleovi.

Bola som zvedavá, či ma bol v noci skontrolovať, tak ako sľúbil. V tom mi napadlo, či som nerozprávala zo sna.

Rýchlo som sa obliekla a zišla som dole. Bol tam len Jasper s Alice. Potichu sa rozprávali, no ako som sa posadila na gauč, Alice sa na mňa milo usmiala.

„Dobré ránko, hoci asi si sa dobre nevyspala,“ povedala. Okamžite mi doplo, že zrejme to tušila ešte skôr, než som išla vôbec spať. A zrejme vedela aj to, kedy sa zobudím a aj to, že teraz prídem do obývačky a sadnem si k nim na gauč. Bolo to deprimujúce. Všetci boli tak deprimujúco nadprirodzení.

„Máš pravdu. Celú noc som sa budila. Mám dojem, že som na niečo dôležité zabudla,“ povedala som. Ten neistý pocit vo mne bol príliš silný, aby som si myslela, že to môže byť niečo iné. Vždy, keď niečo zabudnem, cítim sa takto a najhoršie je, že si neviem spomenúť, čo to bolo.

„No, snáď si spomenieš,“ zachichotala sa. Potom si ma zvláštnym pohľadom premerala, akoby hodnotila môj ranný výzor. „Hm, mám chuť z teba strhnúť to odporné oblečenie a navliecť ťa do niečoho viac farebnejšieho,“ dodala napokon.

Jej úprimnosť ma zarazila. Nikdy sa ma neopovážila kritizovať, aj keď môj vkus bol naozaj vyhranený – obmedzený na šatník plný čiernych vecí. Bez ohľadu na moje oblečenie, teraz to Alice povedala naozaj oprávnene. Mala som na sebe tie isté veci už dva dni, pokiaľ sa, samozrejme, neráta tričko, ktoré som si musela prezliecť, lebo bolo celé zakrvavené a bola som strapatá a špinavá. Nezvykla som sa veľmi potiť, pretože mi prakticky stále bola zima, ale v dnešnú noc som sa zobudila celá prepotená.

„Idem sa osprchovať,“ oznámila som a otočila som sa na odchod. Premýšľala som, či sa aj upíri sprchujú. Nikdy som ich nestretla v kúpeľni.

„Idem s tebou!“ zarazila ma Alice nadšene a vyskočila bleskovou rýchlosťou na nohy. Jasper pri pohľade na ňu prevrátil oči a ja som dostala zlý pocit, že Alice plánuje niečo, čo sa mi určite nebude páčiť.

„Poď, ukážem ti moju kúpeľňu – je naozaj veľká - a aj môj šatník, vyberieš si niečo na seba!“ zvolala nadšeným hlasom a už ma aj ťahala za ruku. Ledva som jej stačila. Cítila som, že sa pohybujeme veľmi rýchlo. Uvedomila som si, že sme na tretie poschodie vyšli po schodoch takmer za dve sekundy. A nebola to Alice, ktorá by ma ťahala. To moje nohy sa hýbali a ja som s Alice prakticky len držala krok. Alice si moje prekvapenie zrejme vôbec nevšimla. Bola príliš zabratá do ukazovania rôznych stupňov sprchy. Kúpeľňa bola naozaj obrovská. Nebol tam sprchový kút, ako oproti mojej izbe, ale obrovská vaňa, pripomínajúca skôr menší bazén. Alice mi vysvetľovala, ako sa nastavujú bublinky a rôzne prúdy.

„Ja sa len rýchlo osprchujem,“ povedala som rýchlo, ale Alice už zo mňa začala strhávať oblečenie.

„Alice?!“ zvolala som šokovane.

„Nič sa neboj,“ ubezpečovala ma. „Viem robiť nádherný bublinkový kúpeľ. Milujem vôňu a viem namiešať dokonalú zmes na všetko. Na bolesť hlavy, na ospalosť, na dobrý spánok, na upokojenie, na povzbudenie... “ menovala mi všetko možné, vyzliekajúc mi tričko. Vôbec sa netrápila pre to, žeby som sa mohla cítiť trápne. Akoby si vôbec nevšímala moju nahotu. Ani nevšímala. Pustila vodu do vane, zatiaľ vyťahovala z osvetlenej poličky rôzne kúpeľné zmesy. Nakoniec prihodila do peniacej a voňavej vody pár lupeňov ružových a bielych ruží.

„Zrejme sa potrebuješ viac uvoľniť,“ dodala pokojne. Zrejme toto bola jej parketa - potreba starať sa o spokojnosť, pohodlie a krásu druhých. Nenapadlo by mi, že by mohol mať upír záujem o módu, hoci Alice bola veľmi vkusná. Mala nádherné vlasy ostrihané na krátko a rozstrapatené na všetky strany. Perfektne držali tvar, akoby ich mala nalakované. Hodilo sa to k jej divokému vystupovaniu a energickej povahe.

„Môžem ti vytrhať obočie?“ spýtala sa prosebným tónom, keď sa nado mňa naklonila. Ľutovala som, že som sa nestrčila celá pod vodu. Pena mi siahala až po krk. Omamná vôňa ruží a levandule ma uspávala.

„No dobre,“ súhlasila som napokon len kvôli tomu, aby som jej nepokazila radosť. Jej šarmu sa nedalo odolať. Bola ako malé dieťa, ktoré si vydupkáva svoju hračku... Naozaj mala dobré presvedčovacie schopnosti.

Energicky vyskočila a vytiahla zo skrinky svoju kozmetickú taštičku, alebo skôr menší kufor, plný rôznych hlúpostí. Trhanie obočia, hoci som si ho nikdy predtým netrhala, vôbec nebolelo. Necítila som nič, len som vnímala jej rýchly pohyb ruky nad mojimi očami.
Po minúte vyhlásila: „Hotovo!“ Na oči mi pricapila mi dve kolieska uhorky. „To je na schladenie, aby sa ti to nezapálilo,“ vysvetlila.

Trpne som znášala jej prednášky o tom, ako by sa mala žena o seba starať a o tom, akú mám nádhernú tvár, dokonalé lícne kosti a plné pery... Keď som vyliezla z vane a zabalila som sa do uteráka, Alice ma schmatla opäť za ruku a vliekla ma von z kúpeľne. Vzoprela som sa vo dverách.

„Alice! Som nahá!“ zvolala som na ňu, držiac sa pevne zárubne.

„Nie si nahá, máš na sebe uterák,“ opravila ma, ukazujúc na ten naozaj malý kus látky, ktorý sa mi ledva podarilo ovinúť okolo seba. To som vedela aj ja, ale bohužiaľ, z môjho pohľadu to bolo skoro ako byť nahá. Alice to zrejme videla viac benevolentne.
Vzdala som sa a nechala som sa ňou viesť. Preleteli sme schodišťom na najspodnejšie poschodie a zastali sme pred šatníkom. Alice práve otvárala veľké dubové dvere, keď sa mi za chrbtom ozval hlas.

„Alice?“ začula som Carlisleov hlas. „Čo to stváraš?“ V mihu sekundy mi doplo, ako komicky musím vyzerať v tom malom uteráku, a tak som vletela za najbližší roh. Bola to rýchlosť, ktorá ma samu prekvapila.

Och, toto sa mohlo stať len mne! nadávala som si v duchu.

„Len ju idem obliecť do niečoho normálnejšieho,“ obraňovala sa pred Carlisleovým pobaveným tónom.

„Ty si s ňou bola v kúpeľni?“ Carlisleovo zdvihnuté obočie sa už takmer strácalo v jeho blonďavej hrive. Všimla som si, že má na čele výrazné vrásky, no nebolo to vekom, čo by sa od neho predpokladalo, ale boli to vrásky charakteristické pre ľudí, ktorí veľa premýšľajú.

Odhodlala som sa vyliezť spoza rohu - musela som prekonať svoju hanblivosť -, veď o nič nejde. Carlisle ma už aj tak videl nahú – minimálne, keď ma ošetroval. Opatrne som docupkala, teraz už normálnou ľudskou chôdzou k šatníku.

„Trhala mi obočie a mučila ma s teóriou o tom, ako sa má o seba žena starať,“ vysvetlila som. V tom som si všimla, že pri Carlisleovi stojí aj Edward. V tom momente som si pomyslela, že som mala radšej zostať za tým rohom. Aspoň by som nemusela vedieť, že Edward počul moje myšlienky a teraz vie, ako sa cítim pred Carlisleom. Ale asi všetci vedia ako sa cítim, dokonca aj Carlisle. Som taká priehľadná... Edward sa na mňa zhovievavo usmial.

„Buď pokojná. Príliš si domýšľaš,“ povedal, smerujúc vetu iba pre moje uši. Usmiala som sa na neho, dúfajúc, že sa nemýli.

Alice ma zobrala do šatníka. Bol skutočne obrovský. Bola to menšia obývačka. Skrine a police sa ťahali až po strop po obvode veľkej miestnosti. Okrem toho sa ešte po zemi povaľovali nákupné tašky plné oblečenia rôznych značiek. Pri pohľade na toľko textilu mi padla sánka. V živote som nevidela po kope tak veľa oblečenia a k tomu zrejme veľmi drahého. Také mrhanie peňazí! Oblečenie by bolo to posledné, do čoho by som investovala. Možno ešte do kníh... Do vzdelania a škôl.

„Úžasné!“ zvolala Alice a nebezpečne rýchlo sa ku mne približujúc, hodila mi do ruky nejaký kus oblečenia zhúžvaný do guče. Škaredo som zagánila na čipkované oblečenie naozaj malých rozmerov, keď som pochopila, že je to nejaká sexi značková bielizeň.

„Obleč si to!“ povzbudila ma. „Kúpila som si to v Paríži. Myslela som, že tým poteším Jaspera, no bohužiaľ, sme sa k tomu obliekaniu ani nestihli dostať,“ zachichotala sa. Nechcela som myslieť na Alicin a Jasperov intímny život. „No a potom som na to zabudla,“ dodala.

Veľmi neochotne som sa navliekla do bielizne. Nechcela som vzdorovať. Bola som vďačná, že si so mnou Cullenovci robia toľké starosti a už som ich viac nechcela zaťažovať. Bola som rozhodnutá nefrflať a obliecť si čokoľvek, čo mi Alice vyberie.
V momentne som však ľutovala, čo som si povedala...

Alice na mňa vytiahla fialové legíny a obtiahnutý čierny svetrík s kratším rukávom, siahajúci ledva pod zadok. Rýchlo som pochopila, že toto myslí ako jediný kus oblečenia. Svetrík mal veľký výstrih. Chvíľu som na to zúfalo hľadela a napokon som sa ozvala, vyhovárajúc sa na to, že mi bude zima. Alice mi podala tričko s dlhým rukávom bielej farby. Obliekla som si ho pod sveter. Nevyzerala som zle. Dokonca som sa čudovala, ako sa mi hodí fialová farba v kombinácií s čiernou a bielou, ktorú by som inak nikdy na seba neobliekla.

Alice mala rozhodne vkus. Ale jej vkus bol určený skôr pre odvážnejšie povahy. Napokon mi podala vysoké fialkové čižmy rovnakej farby ako legíny, čo opticky predlžovalo moje už tak dosť dlhé nohy. Alice úplne zbúrala moje predstavy o tom, že čierna zužuje. Mala som dojem, že v tejto farebnej kombinácií vyzerám oveľa vyššia a dospelejšia. Áno. Vyzerala som skutočne dospelo. V tej svojej čiernej, v ktorej som sa večne schovávala, som si prišla taká nenápadná a maličká. Teraz akoby predo mnou v zrkadle stála dospelá, sebavedomá a zrelá žena - samozrejme len na pohľad. Bola som si istá, že len čo vyjdem zo šatníka, zabijem sa na najbližšom schode.

„Si dokonalá!“ zvolala s nadšeným povzdychom. Očividne nebola tak hrdá na mňa, ako skôr na svoj talent urobiť zo sivého káčatka bohyňu na vysokých opätkoch. Takmer mi bolo tých krásnych topánok ľúto.

Alice mi rýchlo upravila vlasy. Na moju žiadosť mi ponechala rozpustené vlasy s tým, že mi z pár vrchných pramienkov vyčarila drobný japonský drdol vzadu na hlave. Spredu to vyzeralo naozaj ako rozpustené a zozadu som vyzerala elegantne. Teraz by som si tipovala konečne svoj vek.
Pozrela som sa na seba neveriacky do zrkadla. Skutočne som bola nádherná - a to som ani nebola namaľovaná.

„Ešte niečo tomu chýba,“ skonštatovala Alice, keď si ma premerala. Na chvíľu sa zamyslela, potom opäť nadšene vyskočila a čosi začala hľadať v krabiciach, vyhadzujúc veci poza chrbát nedbalo na zem. Napokon vytiahla malú krabičku a v nej boli náušnice a náhrdelník z jemného striebra. Malé kamienky žiarlili ako diamanty. Dúfala som, že je to len bižutéria... Pri Alice by si človek asi nemohol byť istý.

„Hotovo!“ oznámila mi s úsmevom. Teatrálne otvorila šatník, prvá vybehla von a odkašľala si. Nevidela som, kto tam je, no zrejme tým odkašľaním chcela upútať na seba pozornosť. Potom zvolala nadšeným, hrdým hlasom: „Predstavujem vám našu nádhernú, vynovenú Mary!“

„Alice!“ zavrčala som na ňu strečkujúc medzi dverami.

„Poď!“ ťahala ma za ruku. Okamžite som sa sústredila na opätky.

Nesmiem ich zlomiť, opakovala som si v duchu. Edward sa potichu zasmial. V momente som zabudla na opätky a pre zmenu som sa sústredila na to, ako vyzerám. Smial sa snáď na mne?

Zachytila som prekvapené a ohúrené pohľady. Všimla som si, že na konci obývačky stojí aj Rosalie a pri nej Emmett. Rosalie sa stále hnevala. Pery mala pevne stisnuté.

„Nie, smial som sa na tých opätkoch,“ poznamenal Edward.

„To som rada,“ usmiala som sa.

„Neboj sa, nezabiješ sa na nich,“ ubezpečoval ma. „Myslím, že tvoje schopnosti ešte pretrvávajú.“ Mal pravdu. Stále som sa cítila byť oveľa silnejšia a istejšia. A uvedomila som si, že aj moja chôdza, hoci som stála asi na sedem centimetrových opätkoch, je úplne prirodzená.

Vydýchla som si úľavou. „Aspoň jedno pozitívum.“

„Dúfam, že máš radosť, Alice,“ usmial sa Jasper, keď ma zbadal. „Minimálne si docielila, že nám zostarla o pár rokov,“ povedal napokon a zaškeril sa. Zagánila som na neho.

„Podľa mňa vyzerá skvele,“ skonštatoval Emmett.

Rosalie sa ešte viac urazila. Oduto na mňa pozrela a prebodla ma nenávistným pohľadom. „Očividne ste si našli novú hračku. Bella už je otrepaná? Pôjdem sa prejsť.“ Zvrtla sa na opätku a tresla za sebou dverami, ktoré skoro vyleteli z pántov. Sklamane som si vzdychla.

„Rosalie!“ zvolal za ňou Emmett. „Idem sa s ňou porozprávať,“ povedal nám ospravedlňujúco a rozbehol sa za ňou.

Vtom schádzal po schodoch Carlisle.

„Čo sa stalo?“ spýtal sa, keď začul ako Emmett skríkol. Pozrel na Alice, potom prešiel pohľadom na mňa. Ako sa na mňa pozrel, na sekundu sa zarazil a zostal stáť. Trvalo to len okamih, no všimla som si to. Potom váhavo zostúpil aj posledný schodík a odvrátil zrak znovu na Alice. Pozrel sa na ňu takmer vyčítavo.

„Rosalie,“ šepla.

„To som už pochopil,“ odvetil. „Museli ste ju provokovať?“ Povedal to nezvyčajne chladne. Nechápala som, čo sa mu stalo.

„Ju, alebo teba?“ odvrkla mu Alice. Na chvíľu sa ich pohľady stretli, ako keby si telepaticky vymieňali nejaké nahlas nevyslovené myšlienky. Potom sa Carlisle otočil.

„Idem do práce.“ Natiahol sa po kabát zavesený na vešiaku pod schodmi. Sledovala som, ako rýchlou, elegantnou chôdzou vyšiel z domu. Alice na neho hľadela trpkým pohľadom, rovnako ako ja, kým nezašiel za roh a nesadol do svojho Mercedesu.

„Nevšímaj si to. Carlisle má dnes ťažký deň v práci,“ poznamenala Alice a snažila sa, aby to vyznelo presvedčivo.

„Teraz to myslíš v prítomnom, alebo budúcom čase?“

„Oboje,“ usmiala sa. „Poď, nebudeme tu stáť a lámať si s tým hlavu. Ešte ti trochu pretriedim tvoj šatník.“

Zrejme sa môžem rozlúčiť s čiernymi vecami...

<< 13. kapitola | 15. kapitola >>

Autor: Nephilim (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nephilim - 14. kapitola: