Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nephilim - 21. kapitola

05.05.2011 (07:00) • Nephilim • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1169×

Moje srdce vynechalo pár úderov. Ja mŕtva? Nie, to nebolo to, čo spôsobilo, že moje kolená sa náhle zmenili na želatínu. Moja smrť nie je ničím dôležitá, tak ako aj môj život... Nepodstatné. To, prečo ma náhle bodlo v duši, bola myšlienka na smrť niekoho iného.

„Nie,“ hlesla som. „Prečo? Ako?“ Myslela som na Carlislea.

„Ja neviem, všetko je zastreté... Mám pocit, že sa do toho nejakým spôsobom zapletú Volturiovci, iné vysvetlenie nevidím. Všetko bolo jasné, aj keď to boli len obrazy, úseky, ktoré som si možno zle vysvetlila... ale zrazu je naša budúcnosť – nás všetkých – zastretá a vôbec netuším, čo sa stane!“

Nebola som schopná slova. Volturiovci boli najhoršia možnosť, hlavne po tom, ako sa k nim pridali vlci. Lenže, ako by do toho všetkého mohli zapadať? V duchu som premietala posledných pár dní a pokúšala som sa vstrebať všetky tie náhle zmeny, ktoré v mojom živote nastali, no nič z toho mi nedávalo zmysel. Jediné, čo mi bolo v tom momente úplne jasné je, že moja existencia je nebezpečná pre všetkých, pre ľudí, na ktorých mi záleží... A vždy to tak bolo. Bez ohľadu na to, kde som sa nachádzala, kam som utekala, alebo ako veľmi som dokázala klamať samú seba.

„Mary, prosím ťa, nerob nič hlúpe,“ požiadala ma Alice, keď moje rozhodnutie opustiť túto rodinu, čo najskôr ako to bude možné, nabralo na vážnosti.

„Nebudem,“ prisľúbila som a snažila som sa potlačiť túžbu znovu utiecť.

„Prečo ti neverím?“ hlesla zúfalo. „Mary, prosím, len nás neopúšťaj. Vyriešime to, len potrebujem čas. Potrebujem sa sústrediť, aby som mohla vidieť.“

„Alice?“ ozvalo sa mi zrazu za chrbtom. Celkom som zabudla, že dvere zostali odomknuté.

„Nechaj nás, Edward,“ povedala som vážne.

„Odpusť mi, že sa do toho starám, ale vaše myšlienky sú také hlasné...“

„Mohol by si, prosím ťa, požiadať toho psa, aby aspoň na chvíľu odišiel?“ zdvihla zrak Alice.
Edward sa zamračil.

„Myslím, že práve ide na prechádzku... S Renesmé.“

Alice pokrútila hlavou. „Len ho nechaj, teraz nemáme čas na hádky,“

„Renesmé,“ začal Edward veľavýznamným, napätým hlasom.

„Nič sa jej nestane, neboj sa,“ povedala Alice rýchlo a zdvihla ruku v momente, keď sa chcel Edward ohradiť, že to aj tak nemohla vidieť.

„Dobre,“ ustúpil napokon. „Sústreď sa,“ požiadal ju.

Alice zavrela oči a pevne ma chytila za ruku. Sledovala som, ako jej oči behajú zo strany na stranu, čo bolo aj cez zavreté viečka zreteľne vidno. Jej strnulá póza pripomínala sochu vytesanú z mramoru. Keby sa chvíľami nezachvela, bola by som schopná uveriť, že je to majstrovské dielo nejakého renesančného sochára. Dlhú chvíľu bola úplne nehybná. Dokonca som nepočula ani jej dych. Sústredene plávala vo svojej mysli a hľadala nejaké súvislosti, ktoré by nám pomohli. Edward starostlivo pozoroval jej tvár. Bola som si istá, že sleduje každú jej myšlienku. Zatiaľ som nezbadala nijaký pokrok. Po pár dlhých minútach Alice prudko otvorila oči a Edwardova tvár zamrzla v ohromení.

„Čo si videla?“ vyletela som, keď som už nevydržala to napätie a ticho.
Alice však neodpovedala, len ma schmatla za ruku.

Edward vyletel dverami a počula som už len jeho tichý hlas ako monotónne vyslovuje jednotlivé mená:
„Bella? Carlisle? Jasper? Emmet? Rosalie?“ Vedela som, že ho počuli.

Ja som s Alice dobehla do jedálne práve vo chvíli, keď sa všetci usádzali okolo veľkého dreveného stola, stola, ktorý som tak nenávidela od chvíle, keď som pochopila, že porady, odohrávajúce sa za ním, nikdy neveštia nič dobré.
Carlisleova tvár bola napätá. Ostatní mali v tvári rovnaký kamenný výraz, najmä Jasper, ktorý v okamihu, keď sme vošli, okamžite prišiel priamo za Alice a objal ju. Pustila som jej ruku, pretože Jasperova vysoká postava ma automaticky odtlačila akosi bokom. Posadila som sa na voľné miesto. Našťastie, bolo to dostatočne ďaleko od Carlisle, presne na opačnom konci stola ako sedel on.

„Čo sa deje?“ šepla Rosalie nebezpečným tónom. Prepaľovala ma uhrančivým pohľadom. Všimla som si, že jej oči sú temné, čo mohlo byť len z dvoch dôvodov. Tým prvým bol hlad, no vedela som, že pred necelými troma dňami boli na love... Potom to bol už len hnev.

„Neviem,“ pokrčila som plecami. Tentoraz to bolo úprimné.

„Alice mala ďalšiu víziu,“ ujal sa slova Edward. Pohľady všetkých v miestnosti sa upreli na neho.

„Niečo nové ohľadom Volturiovcov?“ spýtal sa Carlisle. Jeho pohľad na sekundu skĺzol na mňa. Pochopila som, že v skutočnosti sa ho v duchu pýtal niečo iné.

 „Ide o to, že Alicina vidina sa príliš nezmenila... ani po dnešku,“ povedal ticho.

Carlisle zhlboka vydýchol. „Môžeš to vysvetliť?“

Edward sa pozrel na Alice, ktorá sa konečne vyslobodila z Jasperovho objatia. Sadla si vedľa mňa a opäť ma chytila za ruku. Na chvíľu ma zalial pocit bezpečia.

„Videla niečo horšie,“ pokračoval Edward, keď sa usadil aj Jasper. „Videla tvoju smrť.“
Carlisle sa ani nepohol. Len prepaľoval Edwarda pohľadom.
„Áno, tá jedna vec zostala nezmenená,“ pokračoval Edward tichším hlasom. Hovoril rýchlo, takže som musela napínať uši. Chvíľu mi trvalo, kým som pochopila, že to bola odpoveď na nevyslovenú Carlisleovu otázku. „Myslím, že by si mal zabudnúť na všetky predsudky. Bude lepšie, ak na to celé zabudneme a možno sa veci vrátia do pôvodných koľají.“

Carlisle nesúhlasne zakrútil hlavou. „Na to sa nedá zabudnúť. Teraz musíme prísť na to, prečo sa nič nezmenilo. Som predsa rozhodnutý...“

„Si rozhodnutý zmeniť to, čo Alice videla,“ prerušil ho Edward. „Ale to, že to nebudeš ty, neznamená, že sa to nestane.“

„Myslíš, že ide o niečo viac?“

„Myslím, že to všetko bola len nepríjemná zhoda náhod... nemá to nič spoločné s tým, čo cítiš. Bol to väčší plán.“

„Aký plán?“ dožadoval sa Carlisle. Jeho hlas bol napätý a chladný.

„Alice videla len nesúvislé obrazy, no bolo toho dosť na to, aby sme si mohli domyslieť, čo v skutočnosti plánovali Volturiovci.“

„Plánujú,“ opravila ho Alice.

„Spomínaš si,“ pokračoval Edward, nevšímajúc si nechápavé pohľady ostatných, „keď sa narodila Renesmé. Povedal si, že je výnimočná práve preto, že jej DNA je originálna, pretože nebola premenená...“

Na Carlisleovej tvári sa zrazu objavil náhly záblesk pochopenia. „DNA,“ šepol skôr pre seba ako pre ostatných.

„Ty si robil testy?“ vyhŕkol Edward prekvapene. Carlisle prikývol a postavil sa.

„Potom tomu už rozumiem,“ povedal jasným hlasom. „Už chápem Alicinu víziu.“

„Doplo ti to?“ potešil sa Edward, no jeho úsmev bol skôr trpký ako radostný.

„Samozrejme,“ povedal Carlisle zamyslene. „Že mi to nenapadlo skôr. Nikto nepočítal s tým, že by sa schopnosti odrasteného, sebauvedomelého nephilima dali využiť. Vybrali si tú ľahšiu a zdĺhavejšiu cestu. Mary je síce posledný nephilim, no v prípade, že by mala pokrvného potomka, jej schopnosti by neboli naveky zatratené!“

Rosalie vrhla na Carlislea ohúrený pohľad. „Ona môže mať deti?“ vyhŕkla. V jej tichom hlase bolo ľahké rozpoznať osteň závisti.

„Zrejme áno. V žilách jej koluje ľudská krv,“ potvrdil Carlisle.

„Pokiaľ som to pochopil správne,“ ozval sa Emmett po chvíľke ticha, ktoré v miestnosti nastalo, „Volturiovci nechcú Mary... ale napokon... jej dieťa?“

Carlisle mi venoval krátky pohľad. Nebol v ňom ani náznak zaváhania. „Áno.“

„Nehovorte o niečom, čo sa ešte nestalo,“ vyhŕkla som zrazu, keď ma opäť zavalilo množstvo morbídnych predstáv okolo spomínaného dieťaťa – môjho dieťaťa. „Nemáte pocit, že sa tu bavíme tak trochu na teoretickej rovine? Prakticky nie je šanca, že by sa Alicina vízia splnila. Nemám, nečakám a ani neplánujem mať dieťa. Určite nie v blízkej budúcnosti,“ ohradzovala som sa. Nebolo fér, že sa tu o mne bavili opäť v tretej osobe, bez toho, aby sa ma opýtali na názor – hoci som si po tých pár týždňoch už mohla zvyknúť.

„Asi si nás nepochopila,“ prehovoril Edward, vyhýbajúc sa môjmu pohľadu. „Tvoja voľba v tomto ohľade vôbec nebude podstatná... pre niekoho, kto si pevne ide za svojim cieľom.“ Posledné slová nechal splynúť s tichom. Všetci sme vedeli, čo tým má namysli.

„Dobre, tak povedzme, že ma budete chrániť... Že nevystrčím z domu ani päty – čo som mimochodom už dva týždne ani neurobila – potom je možnosť, že sa to nemá ako stať?“

„Možnosť je vždy,“ povedala Alice s nádejou v hlase. „Vieme čo plánujú a môžeme tomu zabrániť.“

„Teraz musíme v prvom rade začať niečo podnikať,“ prehovoril Jasper. „Najlepšie by bolo dať opäť dohromady klany a pripraviť sa na boj. Teraz, keď Alice nevidí rozhodnutia tak jasne, bude ťažké presne určiť termín. Mali by sme byť v strehu a pripravení. “

„Jasper má pravdu,“ súhlasil Carlisle. „Budeme mať oči na stopkách. Alice, tebe dám na starosti Mary. Nespustíš ju z očí a popritom sa pokús sledovať, či sa niečo nezmenilo. Jasper a Emmett začnú s tréningom. Musíme byť v kondícií, keď ten čas nastane.“

„A klany?“ skočila mu do reči Bella. „Kto sa za nás postaví? Ešte aj priateľstvo s vlkmi je nalomené...“

„Neboj sa, vlci budú na našej strane. Minimálne sa o to postará Renesmé,“ povedal ticho.
Edward sa nervózne zamrvil pri pomyslení, že Renesmé a vlci by sa toho celého mali akýmkoľvek spôsobom podujať. Mohla som si domyslieť, že práve v tom momente uvažoval nad tým, čo práve robí jeho dcéra. Ona bola, samozrejme, s Jacobom.

„Ak Jacob nebude súhlasiť, nemôžeme ho do toho zaťahovať,“ povedal rozhodne.

„Jacob bude súhlasiť a pokiaľ bude súhlasiť on, pridá sa celá svorka,“ povedal Carlisle. Pri slove svorka som si predstavila nespočetné množstvo malých sibírskych vlkov. Zaujímalo by ma, prečo sa spoliehajú na ich priazeň – akým spôsobom im môžu pomôcť také zvieratá? No nebol príhodný čas na to, aby som teraz kládla nejaké otázky.

„Ver mi, Carlisle, videl som, čo má Jake v pláne,“ povedal Edward potláčajúc hnev. Bella sa na neho zamračila. „Chcel odísť aj s Renesmé do bezpečia. Nechcel ju vystavovať nebezpečenstvu v prípade, ak by naozaj nastal boj. A ak by odišiel Jake, nemôžme rátať s ich pomocou.“ Miestnosť preťalo tiché zavrčanie. Chvíľu mi trvalo, kým som si zvuk priradila k Bellinej, inak nežnej tvári. No teraz jej výraz prezrádzal, že čochvíľa vybuchne.

„Edward?!“ vyprskla napokon. „Prečo si mi to ani len nespomenul?“

Edward sa zháčil, no napokon znovu nahodil rozvážny výraz. „Pretože by som to Jacobovi nikdy nedovolil... teda, nemal som to v pláne. Ale teraz, keď ide skutočne o život... Urobil by som čokoľvek, len aby bola Nessie v bezpečí.“

Bellu opustil hnev a miesto toho náhle zosmutnela, v hlase jej znela výčitka. „Aj tak si mi to mal povedať.“

„Môžeme sa o tom porozprávať neskôr?“ spýtal sa nežne a hľadal v Bellinom pohľade pochopenie. Bella napokon prikývla a opäť sa posadila. „A čo Denali?“ povedala miernejšie.

„Určite ich zavoláme. Len premýšľam, či bude bezpečné im poskytnúť náš dom... Bolo by lepšie, keby ste s Mary na ten čas odišli mimo ich dosahu.“ Pozrel sa na mňa a na Alice.
Alice prikývla.

„Nie!“ vyhŕkla som. „Chcem zostať tu. Cítim sa bezpečnejšie, keď som s vami.“

„Je síce pravda, že Tanya a Elezar sú našimi priateľmi, ale obávam sa, že pre tvoju bezpečnosť bude lepšie, ak o tebe vôbec nebudú vedieť. Tvoja matka mala svoje dôvody, prečo si želala, aby som sa ťa po jej smrti ujal práve ja. Poznala aj Tanyu. Myslíš, že by sa tak rozhodla bezdôvodne?“

Sklonila som hlavu. Carlisle mal pravdu. Nebola to Tanya komu verila. Bol to Carlisle. Moja mama si to tak želala... Celý život ma skrývala z nejakého dôvodu. Už aspoň viem, že ten dôvod je naozaj dôležitý. Moja bezpečnosť... A nielen to. Bezpečnosť celého sveta.

„Nemusíš ísť hneď,“ povedal Carlisle miernejšie, keď postrehol moje neskrývané sklamanie. „Až keď to bude nevyhnutné. Aj ja budem pokojnejší, keď ťa budeme mať pod dohľadom – všetci.“ Obzrel sa po miestnosti a pohľadom zastal na Edwardovi.

Za tých pár týždňov som pochopila, že najbližší vzťah má práve s Edwardom. Edward bol vždy prvý, kto stál pri Carlisleovi a Edward bol ten, komu Carlisle najviac veril.
Ja som najviac dôverovala Alice. Ona bola zas mojou oporou. Aj Edward bol fajn, ale iba do okamihu, keď príliš nerýpal do súkromia mojich myšlienok – a on sa v tom nekontroloval. Bolo mi jasné, že to je úmyselné a dokonca som mala podozrenie, že mu to prikázal Carlisle. Pozoroval každú moju myšlienku. Alice zas každé moje rozhodnutie – no ona mi bola zároveň aj priateľkou. Tou najbližšou, akú som kedy mala.

„Dobre, teraz už toho veľa nevyriešime,“ skonštatoval Carlisle po dlhej odmlke. „Kým sa nedozvieme niečo nové, budeme musieť len čakať a pripravovať sa ako sa dá.“ Všetci súhlasili. Neboli ďalšie otázky. Emmett a Rosalie sa zdvihli na odchod.

Vtom som sa rozhodla. Ešte so chcela niečo povedať. Musela som to zo seba dostať.

„Počkajte,“ povedala som odvážnejšie, než som sa cítila. Emmett s Rosalie na mňa vrhli pohľady. „Chcela som sa ospravedlniť,“ vyliezlo zo mňa po krátkom zaváhaní.
„Hlavne tebe, Carlisle.“ Venovala som mu krátky ospravedlňujúci pohľad. Jeho kamenná tvár na chvíľu roztopila svoje ľady. „Je mi ľúto, že som na teba tak vyletela.“

„To je v poriadku,“ povedal pokojne.

„Počkaj,“ zarazila som ho skôr, než mohol rozpustiť toto drobné zhromaždenie. „Dlhujem ospravedlnenie všetkým. Je mi ľúto, že som vás zatiahla do problémov. A... chcem sa vám poďakovať, že ste ma prijali medzi seba – ako rodinu.“ Pri slove rodina sa mi hlas zlomil. Chcela som toho povedať viac, no nezmohla som sa na slovo. Alice sa na mňa v momente vrhla a silno ma objala, dojatá mojim priznaním.
„Alice,“ hlesla som, „to je v pohode.“ Cítila som sa previnilo. Nezaslúžila som si toľké prijatie, ani ochranu... a už vôbec nie lásku, ktorú mi dávala Alice. Jej priateľstvo bolo to najlepšie, čo ma mohlo kedy stretnúť... Aj táto rodina.

„Vždy k službám,“ zasmial sa Emmett od srdca. Jednoducho som mu musela úsmev opätovať. Chýbali mi jeho vtipy a trefné poznámky.

„Chce to trochu rozptýlenia,“ poznamenal, keď som sa konečne odlepila od Alice.

„Myslím, že rozptýlenia bude dosť,“ povedala a otočila hlavu k dverám. „Práve ide Jake a Nessie.“

<< 20. kapitola | 22. kapitola >>  

______________________________________________________________________________

Ahojte, chcela by som sa poďakovať (všetkým trom, štyrom), ktorí čítajú túto poviedku. Naozaj ma to povzbudzuje. Viem, že tento príbeh nie je bohviečo, stále sa ospravedlňujem, že som ešte len nováčik, ale úprimne, celkom by ma potešilo, keby mi už niekto napísal aj nejakú kritiku. Snažím sa zlepšovať, ale neviem, kde mám začať. Táto poviedka sa pomaly blíži ku koncu, tak premýšľam nad nejakým novým námetom. Ak máte nejaké želanie, tému - napíšte, poteším sa. Múza ma pomaličky opúšťa.  

S láskou Nephilim

Autor: Nephilim (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nephilim - 21. kapitola: