Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nephilim - 23. kapitola

10.05.2011 (16:45) • Nephilim • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1341×

„Bolo to naozaj výborné,“ skonštatovala som, keď som dojedala posledný kúsok pečienky. Bol to zvláštny pocit mať plný žalúdok.

„Hm, nezdieľam tvoje nadšenie, ale ďakujem za pochvalu. Mala som čo robiť, pretože som nikde nenašla recept ako správne použiť korenie. Úprimne, nechápem, prečo ľudia do seba pchajú tak odporne smradľavé veci...“ Alice ohrnula svoj krásny nos.

Musela som sa zasmiať. „Som rada, že sa momentálne zhodneme.“

„Hovorila si, že to je dobré.“ Zdvihla obočie.

„Na chuť áno,“ prikývla som. Nechcela som Alice uraziť. Nemalo to nič spoločné s jej kuchárskym nadšením – len môj nos sa rozhodol protestovať. Dúfala som, že žalúdok bude rozumnejší.

„Och,“ skormútila sa, „ale som rada, že ti to aspoň chutilo.“

 „Naozaj, vďaka. Bez teba by som zostala ohlade až do doby, kým by niekto nedoniesol niečo menej krvavé – a jedlé.“

Alice sa pousmiala. „Veru, máš šťastie. Pokiaľ viem, nikto nič také v blízkej budúcnosti neplánoval.“ Ako Alice hovorila, môj žalúdok ďalej pokračoval v svojom tichom brumkaní, no bola som si istá, že to bolo počuť na celý dom.

„Si v poriadku?“ uisťovala sa Alice, keď zbadala môj nie príliš spokojný výraz.

„Len ma trochu bolí brucho,“ priznala som a skrčila som nohy na stoličke.

„Neviem, čo sa so mnou deje. Som hladná, ale nemôžem jesť... Myslela som, že to prejde.“

„Možno len príliš bojuješ proti sebe,“ povedala Alice. Snažila sa, aby to znelo nadľahčene, no príliš dobre vedela, ako veľmi neznášam témy ohľadom mojej prirodzenosti.

„Nie,“ nesúhlasne som pokrútila hlavou. „Prejde to a zas bude všetko ako predtým.“

„Nemôžeš vedieť,“ snažila sa opatrne zaviesť tému späť. „Ani ty, ani nikto z nás nemá skúsenosti s tým, ako sa nephilim vyvíja.“

„Ale to neznamená, že musím piť krv. Je lepšie, keď sa jej vyhýbam.“

„Zatiaľ áno,“ súhlasila. „Ale hneď ako budeš cítiť, že strácaš sily, radšej to povedz. Budeme s tým musieť niečo robiť.“

Alice ma poznala až príliš dobre. Mohla si domyslieť, že sa nepriznám. Nechcem, aby to niekto riešil... A strácanie síl... Mala na mysli už teraz? Ešte neprešiel ani týždeň, odkedy som sa dostala do „pôvodného“ stavu a už nevládzem ani poriadne kráčať. Prečo sa to začalo teraz? Má to na svedomí snáď Edwardova energia? Alebo je to naozaj tým, že sa niečo mení – že ja „dospievam“? Nikto by mi nevedel odpovedať a už ani nemám možnosť to zistiť. Som predsa jediný, posledný nephilim. Som v tom úplne sama.

Celý deň sa vliekol pomaly. Pomalšie ako inokedy. Carlisle bol ešte v práci – dáva si nadčasy odkedy sa mi vyhýba -, Nessie odišla s Jakeom niekam von, Bella s Edwardom chceli byť chvíľu osamote, Rosalie sa vyhýbam pre zmenu zase ja – Emmett je samozrejme s ňou – a jediný, s kým môžem tráviť čas, je opäť Alice a Jasper.

Jasperovej prítomnosti som poslednú dobu mohla byť len vďačná, aj keď jeho ostražitý prístup mi príliš nepomáhal, vždy vedel v tom všetkom zmätku, ktorý som cítila, vydolovať pokoj. Aspoň pri ňom som nebola úzkostlivá. No o to horšia bola moja depresia, keď som práve nesedela kdesi v jeho blízkosti. V takých chvíľach samoty to na mňa doľahlo takou silou, ako výstrel z dela, ktorý prerazí ticho. Nenávidela som tie búrky, ktoré sa vo mne odohrávali. Alice sa mi snažila pomôcť, upokojovala ma a pomáhala mi. Požiadala som ju, aby niečo vygooglila. Ja som nemala trpezlivosť sedieť za monitorom a prehrabávať sa medzi miliónmi – poväčšine nezmyselných - odkazov a hľadať aspoň malú pravdivú zmienku o Nephilimoch. Alice sa úspešne podujala tejto úlohy.

Ja som využila chvíle, keď doma nebol nikto, koho by mohla iritovať moja hra na klavíri, a sadla som si za nablýskané, čierne krídlo. Pozrela som sa na zlaté písmo uprostred. K. Kawai. Túto značku som nepoznala, no bola som si istá, že toto musel byť veľmi drahý kus. Rozhodne drahší, než moje bývalé úbohé pianíno, ktorému niektoré tóny buď nehrali, alebo bolo príliš rozladené vo výškach.

Dlho som nehrala, no v momente, ako som položila ruky na klaviatúru, a zahrala prvý akord, ktorý mi napadol, v hlave sa mi vynorilo nespočetné množstvo rozličných melódií všetkých období a štýlov. V sekundovom rozhodovaní sa som napokon nechala na povrch vyplynúť melódiu mojej obľúbenej skladby od Frederika Chopina. Tóny Revolučnej etudy sa rozlievali miestnosťou a splývali s ňou, akoby som nehrala ani ja, ako keby sa hudba ozývala kdesi z diaľky a doliehala k mojim ušiam ako úplne cudzia skladba.

Vyžívala som sa v jej tónoch, v jasnom zvuku klavíra, ktorý pri jemnom piane cinkal ako drobné zvončeky nejakého nadzemského nástroja a pri fortissime dodával skladbe ešte divokejší charakter svojou hutnosťou a plnosťou. Ten zvuk bol jednoducho neodolateľný. Na chvíľu sa mi podarilo zabudnúť na všetko, čo sa stalo, odkedy som prišla. Hudba možno nebola liekom na zranenú dušu, nič z toho, čo slávny skladatelia a interpreti tak často omieľali. Nie, hudba bola pre mňa len možnosťou na chvíľu uniknúť do iného sveta, sveta, kde neexistujú starosti, ani bolesť, kde všetky pocity dokonca aj tie najhoršie – nebolia, pretože sa menia na sled tónov. Už to nie sú pocity... Už je to len melódia, melódia, ktorá sa môjho vnútra nedotýka, ale dotýka sa sŕdc iných. Je to zvláštne. Niekedy sa prirovnávam k rádiu. Som ako vysielač. Dokážem ľudí rozplakať, aj donútiť tancovať, dokážem v nich vyvolať nervozitu, dokážem ich ukolísať uspávankou – no mne samej sa hudba nijako zvlášť nedotýka. Keď hrám, necítim proste nič – len prázdnotu.

Dohrala som. Moja ľavá ruka na chvíľu zaprotestovala v krátkom kŕči. Dlho som nehrala a Chopinove etudy nie sú dobra voľba na rozohranie sa. Mohla som si spokojne odfúknuť, pretože som to prežila bez vážnejších následkov a nezlomila som si malíček.

Na klavíri som si všimla nejaké papiere. Keď som ich zdvihla, zistila som, že sú to noty. Prvá skladba bola od Debbusyho. Poznala som ju veľmi dobre, pretože som ju hrala už nespočetne veľakrát – Clair de lune. Druhú skladbu som nepoznala, ale už názov – Bellina pieseň – mi prezradil, že interpretom nemohol byť nik iný, ako Edward. Očami som prebehla partitúru. Nevyzerala byť zložitá. Zopár zmenšených akordov, dokola sa opakujúca melódia s jednoduchou variáciou.

Položila som prsty na klavír a nechala som znieť melódiu. Bola to pekná skladba, znela skoro ako uspávanka. V tom momente som si vedela presne predstaviť, ako veľmi ju musel – ako veľmi ju musí – Edward milovať. Je málo pravdepodobné, že by mi niekto zložil skladbu. Po prvé – zrejme by som bola lepšia hudobníčka ako moja polovička a po druhé – skôr ako budem mať možnosť zažiť lásku, zabijú ma buď Volturiovci, alebo nejaký iný klan. Naozaj šťastná budúcnosť.

Dohrala som a prudko som zaklapla veko klavíra. Spoza dverí sa ozvalo hlasné zakašľanie.
Preľakla som sa a rýchlo som sa otočila. Bol to len Edward.

„Opatrne, nechcem, aby sa mi rozbil ďalší klavír,“ povedal tichým hlasom. V jeho tóne znelo pobavenie. Vydýchla som si. Nevyzeral byť nahnevaný.

„Prepáč,“ ospravedlnila som sa. „Viem, nemala som hrať...“

„To je v poriadku,“ prerušil ma, čo som nečakala. Ešte stále mi v ušiach zneli Carlisleove slová, čo pre Esmé znamenala hudba. Nebolo správne hrať. „Už som aj pomaly zabudol ako nádherne znie.“ Pomalým krokom pristúpil ku klavíru. Usúdila som, že je načase sa vzdialiť. Postavila som sa, no Edward ma zarazil. „Počkaj. Zahráš si so mnou?“

„Ja?“ Znelo to prekvapenejšie, než som chcela. Dúfala som, že už v živote nebudem nútená hrať pred publikom – aj keď jednočlenným. „Neviem,“ pokrútila som hlavou a neisto som pohupovala na nohách.

„No tak,“ presviedčal ma Edward. „Počul som ťa až na dva kilometre. Išlo ti to dobre.“

„Dobre teda,“ ustúpila som napokon. „Máš nejaké noty?“
Edward sa na chvíľu zamyslel. „Myslím, že viem,“ usmial sa. „Počkaj sekundu.“ Ako to vyslovil, vyletel bleskovou rýchlosťou na poschodie, a kým som sa stihla spamätať, bol naspäť aj z hrubým zväzkom nôt. Spýtavo som sa na neho pozrela. „Maďarské tance, poznáš?“

„No jasné,“ usmiala som sa. „Brahms. Nevedela som, že počúvaš aj európske veci.“

„Poznám veľmi veľa skladieb. Čo iné som mal za tých sto päťdesiat rokov robiť?“
Obaja sme sa rozosmiali. Naozaj, 150 rokov je dlhá doba. Na jeho mieste by som mala prehratý kompletný repertoár od Renesancie až po súčasnosť.

„Tak poďme druhú časť, tú poznám celkom dobre... Ale varujem ťa, neviem až tak dobre čítať noty, budem sa mýliť.“

Edward nalistoval druhú časť. Ja som si zatiaľ zobrala druhú stoličku a sadla som si po jeho pravej strane. Horné hlasy sa mi zdali jednoduchšie ako čítať široké akordy ľavej ruky. Bola to upravená orchestrálna verzia, náročnejšia ako tie, čo sa hrajú bežne.

„Otáčaš strany,“ oznámila som mu, keď som položila ruky na klaviatúru. Zdalo sa mi to rozumnejšie, vzhľadom na rýchlosť s akou sa mohol Edward pohybovať – otáčanie nejakých strán muselo byť pre neho hračkou.

„Raz, dva, tri, štyri,“ odpočítal Edward a začali sme hrať. Chvíľu mi trvalo, kým som sa s ním zosynchronizovala. Začal na môj vkus príliš rýchle tempo, no nechcela som sa nechať zahanbiť, tak som sa snažila a elegantne som vyhrala všetky rýchle pasáže aj trilky. Na tretej strane som sa zrazu stratila. Na dva takty som vypadla, a potom som sa pokúšala zachrániť situáciu improvizáciou. Edward sa smial. Ľahkosť, s akou hral, bola jednoducho nenapodobiteľná. On nemal problém zorientovať sa v notácií – za to ja som bola stratený prípad. Zvyšok skladby som improvizovala a napokon sa mi podarilo trafiť aspoň záverečný akord správne.

„Bravo!“ ozvalo sa zvolanie. Zožali sme slabý, no zároveň vrelý potlesk. Publikum sa medzičasom rozšírilo o tri osoby. Alice, Jasper a Bella sa na mňa usmievali.

„Hráš veľmi pekne,“ pochválila ma Alice a ostatní uznanlivo prikyvovali hlavou.
Očervenela som, ako obvykle, pretože som neznášala, keď ma niekto počúval. Nezrodila som sa pre potlesk, ani pre veľké pódia. Nenávidela som tú trému, ktorá sprevádzala moje vystúpenia. Príliš stresujúce.

„Dobre, nechajme to tak, ešte náhodou príde Carlisle a...“

„Neboj sa,“ upokojoval ma Edward, „ešte je v práci.“

„Upozorním ťa, keď pôjde. Ale vyzerá to tak, že máš tak dve hodiny.“

„Takže,“ dúfala som, že som to pochopila správne, „môžem cvičiť?“
Alice prikývla. Dnes aspoň jedna pozitívna vec. Nemyslela som si, že si niekedy budem môcť zahrať na klavíri a ešte k tomu na takomto klavíri. Ale nie len to ma potešilo. Bola to hlavne myšlienka, že konečne sa niekto postavil Carlisleovi – aj keď v takejto drobnosti – a zastal sa ma. Môžem cvičiť.

„Ale najprv by si asi chcela vedieť, čo sme zistili, však?“ záhadne sa usmiala Alice. Celkom som na to zabudla! Môj pokoj sa razom vytratil a ja som znervóznela.

„Zistila si niečo?“ naliehala som, teraz nevenujúc klavíru už ani najmenšiu pozornosť.

„Zistila som toho dosť. Mám pocit, že tebe googlenie príliš nejde,“ uškrnula sa a dodala: „Za to mne áno.“ S úľavou som si vydýchla.

Predsa len niečo našla. Snáď zmysluplné...

<< 22. kapitola | 24. kapitola >>

Autor: Nephilim (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nephilim - 23. kapitola: