Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nephilim - 25. kapitola

03.01.2012 (15:30) • Nephilim • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1240×

Ešte v ten deň som sa rozhodla, že sa s Carlisleom porozprávam. Bohužiaľ, strach, ktorý ma zvieral aj napriek Edwardovému povzbudzovaniu, som nedokázala tak ľahko prekonať. Sedela som na posteli a už asi piatykrát som opakovala niečo, čomu sa nadávalo Päť Tibeťanov, len preto, aby som znovu upokojila svoje šialene bijúce srdce.

„Okej, nebuď labuť,“ šepla som si sama pre seba a pre istotu som sa ešte raz zhlboka nadýchla. Toto nemôže dopadnúť dobre.

Váhavým krokom som sa vydala ku Carlisleovej pracovni a asi päť minút som prestupovala z nohy na nohu pred jeho dverami, premýšľajúc, akým spôsobom zaklopať. Prečo som taká hlúpa? Potriasla som hlavou, akoby mi to malo pomôcť vyhnať ten príšerný strach. Motýliky v bruchu sa mi znovu rozleteli kade-tade. Napokon som sa rozhodla nezaklopať a tak pristihnúť Carlislea nepripraveného. Ale podľa môjho strešteného pulzu už určite dávno vedel, že som tam.

Opatrne som potiahla kľučku a červenajúc sa som sa vplazila do miestnosti. No to, čo som uvidela ma prekvapilo viac, než som čakala. V izbe nebol nikto. Pozrela som sa aj do vedľajšej izby, ktorá patrila Edwardovi. Ani tam nebol nik. Potom som začula hlas kdesi zvonku. Jacob. Znel nahnevane. Okrem neho tam bol aj Edward a hovoril čo najtichšie, zrejme pokladal rozhovor za súkromný. Balkónové dvere na chodbe boli otvorené. Po špičkách som sa presunula k nim a zviezla sa na zem. Teraz som sa naplno sústredila na svoj štít. Nesmú ma počuť.

„Do čerta, keby som ťa nepoznal, myslel by som si, že si sa z tej nesmrteľnosti načisto zbláznil!“

„Jacob,“ Edwardov hlas znel prosebne, „verím ti. Priznávam, bolí ma to viac, než čokoľvek, čo som v živote zažil, ale jednoducho to musíš urobiť. Prosím, postaraj sa o ňu.“ Jeho hlas znel nesmierne bolestne. Okamžite som pochopila, že hovorí o Renesmee.

„Takže idete na istú smrť?“ Jacobov hlas znel neveriacky. Aj keď sa od tejto rodiny očividne dištancoval – až na Renesmee – bolo jasné, že mu na nich veľmi záleží.

„Sú veľmi malé šance, ale pokúsime sa ochrániť Mary až do poslednej chvíle...“

„A čo potom? Čo keď vás vyvraždia a ju unesú? Čo sa stane potom?“

„Potom by bol koniec. Ale to sa nestane. Strany sú vyrovnané a rovnako vyrovnané budú aj straty. Predpokladám, že nikto z Volturiovcov neprežije. Denali, Amazonky a Európania sa postarajú o zvyšok.“

„A napokon prežije len nephilim...“

„Nemusí to tak byť,“ odporoval Edward, no neznelo to presvedčivo. Jeho tón sa náhle zmenil na prosebný. „Ale chcem ťa o niečo požiadať. Ak by sa tak napokon stalo, že by neprežil nikto z nás, postaráš sa o ňu? Ochrániš ju?“

„Mám chrániť niekoho, kto má na svedomí smrť toľkých nevinných? Edward, nerozumiem, prečo sa jej radšej hneď nezbavíte. Strany by boli znovu vyrovnané...“

„Nemôžeme ju len tak zabiť! Je to živý tvor! Ona nemôže za to koľko zla je vo svete, nemôže za to, že Volturiovci tak veľmi túžia po moci. A okrem toho, šance ešte vždy sú...“

„Prečo ju proste dobrovoľne nedáte Volturiovcom, aspoň ako návnadu? Aj tak je neschopná, vôbec neovláda svoje schopnosti!“

Edward sa ironicky zasmial. „To viem, lenže nie je to také jednoduché.“

„Lenže čo?“ Jacob bol netrpezlivý a značne dopálený.

„Oni nechcú ju. Je prakticky nepoužiteľná. Chcú jej dieťa. Ak by mala dieťa s upírom, vychovajú ho a vycvičia na boj. Potom by boli neporaziteľní. Preto chcem, aby si ju chránil. Niečo také sa nesmie stať... Aspoň do jej premeny.“

„Premeny?“ Premeny? Skoro som sa prezradila, pretože srdce sa mi divoko rozbúchalo. Sústredila som sa, aby som bola opäť pokojná. Akej premeny, sakra?

„Za necelé dva mesiace má osemnásť, niekedy v tomto období by sa mala ukončiť jej vývoj. Ten chlapec mal podobné symptómy ako ona. Obávam sa, že je už len otázkou času, kedy sa stane jednou z nás.“

„Upír?“

„Už som ti vysvetľoval, že máme toho spoločné viac, než sme predpokladali. Ona je niečo ako chodiaca relikvia našej minulosti – predchodca.“ Ja a relikvia?

„Tým pádom sa to všetko odohrá skôr, než som dúfal,“ povedal Jacob zamyslene.

„Preto musíš s Renesmee odísť hneď,“ naliehal Edward.

Nastalo krátke ticho. Nepočula som nič okrem Edwardovho hlbokého dychu.

„Nie, Jake, to nie je dobrý nápad," povedal absolútne nesúhlasným tónom. „Čo Nessie...?“ Neznášala som Edwardov dar. Nevedela som, o čom hovoria, ale o pár sekúnd mi to už bolo opäť jasné.

„Sedem vlkov je nenahraditeľná pomoc.“

„To áno, ale Renesmee tu nemôže zostať. Nedopustím, aby...“

„Ani ja nie,“ prerušil ho Jacob. „Postarám sa o to, aby bola v bezpečí. Nebude o ničom vedieť. Ja sa vrátim aj so svorkou a budem bojovať. Som vodca.“ Nevidela som nič, no podľa Edwardovho rezignovaného povzdychu som si bola istá, že súhlasil.

Potom som začula ďalšie kroky, rýchle a energické. Na schodisku. Rýchlo som prebehla cez chodbu a stratila som sa v izbe. Hodila som sa na zem a začala som robiť brušáky. Nič lepšie mi nenapadlo. Ako inak vysvetliť, že môj pulz dosahuje takmer dvestovku a som celá zadýchaná? Alice v tom momente, ako som urobila prvý brušák, vpálila do miestnosti.

„Myslela som si, že tu bude ten pes,“ zamrmlala si popod nos miesto pozdravu. Spýtavo som na ňu pozrela. „Čo to tu vlastne robíš? Stratila si sa mi na chvíľu z dohľadu... Na čo, preboha, cvičíš?“

„Snažím sa odreagovať,“ povedala som zadýchaným hlasom a unavene som sa zvalila na podlahu. „Nervozita ma asi zabije.“

„Už si sa rozhodla isť za Carlisleom? Ani som si nevšimla...“ zamrmlala si pre seba. Očividne cez Jacoba nevidí ani moje rozhodnutia. Teraz som bola znovu nerozhodná. Mám v takejto situácií riešiť Carlislea? Po tom, ako som sa dozvedela, že pravdepodobne všetci zomrieme... Pre nič. Pre mňa. Pre moju debilnú podstatu... A Carlisle tiež.

„Alice? Ak by som neexistovala, aká by bola šanca, že by ste prežili?“

Alice sa zatvárila zhrozene. „Mary, tak nad týmto ani neuvažuj! Jednoducho žiješ a nikto na tom nič nezmení... ani ty sama.“

„Nemyslím to tak,“ upokojovala som ju, „uisťujem ťa, že si nesiahnem na život. Len to chcem vedieť.“

„Nemôžem si byť istá, pretože je to ďaleká budúcnosť, ale bolo by to podobné. Volturiovci boli odjakživa mocný klan. Straty by boli na oboch stranách veľké. Pravdou je, že by to bolo omnoho, omnoho neskôr...“

„Čiže ja som tým spúšťačom, prečo sa to celé urýchlilo?“ Alice prikývla. Snažila sa mi to však vysvetliť bližšie, no ja som ju nepočúvala. Toto mi stačilo. Keby som neexistovala, všetko by bolo jednoduchšie. Kecy o tom, že tak, či tak by raz hrozil boj som zahodila za klobúk. Bola som rozhodnutá urobiť to. Jedinú vec, ktorá sa mi zdala správna... Sľuby, nesľuby.

<< 24. kapitola |  26. kapitola >>

Autor: Nephilim (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nephilim - 25. kapitola: