Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nephilim - 32. kapitola

12.01.2012 (07:15) • Nephilim • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 840×

„Mary?“ ozval sa tichý hlas. Neuvedomila som si, že v miestnosti niekto je. Vlastne som si až vtedy začala uvedomovať, že ležím na nejakej posteli a hľadím na luster pred sebou. Opatrne som zdvihla hlavu a zbadala som svoje ruky, kompletne obviazané, nehybne ležiace na tenkej prikrývke. Potom ma náhle osvietilo. Spomienky ma začali bombardovať v chaotických útržkoch toho, čo sa stalo.

Milovala som sa s Carlisleom. Počkať. Milovala? Znovu mi hlavou preblesli desivé obrázky, no vo svojej podstate boli nádherné. Carlisleove tvrdé bozky, náruživé dotyky, chvenie... Všetko ostatné negatívne som vytesnila do najtemnejšieho podvedomia. Nechcela som myslieť na bolesť.

„Mary, pamätáš si, čo sa stalo?“ znovu ku mne prehovoril hlas. Bola som tak zmätená, že som ho nedokázala identifikovať. Mykla som pohľadom na osobu, ktorá stála pri mojej posteli.

„Ako vidíš, tak áno,“ šepla som so skleslým úsmevom. Bolo príliš neskoro dávať si pozor na svoje myšlienky. Koľko z toho už videl? Videl aj môj sen? Neznášala som ten pocit bezmocnosti, keď som si v spánku nedokázala udržať štít. A hlavne pri víziách podobného charakteru, ktoré sa u mňa posledný týždeň objavovali častejšie, než som si priala. On však hľadel ďalej zmätene a nehodlal mi odpovedať.

„Edward, si v poriadku?“ spýtala som sa, keď už príliš dlho mlčal.

„Ja? To by som sa mal opýtať ja teba,“ pousmial sa. „A ešte stále si mi neodpovedala.“

Naozaj netušil na čo myslím? To nebolo predsa možné... „Som v pohode. Nič ma nebolí.“

„Takže pamätáš.“ Bez slova som prikývla. Nemienila som mu opisovať detaily. Určite ich už mal česť vidieť z Carlisleovho pohľadu. Zrazu som začala panikáriť.

„Kde... kde je Carlisle?“ vyhabkala som zo seba a pokúšala som sa vstať, no pochopila som, že s tými sádrami a obväzmi, ktoré som cítila na svojom tele, sa mi to nepodarí.

„Neboj sa, už ti neublíži. Je dole s ostatnými.“ Neublíži? Ako prišiel na to, že by mi chcel ublížiť? Moje srdce sa dalo do šialeného behu. Potrebovala som ho vidieť. Potrebovala som ho cítiť. Odpustil mi to, čo som urobila? Možno ma už nikdy nebude chcieť vidieť... po tom všetkom.

„Daj mi tie debiliny dole!“ prikázala som mu, keď som už kompletne vzdala boj s vlastným telom.

„Najprv ťa ešte raz zröntgenujem.“ Neodporovala som. Zobral ma na ruky a preniesol ma do druhej miestnosti, kde boli rôzne zdravotnícke prístroje. Pochopila som, že ležím v Carlisleovej pracovni. Až na to, že teraz bola uprostred nej moderne vybavená zdravotnícka posteľ.

Zröntgenoval ma a usúdil, že sú všetky zlomeniny zahojené. Konečne ma oslobodil od obväzov. Snažila som sa ignorovať ten ostych, čo som cítila, keď zložil aj posledný a ja som pred ním stála úplne nahá. S malou dušou som sa pozrela dole, aby som skontrolovala škody. Žiadne. S úľavou som si vydýchla.

„Chceš sa osprchovať?“ spýtal sa ma, keď mi podal nejaké čisté oblečenie a uterák. Bola to zaujímavá ponuka. Ktovie, ako dlho som ležala v bezvedomí... No sprcha počká. Teraz som mala v pláne niečo oveľa dôležitejšie.

„To počká,“ odvetila som napäto a rýchlo som na seba navliekla tie handry a vydala som sa k dverám.

„Mary, počkaj, kam ideš!“ zvolal na mňa Edward a zatarasil mi cestu.

„Idem za Carlisleom!“ osopila som sa na neho. Hoci, mohla by som byť vďačnejšia po tom, čo mi možno práve zachránil život.

„Neviem, či je to dobrý nápad. Naozaj sa cítiš dobre? Nie je ti nič? Teraz nemám namysli fyzicky...“

„Som úplne v poriadku! Dopekla, môžem už ísť?“ Nemala som trpezlivosť na jeho vypočúvanie. Carlisle. Carlisle. Carlisle.

„Podľa mňa by si mala počkať. Chápem, že si teraz vystrašená, zmätená, ale riešiť situácie po hlave by si rozhodne nemala. Počkaj, kým to trochu vstrebeš. Upokoj sa.“ Edward mal v hlave stále nejakú divnú paranoju, ktorú som mu chcela čím skôr vyvrátiť. Zmätená? Vystrašená?

„Edward,“ zaúpela som. Ubíjalo ma to čakanie, hlavne keď som vedela, že Carlisle je dole. „Ja ho len chcem vidieť! Potrebujem sa s ním porozprávať!“

Edward na mňa hľadel najprv pochybovačne a potom sa jeho výraz zmenil na zmätený. „Ale kričala si – predtým ako si sa prebrala. Plakala si a kričala, myslel som...“ Spomenula som si na svoju víziu. Už som pochopila Edwardove obavy. Jediné, čo mohol počuť, bolo nie z mojich úst. A ak som do toho volala aj Carlisleove meno, poskladal si tú mozaiku po svojom.

„Len sa mi niečo snívalo,“ vysvetlila som. Edwardov výraz sa obmäkčil.

„Neviem ako na teba bude reagovať. Je dosť zničený,“ povedal napokon, keď konečne odstúpil od dverí. Zničený? Ja som ho zničila?

„Nenávidí ma, však?“ Do očí sa mi tlačili slzy. Keď som do toho šla, bola som pripravená aj na túto možnosť. No od svojho plánu som aj tak nemienila ustúpiť. Ide predsa o Carlisleov život.

„Nie, Mary,“ zarazil ma Edward. Zdalo sa mi to, alebo sa mi smial? „Si taká hlúpa. On nenávidí seba za to ako ti ublížil.“

„Č... čože?“ vyhabkala som zo seba cez slzy. Už som nemohla čakať. Nedovolím, aby sám seba takto nezmyselne obviňoval. Vybehla som z dverí. Cítila som, že Edward ma nasleduje, nesnažil sa ma zastaviť. Schody som brala po troch a keď som vletela do obývačky, môj pohľad okamžite zablúdil k jedinej osobe, okolo ktorej sa točila moja momentálna existencia.

Carlisle stál zarazene a prebodával ma vydeseným pohľadom. Mala som pocit, že o krok ustúpil. Ostatní boli rovnako zarazení ako on a čakali na moju reakciu. Z očí sa mi lial vodopád sĺz a aj keď som chcela potlačiť vzlyky, nemohla som. Jeho zničený výraz hovoril za všetko.

„Nedala sa zastaviť,“ ospravedlňoval sa Edward. Klamár. Mohol ma zastaviť, keby chcel. Carlisle si povzdychol a konečne prelomil ticho.

„Odpusť mi,“ šepol. Nerozumela som. Odpustiť, čo? Tých pár modrín? Do čerta. Znovu mi tvár zaliali slzy. Chcela som mu vysvetliť, že sa nehnevám. Chcela som mu povedať, ako veľmi ho milujem, no moja debilná reakcia mi to nedovolila. Preto som urobila jediné, čo som mohla. Rozbehla som sa k nemu, utierajúc si tie hlúpe slzy z tváre a vrhla som sa mu okolo krku. Najprv to bola len nehybná kamenná stena. Potom sa kamenná stena pohla a ja som sa ocitla v jeho objatí. Môj chaotický vesmír našiel svoj stred. Môj život je tam, kde má byť. Všetko je tak, ako má byť... a bude to v poriadku.

„Mary,“ jeho tichý hlas plný bolesti ma vytrhol z môjho vysnívaného sveta. Krásna chvíľa sa skončila v momente, keď ma jemne odstrčil. Držal ma pevne za plecia a uprene mi hľadel do očí. „Toto mi nerob, prosím ťa,“ požiadal ma. Zmätene som na neho hľadela. Predsa len ma po tom všetkom nenávidel?

„P... prepáč,“ vysúkala som zo seba chabé ospravedlnenie. Nebola som schopná viac, keďže trasúci hlas sa mi pri pohľade do jeho medových očí zasekával. Boli ako čierna diera, ktorá pohlcovala všetko.

„Neospravedlňuj sa,“ požiadal ma ešte zúfalejšie. „To ja by som si prial, aby si mi odpustila.“

„Carlisle, ja... ja ťa milujem. Nepotrebujem ti niečo odpúšťať. Neublížil si mi...“

„Nezľahčuj to,“ odfrkol si sám pre seba. „To, že teraz na sebe nemáš obväzy nemení situáciu. Mohol som ťa zabiť... A to akým spôsobom som...“ Hlas sa mu zlomil a premáhal sa, aby to dopovedal. „Zanechá to na tebe stopy. Na tvojej duši. Ešte si to asi celkom neuvedomuješ. Si zmätená.“

„Čože?!“ vyhŕkla som nahnevane. „Už si ako Edward! Nie som zmätená. Viem presne, čo sa stalo. A nie, nezanechá to na mne nijaké stopy! Carlisle, ja – ťa – milujem!“ Pri poslednej vete moje ruky vyleteli k jeho hrudi a schmatli ho za košeľu. Bála som sa, že ma opustí. Hlavou som sa oprela o jeho plece a vdychovala tú nádhernú vôňu, ktorá sa mi tak živo objavovala v spomienkach.

„Mary...“ Nebol schopný hovoriť. Zdvihla som zrak a znovu sa zahľadela d tých očí. Jeho pohľad ma spútal. Nechcela som, aby sa to skočilo, aby ma znovu odstrčil.

„Carlisle,“ moje oči znovu plakali. Ako to, že mi neverí? „M-i-l-u-j-e-m ť-a! Do čerta, to je tak ťažké pochopiť? Ako inak ti to mám povedať?!“

„Necháte nás chvíľu osamote?“ spýtal sa Carlisle. Neodstrčil ma. To bol malý úspech. „Rose,“ zasyčal. Obzrela som sa, čo sa deje. Obývačka bola prázdna, až na Rosalie, ktorá stála vo dverách s rukami prekríženými na prsiach. Bola nahnevaná a očividne na niečo čakala.

„Kedy jej to povieš?“ povedala z ostra.

„Rozhodne nie v takejto chvíli!“ zavrčal na ňu Carlisle. Nerozumela som ich zvláštnej výmene názorov.

„Čo by som mala vedieť?“ Carlisle sa vyhýbal môjmu pohľadu a do tváre sa mu znovu vrátil ten bolestný výraz.

„No tak, ja neodídem, kým si nevypočujem jej rozhodnutie. Neverím, že by si sa o nič nepokúsil.“

„Rose, myslím, že tohto sme si už zažili dosť. Ani Renesmé som neublížil...“

„Ale chcel si!“ Rosalie bola rozhodnutá zostať. Absolútne som nerozumela o čom hovoria. On chcel niekedy ublížiť Renesmé? Rozhodnutie? A čo s tým má Rosalie?

A potom mi to začalo dochádzať. Dôvod, pre ktorý som to všetko urobila. Dôvod, pre ktorý som riskovala svoj život. Ruka mi mimovoľne skĺzla na brucho. Srdce sa mi opäť pustilo o preteky. Nie. Nemôžu tušiť, že som to predpokladala. Rýchlo som svoje gesto zmenila a omotala som ruku okolo Carlisleovho pásu. Našťastie, oni boli zabratý do rozhovoru a nevšímali si moje divoko bijúce srdce, ani vzrušený výraz v tvári.

„Dobre. Mary, mala by si sa posadiť,“ povedal Carlisle rezignovane. Napäto som zavrtela hlavou. Nechcela som ho pustiť. Silnejšie som sa k nemu pritlačila a hlavu skryla v jeho tričku. Aj keď som vedela, čo mi chce povedať, cítila som, ako sa moje kolená menia na želatínu.

„Mary, si tehotná.“ Si tehotná? Naozaj to povedal tak všeobecne? Ako by bol len mojím ošetrujúcim lekárom, nie osobou, s ktorou by som najradšej prežila celú večnosť – ak by existovala taká možnosť. Nepovedal čakáme spolu dieťa, ani budeme mať bábätko. Povedal to úplne neosobne. Povedal to ako niečo, čo si prial nikdy nevysloviť.

„Musíš sa rozhodnúť, čo ďalej. Urobil by som potrat skôr, ako by si sa vôbec stihla prebrať, lenže všetci naliehali, aby som ti dal možnosť sa rozhodnúť. Preto sa pýtam teba, čo chceš.“ On mi ho chcel vziať preč? Chvela som sa a preto som ho objala ešte tuhšie. Slzy mi zaliali tvár, no nikto si nemohol všimnúť, že plačem. Až keď som premočila jeho tričko. Jemne ma od seba odtlačil a zahľadel sa mi do zaslzenej tváre.

„Odpusť mi to. Nikdy som ti nechcel ublížiť. Postaráme sa o to, sľubujem.“ O to? Môj ďalší záchvat plaču privolal ostatných. Na pleci som pocítila niečiu ruku. Zdvihla som hlavu. Bola to Alice.

„To nič, Mary, všetko bude v poriadku,“ utešovala ma a chcela ma odtiahnuť preč od Carlislea, ktorý si teraz ustarostene držal hlavu v dlaniach. Ospravedlňujúco sa na mňa pozrel.

„Nie!“ vyhŕkla som a vytrhla som sa Alice, aby som mohla Carlislea znovu objať. Priala som si, aby to bolo inak, aby to dieťa chcel. Aby necítil tú príšernú vinu, ktorú teraz cíti. „Chcem ho... Chcem to bábätko.“

<< 31. kapitola | 33. kapitola >>

Tak, jednu dôležitú kapitolu máme za sebou a teraz nás čaká to najhoršie. Boj. Ďalšia kapča bude trochu zmätená, ako inak, ale rýchlo pochopíte o čo ide. Musela som preskočiť pár vecí, ale vysvetlené bude všetko retrospektívne, takže snáď už sa nebudú objavovať ďalšie nevysvetlené otázky.

Fakt ďakujem ľuďom, čo sa dočítali až sem. Uvedomujem si, že tento námet bol asi až príliš na moje pisateľské schopnosti. Už som to chcela vzdať, ale potom som si povedala, že je to predsa len výzva a určite sa na tom aspoň trochu zlepším, podučím niečomu novému a okrem toho, tých, ktorých to zaujalo, by som nechcela nasrať. Preto to stopercentne dokončím. :)

Autor: Nephilim (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nephilim - 32. kapitola: