Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nepoznane známe - 10. kapitola

23.10.2012 (10:15) • VvC • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1268×

10. kapitola

Zakrútila sa mi hlava a jediné, čo ma zachránilo pred pádom bola teplá ruka, ktorá teraz pevne zvierala tú moju. Ešte posledný krát som sa naňho pozrela a so zimomriavkami po celom tele som opäť sklopila oči. Kto by povedal, že podlaha dokáže byť tak zaujímavá.

Ťaživá atmosféra, ktorá krúžila okolo nás, bola doslova hmatateľná a vzduch presýtený strachom a neistotou sa mi nepríjemne usádzal v pľúcach. Cirkulácia kyslíka akoby zrazu začala stagnovať a nechala ma v štichu. Fučala som ako parná lokomotíva, no dievča predo mnou si neustále zachovávalo prívetivý úsmev. Jeho pohľad ma pálil na líci a nebezpečne lákal k opätovnému pohľadu.

Bolo príliš zložité niečo povedať, najmä keď som tu obeťou bola ja. Cítila som sa ako prváčka. Keď zmätene blúdim novým prostredím zachytená o maminu sukňu a vyplašene sa obzerám okolo seba, otáčam sa za každým zvukom, novou tvárou. Snažím sa všetko vstrebať, ale pre môj mozog je toho príliš veľa a ja som paralyzovaná. Nevedela som čo povedať, bála som sa čo i len pohnúť, aby som nenarušila jeho priestor. Bála som sa nadýchnuť, aby som nemárnila jeho drahocenným vzduchom.

Izbou sa ozvalo tiché zavrčanie. Na krku som pocítila pevný stisk dlhých prstov, ktoré zvierali moje hrdlo. Chrbtom som bola prirazená k stene a teraz som hľadela do čierno čiernych očí. Biele, rovné zuby vycerené a ukazované svetu. Inštinktívne som položila svoje dlane na tie jeho a snažila sa ich odtiahnuť, no bolo to úplné také isté, akoby som sa snažila pohnúť s plne naloženým nákladiakom. Nemožné a vyčerpávajúce. Svojou tvárou sa pomaly približoval k tej mojej a pohľadom hypnotizoval krčnú tepnu, ktoré teraz mohutne tepala, akoby chcela utiecť. Špičkami zubov jemne pohladil pokožku krku a hrdelne zavrčal, na znak niečoho, čo malo prísť. Netušila som čo to robí, ale bolo nad slnko jasnejšie, že toto tak ľahko neprežijem. Tlak na môj krk sa začal zväčšovať, ale vtedy mi ušné bubienky preťal šialený, priam zúfalý výkrik. Neznámy sa zastavil v strede pohybu a zadržal dych, ako keby sa snažil ovládnuť. Tvárou sa jemne odtiahol od tej mojej a zahľadel sa do mojich vystrašených očí. Jeho črty zmäkli a teraz sa na mňa pozeral ľútostivo. Neviem prečo, ale po ľútosti som vôbec netúžila. Jediné, čo som skutočne chcela, bolo uchopiť do rúk niečo tvrdé a mlátiť ho dovtedy, kým nezdochne ako prašivý pes. V zreničkách sa mu odrážalo číre zúfalstvo a bolesť, ale ja som nedokázala popustiť od predstáv. Spraviť mu všetko to, čo spravil mne. A stokrát horšie. Miliónkrát bolestivejšie a útrpnejšie. Nemohla som s ním súcitiť. Nedokázala som to. Nie po tom všetkom, čo mi spravil.

Dlaň ma bolestne svrbela od potlačovaného reflexu vylepiť mu. Vedela, že teraz by mala byť na smrť vydesená, no ona pociťovala niečo úplne iné. Opačné k požadovanému. Hrdo som vypäla hruď, vystrčila bradu a tvrdo sa zadívala do jeho trpiacich očí. Tu to máš chlapče. Ja sa ťa nebojím a nikdy ani nebudem. Moja reakcia ho viditeľne prekvapila a ako tak pozerám aj poriadne naštvala. Z hrude sa mu ozval prazvláštny chrapľavý zvuk. Znenazdajky ma pustil a ja som sa s rachotom zosunula na zem, pričom som si udrela hlavu o stenu. Ako rýchlo sa zjavil, tak aj zmizol. Zbabelý parchant.

 Rukou som si nahmatala pulzujúce miesto a fakt, že to dnes bolo bez krvi ma potešil. Unavene som zvesila plecia, hlavu oprela o stenu a pozerala na strop. Prečo to musí byť všetko tak zložité a nepochopiteľné? Prečo práve ja a práve tu? Tisíce otázok, no odpovede žiadne a mňa to deprimovalo. Ale odpovede na tú najdôležitejšiu sa tak skoro nedočkám. Toto dievča, čo ledva rozpráva mi ho ani nebude schopné povedať a od neho sa pravdu nikdy nedozviem. Za to by som dala ruku do ohňa. Alebo nie? Veď ja vlastne ani netuším, kto to je a kde sa nachádzam. Tie prázdne, holé steny nevypovedajú o ničom, okrem toho, že si na nábytok nepotrpí. A to jeho správanie je už vonkoncom nepochopiteľné. Čo je to dopekla za osobu? Veď bežným ľuďom len tak pre nič za nič nesčernejú oči na uhoľ, neceria výhražne zuby a ich výpady na krk nesignalizujú smrť.

Naštvane som začala trieskať hlavou o stenu a pálčivá bolesť, ktorá sa mi pomaly rozlievala po tele ma oslobodzujúco odpútavala do tohto všetkého.

Do čerta kto len som?

Oči sa mi začali samé od seba plniť dotieravými slzami, ktoré som teraz naozaj potrebovala najmenej. Ani časté klipkanie mi nepomohlo zahnať ich a preto mi teraz po lícach stekali potôčiky vody. V hrdle sa mi usadila obrovská hrča bezmocnosti. Bože prosím! Pomôž mi... Nikdy som do teba nevkladala dostatok viery, ale pozri sa na mňa. Ty si vedel, že raz príde chvíľa, keď ťa budem žalostne potrebovať. A teraz je tu. Čo mám robiť?

Omračujúca vlna sebaľútosti vo mne spustila salvu vzlykov, ktoré som už nedokázala zastaviť. Hať, ktorú som tak dlho držala okolo seba a všetko ňou potláčala už nemohla ďalej odolávať a pretrhla sa. Pukla tak, ako prudký vietor ľahko zláme slabučkú halúzku. Prívaly zúfalstva ma dusili a ja som zo seba vydávala iba ponurý pazvuk, ktorý bol akýmsi hybridom bezduchého plaču a škrekotu. Začula som tiché škrípanie koliesok. Predo mnou sa rozprestieral tieň malého dievčatka na invalidnom vozíčku. Celá tá nespravodlivosť, vlastná krivda mi stískali srdce a vo mne vybuchovali nové a nové pentrity plaču. Na pleci som pocítila tú upokojujúcu, teplú ruku. Tá ma objala okolo zvesených ramien a ja som sa k nim privinula ako batoľa k mame. Zložila som si hlavu do dlaní a už iba potichu plakala. Toto mi tak chýbalo. Čiasi upokojujúca náruč, ktorá by bola mojim osobným prístavom. Miesto, kde by som sa cítila konečne bezpečne. A ja tu teraz takto sedím, pritlačená ku chladnému, železnému povrchu invalidného dievčaťa – osobného anjela – o ktorom nič neviem.

Zatvárali sa mi oči a ja som videla čoraz viac rozmazane. Obrysy predmetov sa pomaly strácali, až som pred sebou videla iba tmu. Posledná vec, na ktorú som myslela, bol bezhlavý útek.

♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ 

Na ďalší deň som sa zobudila s treštiacou hlavou a v mojich ústach sídlila vyprahnutá Sahara. Môj stav sa podobal opici po prežúrovanej noci a orgiách, no jediným rozdielom bolo to, že som si pamätala úplne všetko. Žiadne deprimujúce okno, ale krutá realita, ktorá okolo mňa tancovala a nútila moje oči zostať otvorené. Potrebovala som uhasiť ten neskutočný smäd a tak som začala šmátrať po stolíku pri mojej posteli. Prsty nahmatali hladký povrch skla a ja som pohár rýchlo schmatla a priložila k perám. Držala som sa ho ako záchranného lana a nechala chladnú tekutinu stekať hrdlom ako životodarný mok. Zmysly sa mi ako tak prebudili a ja som opäť vnímala. Všimla som si, že po neporiadku, ktorý som tu včera napáchala nebolo ani stopy a podlaha bola opäť ako zo škatuľky. Dlho som takto sedela a dumala nad nesmrteľnosťou chrústa, pokým niekto potichu nezaklopal na dvere. Srdce sa mi rozbúšilo plnou parou a ja som sa záchranne chytila paplóna. Včerajšiemu vzdoru som dala dávno zbohom a odvaha bola ta-tam ako mávnutím čarovného prútika. Odkašľala som si. „Vstúpte.“

Dvere sa s vrzgotom pomaly otvorili a dnu nakukla blonďavá hlava. S úľavou som si vydýchla, že to nebol práve On. Svojou návštevou by ma určite nepotešil. Ale toto je úplne iným dúškom kávy. Tento si s radosťou vychutnám so zatvorenými očami a vyloženými nohami. Dievča vstúpilo do izby, ale dvere za sebou nezavrelo. To mi na nálade poriadne ubralo, pretože to signalizovalo, že sa dlho nezdrží. Aká škoda. Samota v tejto kobke mi začínala liezť na mozog.

Na kolenách mala položenú akúsi knihu, v už na pohľad starej a často otváranej väzbe. S jemným úsmevom mi položila knihu do náruče, otočila sa a chcela odísť, no ja som ju v poslednej chvíli chytila za lakeť. „Prosím nenechávaj ma tu samu.“

Ona iba jemne pokrútila hlavou a prstom ukázala na protiľahlý kút. Tam na mňa svietilo očko kamery nového prototypu. Ten sviniar ma pozoruje ako muchu v pohári. Prečo sa čoraz viac cítim ako nejaký experiment šialeného doktora? Ako to, že som si to doteraz nevšimla? Veď nie je taká malá... Aj keď je pravda, že obzeranie po kútoch bolo mojím najmenším problémom. Obočie sa mi od hnevu skostrbatilo. Ona sa na mňa ako vždy usmiala a ukazovákom mi jemne vrásku vyhladila. Pod jej dotykom som zmäkla a venovala jej predstieraný úsmev. Na viac som sa nezmohla. Vydala sa k dverám a keď už-už otvárala dvere, neodolala som. „Hej počkaj! Aspoň mi povedz ako sa voláš...“

S buchnutím dverí zašepkala, „Loren“.

Loren. Aké zvláštne meno. No k nej to perfektne pasovalo. Výnimočné tak ako ona. Povzdychla som si a oprela sa o stenu. Až teraz som si uvedomila váhu na svojich stehnách. Pozrela som na ne a do očí mi bil veľký zlatý nápis Rómeo a Júlia. Ten názov mi prišiel známy, ale netušila som, kde som ho už videla, respektíve počula. Na toto natrafím asi pričasto. Priveľa otázok, takmer žiadne odpovede.

Knihu som opatrne vzala do rúk. „Vyzerá to tak, že v najbližšej budúcnosti budeš mojou jedinou spoločníčkou.“ Otvorila som ju a pred očami sa rozprestrelo množstvo veršov.

Náš príbeh do Verony pozve vás:

dva rody, deliace sa o slávu,

pre dávny spor sú v novej škriepke zas,

brat od brata rná ruku krvavú.

Tak osud chcel, že z bedier oboch sokov

sa dvaja zaľúbenci zrodili:

mier vykúpili daňou privysokou,

nad zvadou otcov zdvihli mohyly.

O láske, nad ktorou sa vznášal skon,

a nenávisti pevnejšej než hrad,

čo smrťou dobytý bol napokon,

dve hodiny vám chceme hrať.

Nuž trpezlivo strávte ten čas s nami;

čo nepovie hra, dopovieme sami.

Písmenka mi radostne tancovali pred očami a pohlcovali všetko okolo seba, až boli jediné, čo som bola schopná registrovať. Ten príbeh ma uchvacoval a zároveň zarmucoval. Ten príbeh dvoch ľudí, ktorí nikdy nemohli byť spolu a šťastní. Keď sa všetko zdá byť v najlepšom poriadku a my sa tešíme na nasledujúce dni, je to iba obyčajné ticho pred búrkou. Čas, keď sa všetko pripravuje na ohlušujúcu ranu a údery. Zhypnotizovane som obracala stránku za stránkou a nikdy som nemala dosť. Minúty bežali a ja som neustále sedela v tej istej polohe, kniha prilepená takmer k nosu, ústa od nervozity dohryzené od zubov. No v tom prišla scéna, na ktorú som tak dlho čakala. Ale niečo ma prekvapilo. Verše zvýraznené červenou centrofixou, ktoré doslova kričali prečítaj nás. Nemožné neposlúchnuť.

Dve najskvostnejšie hviezdy na nebi

by mohli tie jej oči poprosiť,

nech na oblohe žiaria miesto nich.

Tvoj zrak je pre mňa nebezpečnejší

než dvadsať vašich mužov. Nežne hľaď,

a nemôže mi ublížiť ich zášť.

Jedine láska vodcom bola mi.

Mne radu poskytla, ja zas jej zrak.

Jak žiaci od kníh láska k láske sadá,

jak žiaci školu odchod nemá rada.

Dychtivo som otáčala každý list a čakala na to, či je tam opäť niečo pre mňa. Ihneď som si tie slová – pôsobiace ako signály nikdy nevypovedaných citov – písané Shakespearom privlastnila. Tentoraz som ja bola Júliou a prežívala tak mladú, pritom hlbokú lásku. Túžila som, aby som ja bola tým dievčaťom na balkóne a počúvala slová nehy. Tie strasti a slasti ich ešte viac zlúčili a stali sa tak jedným telom, jednou dušou, jedným srdcom. Jeden život, jedna smrť.

S poslednou stránkou na mňa doľahol smútok a po lícach sa mi začali kotúľať slzy. Nenávidím to tu. Prečo mi aspoň niekto nevysvetlí, z akého dôvodu tu musím trčať a pozerať doblba. Budú ma tu snáď držať v nevedomosti, ako nejakého cvičeného psa a smiať sa na mne? A ten hlúpy ignorant, ktorý mi tu vyznačí akési bezduché slová, ma tu väzní ako potkana v laboratóriu. Niekde v hĺbke som cítila, že na mňa niečo čaká. Že toto má nejaký zmysel, no ja ho pochopím až na mieste. 

„Nenávidím to tu! Počuješ ma ty debil? Z duše to tu nenávidím! Prajem ti to najhoršie z najhoršieho. To najbolestivejšie z najbolestivejšieho.“ Nedokázala som to potlačiť. Šialene som vrieskala a nadávala až sa prášilo. Všetko som okolo seba ničila, trhala, rúcala. Z postele sa stal kus nepoužiteľného šrotu s preliačeninami po celom povrchu. Biela pohovka teraz vyvrátená a dotrhaná ležala uprostred toho celého chaosu. Ja pri nej, celá zadýchaná a s výrazom utečenca z blázinca. Dívala som sa po tom všetko s nepredstieraným prekvapením. Môj pohľad teraz patril iba mojim bielym rukám. Kde som vzala tú silu. Tú nenávisť. Môj stav dosiahol najvyšší stupeň zmätenosti. Nechápala som už ani samú seba. Nič som o sebe nevedela. Dokonca ani to ako vyzerám, keďže sa v okolí nenachádzalo žiadne zrkadlo. Ale ak mám byť úprimná, ani po tom pohľade netúžim. Povedzme si na rovinu. Hygienu som nevykonala už veľmi dlho. Ale...

Ako to, že nemám potrebu ísť na toaletu? Veď som snáď človek. Až teraz som si uvedomila, že som ešte nič nejedla. Vypila som jeden pohár vody a tým to hasne. Bože môj ja som asi naozaj nejakým ľudským pokusom. Vari som sa už načisto pomiatla, alebo mi krátkodobá pamäť vynecháva?

Sadla som si na zem a ruky vnorila do vlasov. V akomsi tempe som sa kývala tam a naspäť a pripadala som si ako totálny blázon. Toto nemôže byť pravda. Určite to je iba obyčajný, zdĺhavý sen po ktorom sa zobudím celá spotená a zadychčaná. Nie, nie, nie. Toto nie je realita, ale iba vymyslený svet.

Ľahla som si na studené kachle a okolo mňa ako memento padalo páperie z roztrhaného vankúša. Zavrela som oči a prestala myslieť. Vlna pokoja ma pomaly pohlcovala a obrazy menili môj smer.

♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ 

Niekde ďaleko som začula vrzgot dverí a tiché kroky sa blížili ku mne. Na čele som cítila hladké prsty ako zotierajú všetko zlé a nežný bozk, ktorý prináša dobro. Nemala som síl otvoriť oči a načiahnuť sa za tým. Zostala som bez pohnutia a počúvala prerývaný dych. Tvrdé ruky ma opäť zodvihli a niesli kamsi preč.

A takto to pokračovalo každý boží deň. Zavretá v inej, no na chlp rovnakej izbe. Žiadne slová, žiadne dotyky, žiadne úsmevy. Iba nekončiaca prázdnota, ktorej okraje bolo nemožné chytiť. Každé ráno som sa prebúdzala s ružou pri hlave. Vedela som od koho sú a preto som ich vždy potrhala a porozhadzovala okolo seba. Ruky som mala rozdriapané a od krvi, ale stálo mi to za to. Iba týmto gestom som dokázala vyjadriť, čo v skutočnosti cítim. Chvíle so vztýčenými prostredníkmi a vyplazeným jazykom mi prišli príliš detinské, ale boli z jedných najlepších. Tá škodoradosť a osobná pomsta mi priniesli aspoň nejaký pokoj a ja som si mohla povedať, že som preto niečo urobila.

Cítila som sa tak špinavá a zanedbaná... Vyhladovaná a smädná. Asi zabudol, že som človek a mám isté potreby. Nikdy som ho o nič neprosila. Nežiadala jeho prítomnosť, ani tej dievčiny. Ja som len chcela konečne vidieť vaňu s vodou, v ktorej by som zo seba mohla zmyť tie nečistoty a kal, ktorý sa mi na koži usádza asi týždeň.

Nuž a v tento deň, keď som sa opäť ráno zobudila s čiernou ružou pri hlave, všetko mi to začalo liezť na nervy. Schytila som vankúš a búšila do všetkého hlava nehlava. Dávala som do toho všetko. To znechutenie zo samej seba, z neho. Tú zlosť, ktorá sa vo mne každým dňom hromadila, až vytvorila kopu odpadkov bez vrcholu, ktorej som sa mohla zbaviť iba tak, že ju rozkopem do posledného. A najmä sklamanie zo samej seba. Nedokázala som sa odtiaľto dostať sama. Všetky tie predsavzatia, ktoré som si dávala každý deň, takmer každú hodinu som nedokázala splniť. Stále trčím v tejto diere bez akéhokoľvek spojenia s okolitým svetom. Údery, ktoré patrili najmä Jemu, boli priechodom do pekla. Do obrovského vriaceho kotla, kde sa on sám smažil a kričal bolesťou. A ja som držala bič, ktorým som zasadzovala údery a jeho pokožka im nedokázala odolávať. Ventilovala som celé napätie. Tú náklonnosť, ktorú som napriek všetkému k nemu pociťovala a nevedela potlačiť.

Ako som sa odovzdávala týmto myšlienkam, prepočula som otvorenie dverí – za ten týždeň ich nebolo veľa, no aj tak mi stačili – a nevidela som osobu, ktorá stála na prahu. Až výsmešné odkašľanie ma upozornilo, že tu nie som sama. Otočila som sa a vo dverách stál... Nemám žiadne pomenovanie, ktoré by bolo kompatibilné s jeho osobou. Jednoducho tam stál a pozeral na mňa ako taký trkvas. Ako som si už všimla, má to vo zvyku. Neplánovala som byť priateľská ani príjemná, ale musím ukázať, že na rozdiel od neho, dokážem byť slušná. „Čo je? Už ťa omrzel film, v ktorom bolo hlavným bodom rozbíjanie tvojho drahocenného majetku? Musím ti povedať, že to bolo prinajmenšom impozantné. Vidieť ako to, za čo si vysolil nenormálne prachy, sa pomaly rozbíja a jediným dôkazom ich existencie sa stávajú priezračné črepiny roztrúsené po zemi.“ Dobre, zdvorilosť mi nevyšla. Lenže ten jeho namyslený ksicht stočený do výsmešnej grimasy mi nepomáhal.

Jeho výraz stvrdol. Ups. Asi som to trošku prepískla. Trošku dosť. Zdvihol ruku a ja som sa už-už pripravovala na úder, no on iba obyčajným švihom ruky hodil akési handry na moju posteľ.

„Obleč si to. Dúfam, že vieš ako sa to robí. Ale prosím ťa, najprv sa umy. Nepotrebujem voňať tvoje pachové výlučky. Tu máš GPS-ko. S ním nájdeš všetko.“ Do rúk mi vtlačil malú sivú skrinku. Fasa. Toto tu pri mojej šikovnosti dlho nepobudne.

„O polhodiny ťa čakám v hale tak sa poponáhľaj.“ Otočil sa na päte a chystal sa odísť, ale ja som ešte stále nevedela, načo to všetko. „A čo budeme robiť?“

„Tancovať.“ Čože? To si doprčic zo mňa robí srandu! On to v tej dutej hlave naozaj nemá v poriadku. Vydržiava si ma tu ako nejakého zajaca a on čaká, že s ním budem tancovať v týchto handrách, ktoré ukazujú viac akoby mali? Chlapče zabudni! Ale kúpeľom nepohrdnem. Pre mňa za mňa aj keby som do tej haly mala prísť iba v osuške. No ale čo s tým GPS-kom? Veď ani neviem čo to je.

Po celom povrchu tej zvláštnej skrinky som prechádzala bruškami prstov a hľadala nejaké tlačidlo, ktorým by som to zapla. A tu je! Obrazovka sa rozsvietila. „Zadajte miesto príchodu prosím.“ Ale prosím vás, to sa tu naozaj budem rozprávať s technikou? „Ehm... kúpeľňa.“ Cítila som sa ako debil.

Po celom dome ma to viedlo všelijakými zatáčkami a prekážkami, ale výsledok žiadny. Po nekonečných minútach ma tá vecička doviedla ku dreveným, vyrezávaným, krídlovým dverám. Ten priestorom nešetrí. Celá nedočkavá som si vyzliekla tričko, ktoré som mala na sebe a otvorila dvere. Toto naozaj nevyzerá ako kúpeľňa. Nestihla som sa ani poobzerať po tej nádhere, keď niekto otvoril bočné dvere v izbe. No a na prahu nestál nikto iný ako On. Povedzme si to na rovinu. Nemal na sebe nič okrem spornej osušky. A musím priznať, že vyzeral lepšie ako som si dovolila priznať. Jeho svaly sa pri každom pohybe napínali a ja som od nich nevedela odtrhnúť zrak.

Chcela som nepozorovane odísť, ale bolo už neskoro. Všimol si ma. Jeho oči sčerneli do farby toho najtmavšieho ebenu a ja som si uvedomila, že tam stojím iba v nohavičkách. Do riti!

Autor: VvC (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nepoznane známe - 10. kapitola: