Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nepoznane známe - 11. kapitola

29.10.2012 (07:30) • VvC • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1213×

11. kapitola

Röntgen. Presne ten symbolizoval jeho pátrajúci pohľad. Mala som pocit, že vidí každý záhyb, každú kosť, každú miniatúrnu bunku môjho tela. Zapaľoval skrytú vášeň vo mne a ja som pomalinky tlela. Zatiaľ. Bolo otázkou času, kedy začnem horieť oslepujúcim plameňom a mne do líc stúpne sýta červeň, ktorú bude nemožné skryť.

Začal ku mne pristupovať. Krok po kroku. Stopu po stope. Vyzeral ako pružnú šelma, ktorá sliedi za vysokou trávou a o malú chvíľu skočí na dezorientovanú korisť. Všetko to bolo prípravou na útok, ktorý nemusí prežiť. Byť poslušná a držať ústa. Pri ňom platilo asi iba toto. Lenže prehliadla jeden fakt. A to ten, že stojí takmer nahá vo dverách muža, ktorý ju z nepochopiteľných dôvodov uväznil v tomto obrovskom dome. Rýchlo som sa na prahu izby otočila a natiahla ruku za tričkom, ktoré ležalo ledabolo pohodené na zemi.

Prečo som sem len liezla? Malo mi dopnúť, že toto kúpeľňa asi nebude. Možno je až príliš zaťažený na veľký priestor, no toto by už presahovalo medze aj jeho hraníc.

Už-už som si naťahovala tričko cez hlavu, keď ma v polovici pohybu zastavili chladné ruky. Ustrnula som a čakala na to, čo sa bude diať. Nechcela som odporovať, pretože môj život bol teraz iba v jeho rukách a každý nepremyslený risk znamenal strašne veľa. Netúžila som po smrti. Tej som sa bála až príliš. Najmä jej príčin.

Ruky mi jemne odťahoval od tela a ja som sa poddala. Tričko mi stiahol naspäť z rúk a odhodil ho na zem, tak ako ja pred niekoľkými minútami. Chytili moje plecia do rúk a otočil čelom k nemu. Až z takejto blízkosti, keď boli naše tváre od seba vzdialená na sotva pár centimetrov som si všimla, aká je jeho pleť bezchybná. Nech som zaostrovala akokoľvek, na pokožke som neobjavila jediný pór. Pôsobila tak hladko, akoby bola z čistého saténu.

Prstami uchopil moju bradu do rúk a zdvihol mi hlavu tak, aby som sa mu pozerala do očí. Tie čierne hlbiny, ktoré mi úplne opantávali zmysel, ma do seba vťahovali ako pohyblivý piesok. Nemohla som sa vyslobodiť, pretože s každým pohybom som sa ponárala hlbšie. Jeho pohľad bol mojou pascou. Tvárou sa pomaly približoval k tej mojej, pričom sa mi neustále díval do očí. Mala som chuť vykríknuť, aby ma už konečne pobozkal a ja som mohla okúsiť chuť jeho pier.

„Kto si?“ vydýchla som mu do pier a mne sa tak do nosa dostala plná dávka jeho sladkej, koncentrovanej vône.

Oblizla som si pery a snažila sa uchytiť aspoň jej malý závan. Vanilka a škorica. Zmes, ktorá mi ešte viac pomútila myseľ. Keď sa perami po nekonečne dlhej dobe pritisol k tým mojim, zašepkal, „Edward“. Zvláštne meno. Tak príliš...archaické. K jeho vzhľadu sa vôbec nehodilo. No páčilo sa mi, ako znie na jeho jazyku. Sladko a vábivo. Presne ako on.

Jemne som pohla perami, čo bolo preňho dostatočným signálom, že má pokračovať. Špičkou jazyka obkrúžil krivku mojej dolnej pery a tento jediný pohyb spustil hotovú lavínu. Vrhli sme sa na seba ako dvaja blázni poháňaní neukojiteľným hladom. Rútila sme sa dolu strmým svahom, doprostred našej vlastnej záhuby. Divoko sme si jazykmi plienili ústa a objavovali tak každý nespoznaný kút. Atmosféra okolo nás dýchala erotickým nábojom a iskry, ktoré medzi nami preskakovali, by zobudili aj mŕtveho. Treli sme sa telom jednej o druhého, akoby sme sa nevedeli nabažiť jeden druhého.

Tvrdo ma chrbtom prirazil k náprotivnej strane a ešte viac sa na mňa pritlačil. Dlaňami obkrúžil obliny mojich pŕs, líniu bokov, až prešiel k môjmu zadku, ktorý pevne stisol a ja som mu slastne zavzdychala do úst. Nohy sa mi podlamovali a bála som sa, že už to ďalej neustojím. Obtočila som mu ich teda okolo pása a rukami som sa mu vnorila do vlasov. Vychutnávala som si ich maznanie na prstoch a bozk prehĺbila. Túžila som po niečom viac. Chcela som pocítiť jeho tvrdé telo na tom mojom. Tak, akoby pravá žena mala cítiť muža. Spojiť sa v jedno telo. Musel si ma vziať priamo tu. Keď som opretá o stenu a on sa svojimi bokmi tlačí o tie moje tak majetnícky, až prichádzam o rozum a chcem ho mať v sebe. Tak hlboko, že mi to vyrazí dych a ja sa nebudem vedieť ovládať.

Jeho obratné prsty drtili moju pokožku a ja som sa rozplývala. Tie dve ruky boli mojím záchytným bodom, ale to pulzujúce miesto, ktoré ma tlačilo medzi nohami, ma ovládalo a spúšťalo vo mne požiar, ktorý mohol uhasiť iba on. Edward.

Chytila som lem osušky, ktorá zakrývala to, čo som tak chcela. Prekvapovalo ma, že pri našom besnení vydržala vcelku a nezošmykla sa mu z bedier. Opatrne som sťahovala látku a slastne privierala oči. No v tej chvíli som na tele pocítila závan studeného vzduchu, no jeho už nie. Celá opora, ktorá držala moje telo, bola zrazu preč a ja som s hlasným buchnutím spadla na zem. Zasyčala som od bodavej bolesti, ktorá prestúpila kostrčou a razila si cestu celou chrbticou, až k hlave. Dlaňou som si oblapila temeno a pomaly pootáčala hlavou. Kosti protestne zaprašťali. Pozrela som pred seba a hľadala toho, čo to celé spôsobil. Stál na konci tejto grandióznej izby, otočený chrbtom ku mne.

Zbláznil sa? Rukami opretý o francúzske okno, ktoré zaberalo väčšinu plochy oproti stojacej steny. Zhlboka dýchal a jeho mohutný hrudník sa rozpínal v pravidelnom tempe.

Sedela som tam na zemi, ako taký puk a s vyvalenými očami som sa naňho pozrela. On...on ma odmietol? Ako na povel sa obrátil tvárou ku mne. Ale v jeho tvári sa už neodrážala túžba, ani vášeň. Znechutene sa na mňa pozeral, ako sa tam rozvaľujem s roztiahnutými nohami a ústami dokorán. Toto by chcelo fotku. Momentka ako vyšitá. V tú chvíľu som sa cítila ako špina. Ako obyčajná šľapka, ktorá podrží každému okoloidúcemu, len aby zohnala prachy na dávku. Zachovala sa tak hlúpo. Tak nechutne.

Jeho výraz nadobudol podobu kameňa. Žiadne emócie, žiadna mimika. Iba prázdnota zračiaca sa v jeho očiach. Chystala som sa niečo povedať, no pokyn jeho ruky zastavil všetko.

„Vypadni.“ S chladným pokojom sa na mňa díval a mne sa zadrhával dych. Až teraz nadobudlo moje poníženie najvyšší level.

V hrdle sa mi usadila ťažká hrča a ja som ledva potlačila slzy. S ľudskou nešikovnosťou som sa postavila, ale v tom ma niečo napadlo. Obrátila som sa, keď v tom bol vedľa mňa a zdvíhal tričko zo zeme. Surovo mi ho vtisol do rúk a doslova vyhodil z izby. Som totálna hus!

„Rovno a doľava, pozlátené dvere. O dvadsať minút v hale.“ S týmito slovami zavrel ťažké dvere a ja som sa ocitla úplne sama na tejto obrovskej chodbe.

Slzy mi samé od seba začali stekať po tvári a ja som sa tichými krokmi vydala podľa jeho inštrukcií. Slzy prepukali do vzlykov a ja som sa rozbehla. Zabočila som doľava a cez zahmlené oči som zbadala dvere, o ktorých vravel. Rýchlo som ich otvorila a zabuchla za mnou. Neobzerala som sa okolo seba, iba stiahla zo seba nohavičky a postavila sa do vane. Zatiahla som záves, aby som bola aspoň nachvíľu odrezaná od okolia a pustila na seba ľadovú vodu. Studený kvapky mi stekali po tele a nechávali na pokožke stopy v podobe husej kože. Malo to presne také účinky, aké chcela. Spamätala sa a otočila kohútikom. Teraz si vychutnávala dopad príjemne teplej vody a snažila sa zo seba všetko zmyť. Ten pocit zahanbenia, ktorý sa jej vsakoval pod kožu a nedalo sa ho zbaviť, bol neznesiteľný. A všetkému bol na vine on. Muž, ktorý ju v jednej chvíli prepaľuje žiadostivým pohľadom a zakrátko na ňu zazerá s bezhraničným opovrhnutím. Muž, ktorý jej v noci darúva čierne ruže a cez deň ho niet. Ako sa mu teraz pozrie do očí? Urobila zo seba totálnu šľapku. Stačil jej jeden pohľad a podľahla. Ničilo to všetky základy jej správania. Jej predsavzatí.

V Edwardových rukách doslova mäkla, ale súčasne ju dokázal dohnať k takej nepríčetnosti, že by zabila aj milovanú osobu. Stávala sa zvieraťom. Primárne potreby potláčali racionálne zmýšľanie a ona si už len brala to, po čom túžila. Nemyslela na budúcnosť.

Vypla som vodu a obtočila si okolo tela osušku, ktorá bola prehodená cez okraj priestrannej vane. Pristúpila som k umývadlu a všimla si, že na ňom leží čisté oblečenie. To tu nebolo. Nepamätala si, že by počula, ako niekto vstúpil, alebo zaklopal. Vzala som tú kôpku do rúk a zistila, že sú to tie šaty, ktoré jej predtým doniesol do izby a ona na ne zabudla. Keď si predstavila, že si ich má obliecť po tom všetkom. Boli predsa len...príliš odhaľujúce. Celou prednou stranou viedol výstrih, ktorý sa tiahol takmer k bedrám. Boli celé čierne, lemované volánmi od výmyslu sveta a bok dekoroval rázporok, ktorý ukáže viac, ako by mal.

Natiahla si nohavičky, ktoré boli pri nich, a obliekla si ten kus látky. Užívala si dotyk hladkej látky na pokožke a musela priznať, že sa v nich cítila ako znovuzrodená. Už žiadna špina a mastné vlasy. Bola novým človekom. Obula si topánky na opätku, ktoré stáli na zemi, a opakom ruky zmazala opar na zrkadle, aby sa mohla pozrieť ako vlastne vyzerá. Bola prekvapená svojím zjavom. Po tých nekonečných dňoch, počas ktorých bola väzňom vlastnej prítomnosti, vyzerala naozaj dobre.

Zhlboka som sa nadýchla a podišla k dverám, ktoré boli vstupom do pasce. Čím to bude mať skôr za sebou, tým rýchlejšie sa z nej vyslobodí. Otvorila som dvere a vydala sa smerom k hale. Mám jedno šťastie, že som si stihla pozrieť cestu k nej, pretože teraz by som bola úplne stratená. Ani len netušila, kde to GPS-ko nechala. Po tom ich výstupe mala v hlave úplné okno.

Vďaka bohu sa vyhla akémukoľvek blúdeniu a pred dverami haly stála načas. Snažila sa upokojiť srdce pomalým dýchaním, no jej snaha by ho akoby ešte viac vybičovala k závratnej rýchlosti. Adrenalín v plnej sily prúdil jej žilami a jej nohy sa túžila otočiť. Utiecť čo najďalej. No ja som sa pevne zaprela do zeme a otvorila dvere. Veľkosť priestoru ma ohromila. Veď tu by sa zmestil jeden celý prízemný dom. Asi by ma rozľahlosť jednotlivých miestností mala prestať udivovať. Tento tu si musí žiť ako prasa v žite. Ako sa tak pozerám, narodil sa pod poriadne šťastnou hviezdou.

Vstúpila som do haly a hľadala ho. S tichým žuchnutím sa ťažké dvere zatvorili a okolnosti nabrali podobu hazardnej hry. Stál tam s výrazom absolútneho profesionála. V čiernych, na pohľad veľmi drahých nohaviciach a bielo – čiernych tanečných topánkach, vyzeral priam na zjedenie. Čierna košeľa s vyhrnutými rukávmi po lakte iba podtrhovala jeho krásu. Bronzové, rozstrapatené vlasy perfektne kontrastovali s tmavým a upraveným celkom.

Vydala som sa k nemu a zastala vo vzdialenosti, ktorá bola dostatočná, ak by som chcela pred ním utiecť. Pokynul rukou, aby som si sadla na stoličku, ktorá stála opodiaľ. Narušovalo to celý môj plán, ale jeho výraz bol pre mňa výstrahou. Kričal, aby som poslúchala a nestvárala hlúposti, ktoré by ho mohli naštvať. Kráčala som teda k nej a nespúšťala z neho zrak. Ustúpila som mu, no niet nad opatrnosť. A pri ňom to platí stonásobne.

Pokojne som sa posadila, s nohou prehodenou cez druhú a nasadila kamennú masku. On sa pousmial a začal s výkladom. Akoby sa vôbec nič nestalo. Ocitla som sa uprostred školy...

„Naša prvá lekcia bude spočívať v učení tanga. Tango sa zrodilo v slumoch a chudobných uličkách Argentíny, ešte počas devätnásteho storočia. Černosi a latinoameričania sú známi svojou temperamentnosťou, a tak vzniklo toto. Príliš hriešny tanec pre Európu, vyznačujúci sa vášňou, nostalgiou a melanchóliou. V istých časoch bol zakázaný, no po niekoľkých úpravách sa stal legálnym aj v Európe a vznikol tak nový druh spoločenského tanca. Ale my sa nebudeme zapodievať klasikou. Je príliš strohá a umelá. Argentínske tango je tou pravou šálkou kávy. Držanie tela a charakter krokov je oveľa uvoľnenejší a intímnejší. Tanečníci sa držia hruďou a tvárou oproti sebe, pričom môžu byť opretý navzájom čelami. Toto všetko sa prevádza v objatí zboku, keď ich telá vytvárajú písmeno „H“ alebo „A“. Tanec je postavený na plynulej tanečnej chôdzi a na improvizácií, bez nejakých predpísaných pravidiel.“

Omráčene som počúvala jeho hlboký, zvučný hlas, zatiaľ čo on pomaly ku mne pristupoval. Chytil mi dlaň do rúk, postavil a ako v tranze odniesol do stredu haly.

„Teraz ťa naučím základné kroky, od ktorých sa bude odvádzať celá, nasledujúca choreografia.“ Pritiahol si ma prudko k seba a ja som bola hruďou nalepená k tej jeho.

„Rozdielom od ostatných tancov je to, že partnerka nepokladá ľavú ruku na rameno, ale pod. Partnerova ruka tiež siaha nižšie ako zvyčajne a tak je celé objatie akési hlbšie. Pravé ruky spočívajú v bežnom uchopení, tak ako pri waltze.“ Zaujali sme správne držanie a ja som sa teraz pozerala do jeho očí z až príliš blízkej vzdialenosti. On akoby na to vôbec nedbal a pokračoval vo vysvetľovaní.

„Striedajú sa pomalé kroky s rýchlymi. Pri prvej štvrťotáčke sa tempo mení na pomaly, pomaly, rýchlo, rýchlo a pri druhej pomaly, rýchlo, rýchlo, pomaly. Nohy sa po parkete nekĺžu, ako pri väčšine tancov, ale akoby sa dvíhali v rytme hudby. Hudba má približne tridsať, až tridsaťtri taktov za minútu. Tak a teraz môžeme prejsť k praxi. Ty vykročíš pravou nohou vzad a ja ľavou vpred.“ Bola som tak vykoľajená z celej situácie, že hneď pri tomto úplne elementárnom pohybe, som mu dostúpala nohy. Blízkosť našich tiel a jeho hlas ma pripravovali o rozum a ja som sa nedokázala koncentrovať na pohyby, ktoré odo mňa vyžadoval.

„Nie takto. Trocha pokrč kolená, aby kroky pôsobili plíživejše. Teraz ja vykročím pravou vpred a ty ľavou vzad. Pravou nohou doprava. Otočka o deväťdesiat stupňov. Prísun. Ľavou nohou doľava.“ Netuším ako, ale rytmizáciu som zvládala a moje kroky aspoň z diaľky pripomínali tanec.

„Pravou vpred, ľavou vpred, bočne doľava, prísun ľavou.“ Kroky naberali už znesiteľnú podobu a ja som si začala dôverovať. No jeho blízkosť stále spôsobovala zádrhy a ja som sa pri tom tichu, ktoré bolo pretínané iba jeho hlasom, nedokázala sústrediť.

„No a teraz sa dostávame k tomu najdôležitejšiemu. Improvizácia skĺbená s hudbou. Znie to možno hrozivo, no hudba dodáva dravosť a hravosť pohybom. Uvoľníš sa a všetko už iba plynie okolo teba, ako zle natočený film. Oslobodí ťa to. Zapamätaj si jedno pravidlo, ktoré je základom každého tanca. Pocity sú premenlivé pohyby vlastnej mysle. Ovplyvňujú všetko v tvojom živote. Činy, slová, ciele, predsavzatia. Vypusť to zviera v tebe a vyjadri všetko, čo cítiš.“ Odfrkla som si a až akoby v tejto chvíli, som skutočne zaujala jeho pozornosť. „Je na tom niečo opovrhnutia hodné?“

„Len to, že to bude pre teba veľmi zlé chlapče.“ Zaskočene na mňa pozeral a ja som sa vyžívala vo chvíľkovom víťazstve. Nebola som síce tá, ktorá držala opraty, no momentálne som bola na koni ja. Ale jeho rekcia pomer síl výrazne zmenila. Rozosmial sa na plné hrdlo a ja som s voľne spustenými rukami nechápavo hľadela. Myslela som si, že ja som tá, ktorá v tejto miestnosti nemá všetko v hlave s kostolným poriadkom. Zjavne som bola na veľmi veľkom omyle.

S doznievajúcim smiechom pristúpil k prehrávaču, ktorý som si doteraz nevšimla. Stlačil play a miestnosťou sa rozoznela pomalá melódia. Pomalými ťahavými krokmi ku mne pristupoval a ja som zatúžila po skutočnej hre. Chcel aby som ukázala moje pravé ja? Tak tu ho má.

Zmyselne som zavlnila bokmi, uchopila rázporok do rúk a ukazovákom ho privolala k sebe. V jeho očiach sa na malú chvíľu mihol údiv, no on sa na mňa iba žiarivo usmial a vzápätí nasadil masku loviaceho dravca. Pristúpil ku mne, rázne uchopil moju ruku do dlane a nadradene pritlačil hruďou k sebe. Oprela som si čelo o to jeho a hlboko zahľadela do očí. Krok, krok, otočka, krok, krok, prísun. Vo vznášajúcom tempe sme sa vznášali na parkete a naše telá zvádzali tvrdý boj. Tichá konverzácia, ktorá nimi prebiehala, bola viac ako zvodná.

Pritlačil si moju nohu k boku, zaklonila som sa a dala mu tak prístup k môjmu krku a hrudi. Jemnými prstami prechádzal po krivkách trupu a ja som slastne zavrela oči. V nečakanej chvíli si ma pritiahol k sebe, až sa nám pery takmer dotkli v nepatrnom bozku. Pohladila som ho po tvári v krúživej otočke a opäť sa mu ocitla tvárou v tvár. Plávali sme celou miestnosťou v pevnom držaní tiel a ja som prichádzala o rozum. Nepripravenú si ma k sebe prirazil chrbtom a uchopil môj pás do rúk. V spoločnom tempe sme o seba treli naše boky a zahusťovali vzduch okolo nás. Energia nabitá erotikou, ktorá krúžila okolo nás, elektrizovala všetko, čo bolo v jej dosahu. Halou sa ozývali posledné tóny milostnej piesne, posledné kroky tanga, posledné výdychy oxidu uhličitého.

S rukami na jeho lícach, s jeho dlaňami na mojom zadku, odoznel takt, ktorý všetko zakončoval a my sme naše pery spojili v hladnom bozku. No v tom ťaživé ticho preťal tleskot a detský smiech. Obaja sme od seba odskočili, akoby do priestoru medzi našimi nohami udrel blesk a zadívali sa na tvorcu zvukov, ktoré nás vyrušili. So začervenanými lícami od hanby som sklopila oči.

„To bolo super. Ešte!“ Nedokázala som potlačiť smiech. Rozosmiala som sa, až som sa nezadržateľne prehýbala v bokoch a z očí mi vytryskli slzy. Ach, tá Loren.

Autor: VvC (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nepoznane známe - 11. kapitola: