Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nepribližuj sa! - Prológ

03.09.2010 (14:15) • tapta • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1520×

Prológ

Smrť?

Bella

Už je to rok, čo si moja mama zobrala za muža násilníka. Samozrejme, že spočiatku bolo všetko perfektné. Dokonca na to divadielko som mu skočila aj ja. Dôverovala som mu a mala som ho aj rada do okamihu, keď prvý krát udrel moju maminu. Prv to boli len facky, potom udieral päsťami a teraz sú to aj kopance. Každým týždňom sa to len zhoršovalo. Stále som sa na to musela pozerať, až jedného dňa začal mlátiť aj mňa. Bolo to hrozné a bolestivé. Nemohla som ísť ani do nemocnice, lebo Phil, to je mamin manžel, to zakázal. Povedal, že nechce žiadne problémy s políciou. Je to sviniar prvej kategórie, tak rada by som ho aj ja udrela, ale nemôžem. Nemala by som žiadnu šancu a stavím sa, že by ma bil ešte viac. Na políciu nemôžeme ísť, lebo sa mamke vyhráža mojou smrťou a mne jej smrťou. Bojím sa toho, že by jej ublížil, ale jedným som si istá, raz to musí skončiť. Toľkokrát som rozmýšľala o úteku, ale s maminou nemáme kam ísť. No, alebo keby nás náhodou našiel, tak to by nedopadlo vôbec dobre. Však on je vážený sudca, ktorý neublíži ani muche. Je to vplyvný človek z veľaváženej rodiny, ktorý ma dokonca kontakty na ministerstvách. Proti nemu by sme nemali žiadnu šancu a to si dostatočne uvedomujem aj ja. Mám síce len štrnásť rokov, ale to mi nezabraňuje zdravo rozmýšľať. Dokonca aj v škole to vedia, ale vôbec sa k tomu nevyjadrujú. Berú ma ako vzduch. Oni si nevšímajú mňa a ja ich. Mne to radšej vyhovuje takto, ako keby mali všetko hrať. Najviac na svete neznášam faloš a klamstvá. Nikomu by som už nevedela odpustiť, keby mi klamal do tváre. Nikdy!

„Nie, nerob to!" kričala moja mamina.

Už je doma. Začala som sa automaticky triasť. Vedela som, že to začne. Nemohla som už ani plakať, zvykla som si, že pri každom mojom pohybe ma niečo zabolí. Bolesť som už brala ako súčasť mňa. Moje celé telo tvorili podliatiny a možno aj nejaká zlomenina. Jediné, čo som nemala poškodené, bola moja tvár. Vedel, že toho miesta sa nemá dotýkať, aby to nebolo až také nápadné. Nasucho som prehltla, postavila sa z postele a vybrala sa za ním. Vedela som, že keď sa nebudem tak brániť, nebude ma biť toľko, ako keby som robila cirkus.

Pripadala som si ako telo bez duše, jediné, čo som za posledný rok cítila, bola bolesť a smútok. Spočiatku to bola aj fyzická, ale teraz je to hlavne duševná. A strach som mala o svoju maminu, ktorá to mala horšie ako ja. Vždy, keď vládala, skočila pred toho násilníka, keď ma chcel udrieť alebo kopnúť a dostala to ona. Phil sa potom naštval a ešte viac zbil moju maminu, ktorá trpela. Chcela som jej pomôcť, ale vedela som, že to bude potom horšie a to som nechcela.

Prišla som do kuchyne a to, čo som tam videla, mi až vyrazilo dych. Bolo to horšie ako inokedy. Všade bola mamičkina krv a ona ležala v kaluži vlastnej červenej tekutiny, iba sťažka dýchala. Vedľa nej bol položený telefón. Bol to hrozný pohľad. Ten, kto to spôsobil, sa iba na to díval a na tvári mal spokojný výraz. Videla som, ako ju chce ešte kopnúť, ale to som nemohla dovoliť. Skočila som naňho a začala bezmyšlienkovite kopať a búchať okolo seba. Netrvalo ani minútu a už ma zhodil zo seba dole. Spadla som vedľa maminy na tvrdú podlahu.

„Ty harpya, kvôli tebe budem mať monokel! Za to mi zaplatíš!" kričal na mňa ten hajzel.

Vedela som, že to nebude nič dobré, ale urobila by som to znovu. Nemohla som dopustiť, aby udrel maminu, lebo ona by to už nezvládla. Začal ma kopať kde len mohol. Ja som si inštinktívne zakryla hlavu rukami a pokrčila kolená. Kopal do mňa viac ako inokedy a ešte aj silnejšie. Cítila som tu bolesť, ako mi prúdi po celom tele. Bolo to horšie ako inokedy. Odrazu prestal, počula som, ako otvoril zásuvku a ako z nej niečo vyberá. Chcela som vedieť, čo to je, ale nemohla som sa otočiť. Cítila som sa, ako keby som bola paralyzovaná, ale musela som to vedieť, čo vytiahol. S veľkými bolesťami som sa pomaly otočila a to, čo som videla, ma úplne ochromilo. Stál tam a týčil sa nado mnou s obrovským nožom, v očiach mal šialený výraz. Začal sa ku mne približovať, stále bližšie a bližšie. Vedela som, že je to môj koniec.

„Tvoja mama nemala volať políciu," hovoril až strašidelne pokojne.

Pozrela som sa na maminu, ktorá otvorila oči. Bála sa rovnako ako ja, vidím jej to na tvári, ale bolo tam aj niečo iné. Mohlo tam byť odhodlanie. Dúfam, že to nechce urobiť. Videla som, ako sa oprela o ruky a ústami naznačila, že ma miluje. Skočila predo mňa a počula som, ako sykla od bolesti.

„Nie!" zvrieskla som.

Chytila som moju maminu do náručia a vzlykala. Čakala som, kedy ma ten sviniar bodne, ale začula som policajné sirény.

„Ja sa vrátim a dokončím, čo som začal," zasmial sa a potom ušiel.

O minútu neskôr do domu vošla polícia. Pozrela som sa na jedného policajta, ktorý sa na mňa pozeral neveriacky. V jeho očiach som videla aj ľútosť. Podišiel ku mne, ale ja som sa automaticky odtiahla. Vedela som, že mi chce pomôcť, ale nedôverovala som mu. Prišiel ešte bližšie. Ruky dal hore.

„Neboj sa. Ja ti neublížim. Chcem len niečo skontrolovať. Natiahol sa k mojej mamine, dal jej ruku na krk a potom len zakrútil hlavou.

O chvíľu prišli aj záchranári. Začali sa ku mne nebezpečne približovať, chcela som už ísť ďalej, ale za sebou som ucítila stenu. Začala som sťažka dýchať a maminu chytila najpevnejšie ako som len vedela. Jeden z nich prišiel ku mne bližšie a chcel mi ju vytrhnúť z náručia, ale ja som to nechcela. Začala som kopať. Bolo mi jedno, či dakoho kopnem, alebo nie. Chcela som len jedno a to ochrániť najdôležitejšiu osobu v mojom živote, ktorú som držala v pevnom náruči.

„Musíme ju upokojiť. Dones nejaké sedatíva!" povedal jeden muž s autoritou v hlase.

Ja sa nechcem upokojiť. Čo mi chcú urobiť? Ja to nechcem. Chcem, aby odišli. Videla som, ako jeden z nich podáva tomu druhému nejakú injekciu. Začala som kopať ešte viac. Nejaké páry silných rúk ma pevne chytili a jeden z nich ma pichol tou injekciou. Po chvíli som cítila, ako keby mi dochádzali sily a potom som upadla do tmy.

Autor: tapta (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nepribližuj sa! - Prológ: