Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Never in safety - 1. kapitola

12.08.2010 (16:00) • Gina • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1234×

Stála som pred veľkým zrkadlom v dievčenskej šatni. Práve som vyliezla zo sprchy, pretože sme mali telesnú. Môj najneobľúbenejší predmet. Keby som nebola taká nemotorná, mohla by som ju mať aj rada. Avšak moje schopnosti počas akéhokoľvek športu nešťastne ublížiť sebe alebo svojim priateľom som si nevyberala. No dnes to nebolo až také hrozné. Nemohla som sa strápniť pred veľa ľuďmi, pretože väčšina chýbala.

Meškala som na ďalšiu hodinu, no nevadilo mi to. Aj tak som nemala v pláne na ňu ísť. Trigonometriu som nenávidela presne tak, ako aj telesnú. Ba dokonca viac. Nikdy som nebola veľká priateľka s počtami.

Obliekla som sa a začala si sušiť  uterákom svoje dlhé vlasy, keď zrazu do miestnosti vstúpila Jessica. Ostala som tu len sama, aspoň som si to myslela, preto ma prekvapila. Chcela som sa jej opýtať, čo tu robí, pretože ona so mnou telesnú nemala, no keď som sa k nej otočila, nezmohla som sa na slovo.

Bola... iná. Modré, krvou podliate oči upierala priamo na mňa, ústa mala pootvorené, vychádzalo z nich divné vrčanie, v pravom kútiku jej visela slina. Jej pokožka bola úplne bledá, skoro až priesvitná. Vlasy mala mastné, pozliepané, pár prameňom mala prilepených na tvári a z končekov na ľavej strane jej kvapkala akási tekutina. Hustá, červená. Bola zhrbená, jej výraz v očiach sa zmenil na šialený a rozbehla sa ku mne. Nevedela som, čo mám robiť, nevedela som, čo je s Jessicou. Nechcela som, aby si ublížila, no ak by som niečo neurobila, ona by ublížila mne. Keď bola asi meter predo mnou, rýchlo som uhla, no ona sa nestihla zastaviť. Nabúrala do starých skriniek, ktoré už neboli také odolné a jej nárazom v nich urobila preliačinu. Jessica neudržala rovnováhu a spadla, skrinky sa s rachotom zrútili priamo na ňu.

Nevedela som, či je živá, či mŕtva, ani čo je vlastne zač. Je možné, aby niekto takto vyzeral? Bola chorá? Bola človek? Áno, musela byť. Tú teóriu, že nie je človek som ihneď zavrhla. Musí byť! Ale tie jej oči! Jessica ich mala predsa zelené! Teraz mali jej dúhovky tmavomodrú farbu,.

Kôpka plechu, pod ktorou ležala Jessica, zarachotila a začala sa dvíhať. Videla som chudé ruky, ktoré sa snažia zo svojho tela odvaliť ten zbytočný plech. Toto nie je možné. Prebrala som sa, schmatla som do jednej ruky svoj školský batoh a vyletela som zo šatne. Kľuč, ktorý bol v zámke som rýchlo otočila tak, aby sa Jessica v ku mne nemohla v žiadnom prípadne dostať.

Až keď boli dvere zamknuté, prepadol ma pocit bezpečia. Nie však nadlho. Jessica začala päsťami silno búšiť do dverí a pritom hlasno vrieskala. Odtiahla som ruku zo železnej kľučky a skoro som odpadla. Do nosa mi vrazil silný pach soli a ešte niečoho... hrdza? Na ruke som mala krv, veľa krvi. Druhou dlaňou som si rýchlo zapchala nos, aby som sa tu nezložila a odtiahla som sa od dverí. Zo šatne sa znovu ozval nepríjemný škrekot spojený so zúrivým vrčaním. Správala sa ako besný pes.

Nespoznávala som ju. Čo to s ňou je? Nepatrí do blázinca? Ustúpila som od dverí a hnala som sa po schodoch hore, na prvé poschodie smerom k východu. Dnes už teda nemám náladu na poobedné vyučovanie.

Na to, že som nikdy nevedela dobre behať, vlastne akýkoľvek šport mi nešiel, teraz som utekala ako srnka. V krvi sa mi nahromadil adrenalín a bol mojou jedinou záchranou pri úteku. Bola som naozaj vystrašená z toho Jessicinho útoku. Keď už som sa blížila k dverám, niekto sa pre ne postavil. Bol to náš učiteľ angličtiny. Vpadla som mu priamo do náruče. Aj keď bol môj náraz tvrdý, s ním to ani nepohlo. Zdvihla som pohľad a pozrela mu do očí.

„Nie!“ skríkla som a snažila sa odtiahnuť zo silného zovretia jeho rúk. Až keď som mu nechty zaryla hlboko do ramien, a jedným kolenom ho trafila do rozkroku, jeho stisk povolil, a ja som sa vykrútila z jeho studeného náručia. Vyzeral presne tak isto ako Jessica. Jeho oči si budem pamätať asi nadosmrti. Po okrajoch žiarila krvavočervená farba, zreničky mal rozšírené a od červenej ich oddeľoval úzky pásik bledomodrej. Toto neboli jeho oči, toto neboli oči človeka. Upieral na mňa žiadostivý pohľad, premeral si ma od hlavy až po päty, no potom sa jeho oči vrátili k môjmu krku. Srdce mi bilo ako splašené, priložila som si dva prsty na krk. Tepna mi pulzovala ako splašená. Z profesorových úst sa dralo vrčanie. Bola ako divoká šelma, ktorá sa práve chystá skočiť na svoju korisť. Nechápala som, čo sa tu deje. Nebol taký divoký ako Jessica, no videla som na ňom, ako veľmi sa musí ovládať, aby vydržal. I keď som nevedela, prečo sa ovláda a rovno sa na mňa nevrhne.

Cúvala som, nemala som žiadnu inú možnosť, učiteľ sa ku mne približoval, jeho vrčanie naberalo na hlasitosti. Zastala som až vtedy, keď som rukami za chrbtom nahmatala stenu. Snažila som si v hlave vybaviť, ako presne vyzerá táto chodba. Kde presne sa nachádzajú dvere do prijímacej kancelárie. Napravo alebo naľavo?

Nemohla som od profesorových očí odtrhnúť zrak, nesmela som ani na sekundu stratiť kontakt s jeho očami. Potom by ma mohol jednoducho dostať. Už som vedela, že je schopný mi ublížiť. Nie len ublížiť, on je schopný ma zabiť. Nemalo zmysle kričať o pomoc, aj tak tu nik nebol a nikoho som ani nepočula.

Posúvala som sa pomaly, krôčik po krôčiku smerom napravo. Nebola som si istá, či idem dobre, alebo nie. V situáciách, keď vám ide o život nerozmýšľate, ale konáte. Skoro som zvýskla od šťastia, keď som po pár sekundách nahmatala kľučku od dverí. Teraz už len dúfať, že nie sú zamknuté. Učiteľa v momente, keď som sa dotkla dverí, prešla trpezlivosť, prikrčil sa a chystal sa po mne skočiť. Neváhala som ani sekundu. Prerušila som náš očný kontakt, vrhla som sa na dvere, stisla kľučku a vletela som do tmavej miestnosti. Zamkla som, aby sa nemohol tak ľahko dostať dnu.

Porozhliadla som sa po miestnosti a do oka mi padla drevená skriňa, asi taká vysoká, ako som ja. Musela som ju nejako dostať ku dverám, aby ich nemohol preraziť. Priskočila som ku skrini a zaprela sa do nej celou silou, snažiac sa ju dotlačiť až ku dverám. Nikdy, ani vo sne som si nemyslela, že sa mi to podarí. Až keď bola skriňa natlačená na zamknutých dverách, mohla som si vydýchnuť. Z úst sa mi vydral zúfalý vzlyk, z očí sa mi spustili slzy. Čo sa to deje?

Nemala som však čas na premýšľanie, plakanie či ľutovanie sa. Aj keď som sa tu tak zabarikádovala, určite sa mu každú chvíľu podarí dostať sa dnu. Rozbehla som sa k malému oknu v rohu miestnosti. Na ulici nikoho nebolo. Zrazu sa z chodby ozval zúfalý výkrik.

„Pomooooc! Pomôžte mi niekto!“ kričal mne tak známy hlas. Angela. Chcela som zakričať, že som tu, chcela som jej nejako pomôcť. Vrhla som sa ku skrini a snažila sa ju odtiahnuť od dverí. Márne.

„Angela,“ vzlykla som potichu. Jej krik utíchol, na chodbe som nepočula už ani jeden hlas, všade vládlo ticho.

„Bella?“ Ticho prerušil Jessicin hlas. „Viem, že si tu. Tak sa ukáž. Nemáš šancu utiecť. Je to zbytočné. Bude to rýchle, sľubujem,“ kričala po chodbách moja niekedy najlepšia priateľka Jessica. Bola som potichu ako myška, ledva som dýchala, i keď moje pľúca sa každú sekundu dožadovali kyslíka. Snažila som sa byť čo najtichšie.

Opatrne som našľapovala na podlahu, dostala som sa až k oknu. Musím sa odtiaľto nejako dostať a toto je jediný východ. Na chodbe číha Jessica, kto vie, kde je profesor a ostatní žiaci? Čo sa s nimi stalo?

Otvorila som okno a opatrne som sa prehupla von. Mala som šťastie, že som na prízemí, inak by som sa asi musela vydať na pospas toho, čo je v škole, pretože dostať sa nejako dole z prvého poschodia – samovražedný útok.

Len čo sa moje nohy dotkli pevnej zeme, rozbehla som sa naprieč parkoviskom k svojmu autu. Zo zadného vrecka som vytiahla kľúče od auta a roztrasenými rukami som sa pokúšala otvoriť auto. Nešlo mi to, musela som sa trošku ukľudniť. Zvláštne bolo, že nikoho som na parkovisku nevidela. Ulice boli prázdne, ani chodci, ani autá, počula som len svoj rýchly a zbesilý tlkot srdca.

Konečne sa mi podarilo odomknúť auto a ani som sa nestihla poriadne nadýchnuť, už som štartovala a vyletela z parkoviska. Nanešťastie, moje auto nebolo najrýchlejšie. Už má čo to za sebou, a keď som to vytiahla na sedemdesiatku, motor dal hlasne najavo svoj nesúhlas s takou rýchlosťou. Niečo vpredu buchlo, stratila som kontrolu nad vozidlom a rútila som sa do lesa pri ceste.

V ten moment pri mne asi stáli všetci svätý, pretože aj keď som s autom narazila do stromu, nič vážneho sa mi nestalo. Až na to, že sa mi krútila hlava a do ruky mi vystrelila bolesť. Vedela som, že v aute nesmiem zostať, pretože spod kapoty sa začal valiť dym. Vystúpila som z auta a hnala som sa k nášmu domu. Nebolo to až tak ďaleko. Tieto lesy som poznala lepšie ako svoje topánky, pretože tu bývam od narodenia a často som sa chodila do lesa poprechádzať – na odreagovanie, aj napriek svojej nešikovnosti. Keď už som bola v bezpečnej vzdialenosti od auta, ozval sa za mnou výbuch. Toto všetko sa udialo v sekundách, kým som sa dostala od auta až k domu, ubehla maximálne minúta.

Do domu som vtrhla celá udýchaná, špinavá a rozpálená. Celú cestu som utekala, takúto telesnú som nezažila už roky. Aké bolo moje prekvapenie, keď som doma zbadala oboch rodičov? Matka sa ku mne vrhla a surovo si ma k sebe pritískala, až som nemohla dýchať. Otec ku mne hneď priskočil, odsotil ma od matky a pridržal si ma na dĺžku ramien. Nadvihol mi hlavu, aby som mu hľadela priamo do očí a potom si ma tiež k sebe pritiahol. Keď sa znovu odtiahol, zo stola schmatol lekárničku, vybral z nej veľkú ihlu a bez slova mi ju vyprázdnil do ramena.

„Čo sa deje?“ skríkla som, keď ihla preťala tenkú kožu. Matka na mňa zúfalo hľadela, otec sa sústredil na striekačku.

„Povedzte už konečne niečo! Čo sa v tomto meste deje? Práve ma v škole napadla moja najlepšia kamarátka a učiteľ. Pri úteku zo školy sa mi podarilo nabúrať auto, ktoré vybuchlo niekde v lese. Keď dôjdem domov, rodičia mi nechcú nič povedať a... au, to neskutočne bolí.“ Zaskučala som, keď otec vybral ihlu z môjho ramena. Cítila som, ako mi tá tekutina prúdi v žilách, bola neskutočne ľadová, no rozpálilo sa mi celé telo. Aspoň taký som mala pocit.

„Musíš odtiaľto utiecť,“ konečne prehovoril otec, „vymklo sa to spod kontroly. Je to epidémia, ako mor, no oveľa horšie. Jeden nakazil všetkých. Nemalo sa to stať. Malo sa to zastaviť už na začiatku.“

„Čo? Čo sa malo zastaviť už na začiatku?“

„Neviem,“ odpovedal, „Neviem o tom veľa. Ten chlap, James, nebol človek. Našli sme ho včera pri policajnej stanici, zúboženého ležať na zemi. Keď sa mu pokúsil  strážnik Downey pomôcť, skoro ho zabil. Mysleli sme si, že ho roztrhne. Pil jeho krv. Nevieme, ako sa to stalo. O pár minút neskôr nás napadol aj Downey. Nevieme si vysvetliť, čo sa s ním stalo. Než sme sa nadali, obaja boli preč. Zabíjali, premieňali ľudí. Myslíme si, že na svete behá viac takýchto monštier, čo toto rozšírili. Dnes nám také isté útoky hlásili aj z okolitých veľkých miest, no viac informácii už nemáme. Nahlásili sme to, no povedali nám, nech mlčíme. Tie stvory môžu byť kdekoľvek. Naozaj netuším, ako sa to mohlo rozšíriť tak rýchlo. Ty teraz musíš odísť. Nemáme doma veľa jeho jedu pre všetkých. Toto mesto už nie je bezpečné. Zoberieš Alice a pôjdeš, budeš utekať, skrývať sa. Na začiatok ti dám svoje auto, no pravdepodobne s ním dlho nevydržíš. Musíš sa zachrániť. Ste to najdôležitejšie, čo s mamou máme. Vy dve musíte prežiť!“

„Odkiaľ ste zobrali jeho jed? A prečo si myslíte, že to bude fungovať? A Ako to má fungovať?“

„Z tela Downeyho. V jeho krvi sa nachádza ten jed. Nemohol byť na slnku, no on to nevedel. Keď mu slnečné paprsky oblizli tvár, bolo to, akoby sme ho poliali kyselinou. Nepremenil sa na prach ani nič také. A bude to fungovať, som si tým istý. Prosím, už sa na nič nepýtaj a ver mi,“ odpovedal mi a snažil sa vyhnúť môjmu uprenému pohľadu do očí. Niečo mi tajil a nechcel mi to povedať. Nemali sme však na toto čas. Zrazu mi do ruky vrazil menší ruksak a na kuchynský stôl položil nosič pre Alice.

„Do toho ruksaku si zbaľ to najnutnejšie. Deku, sveter, jedlo. Teraz ťa čaká iný svet, budeš si musieť poradiť sama. Budeš musieť kradnúť, byť nenápadná, no hlavne musíš ochrániť seba a Alice. Už nikdy sa nesmieš vrátiť na toto miesto. Už nikdy sa nesmieš vrátiť do tohto domu.“

Autor: Gina (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Never in safety - 1. kapitola: