Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Never in safety - 2. kapitola

18.08.2010 (21:00) • Gina • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1119×

Neváhala som ani minútku, vedela som, že nemám na výber. Vybehla som hore po schodoch do svojej izby. Zo skrine som si vybrala hrubý sveter a dlhé čierne nohavice a spodné prádlo. Zhodila som zo seba špinavé veci a prezliekla som sa. Pod sveter som si ešte hodila jedno teplejšie tričko s dlhými rukávmi. Predsa len, je zima. Najhoršie ročné obdobie, i keď ešte to ani poriadne nezačalo. Mali sme šťastie, že ešte tak nemrzne a nesneží. Neviem, či budem mať niekedy dobrý úkryt a keby som sa musela skrývať v lese, musím nám s Alice udržať teplo. Okolo pása som si omotala opasok a do predného vrecka nohavíc som si zastrčila vreckový nožík, ktorý som dostala od otca minulý rok na Vianoce. Na ryby. No teraz poslúži na niečo iné. Zo skrine som si vybrala ešte jedny dlhé rifle, jeden zimný sveter a nejaké spodné prádlo. Len to najnutnejšie. Zo šuplíka som vybrala baterku a nejaké náhradné baterky, keby náhodou prestala svietiť. Z hornej police skrine som si vybrala nové čierne kožušinové čižme, čo som si kúpila na posledných nákupoch s Jessicou a dvoje kožušinové klapky na uši. Konečne sa nám na niečo zídu.

Vletela som do izbičky Alice a zo šatníka som jej vybrala tie najteplejšie veci. Nahádzala som jej ich do tašky, ktorá bola už na pol plná a potom prešla k jej postieľke. Bola taká malá a taká krásna. Nemohla byť pripravená na život tam vonku, nemali sme však na výber.

„Alice, miláčik, musím ísť,“ prehovorila som na ňu a snažila sa ju zobudiť. Zobrala som si ju do náruče a priložila na hruď. Otvorila tie svoje krásne kukadlá a v jej očiach bola nemá otázka.

„Pôjdeme na výlet zlatíčko. Poď, musíme sa obliecť. Bude to dlhý výlet.“

Neprotestovala. Obliekla som ju do teplých tepláčikov, na nohy som jej natiahla ponožky a malé čižmičky, potom tričko, svetrík. Do rúk som jej ešte vhodila čiapku a rukavičky.

Zbehla som dole do kuchyne, kde pri stole sedeli otec s matkou. Mama ticho vzlykala otcovi na ramene a ten sa ju snažil ukľudniť. Keď som aj s Alice vošla, obaja ku mne zdvihli pohľad. Matka sa ešte viac rozplakala. Chcela som ju utešiť, prísť k nej, objať ju a do ucha zašepkať, že všetko bude dobré. Klamala by som. Moje nohy sa však nepohli smerom k nej, ale ku kuchynskej linke. Otvorila som všetky skrinky a hľadala jedlo, ktoré nám vydrží dlho a nepokazí sa. Nebolo tu toho moc.

„Všetko je už v aute,“ ozvala sa mama, keď som chcela z police schmatnúť nejaké keksy. Vďačne som sa na ňu usmiala.

Zo stolíka som teda schmatla aspoň malú fľaštičku pre Alice. Neviem si predstaviť, ako jej tam vonku budem robiť Sunar, či inú detskú stravu, čo nám mama zbalila, no nemám na výber. Odkedy sa bude dať, budem jej dávať aj také jedlo, čo budem jesť ja. Budem si proste musieť nejako poradiť. Tam sa tak ľahko nedostanem k jedlu. Zobrala som ešte bochník chleba a veľkú fľašu, ktorú som naplnila čistou vodou. Ak by aj chlieb stvrdol, budem ho jesť s vodou. Zo zásuvky pri sporáku som zobrala všetky zapaľovače a zápalky, čo som tam našla.

Zo stola som schmatla nosič a všetko som to utekala nahádzať do otcovho auta. Mal najdrahšie a najrýchlejšie auto z rodiny. Preto jeho jaguár bola najlepšia možnosť, ako sa najrýchlejšie dostať zo štátov. Hodila som veci do kufra v ktorom už boli pripravené nejaké kanistre s benzínom. Na zadnej sedačke som videla nejaké deky, tašky, ale hlavne fľaše s vodou.

Keď som sa vrátila do obývačky, mama sa lúčila s Alice. Objímala ju, no snažila sa neplakať. Keby som bola na jej mieste a lúčila sa s ročnou dcérou, pričom viem, že ju už nikdy neuvidím, môj vodopád sĺz by sa nedal zastaviť. Keď po nekonečnej dobre pustila Alice, vrhla sa na mňa. Nemohla som sa ani ja ubrániť slzám. Naše lúčenie však netrvalo dlho, prerušil ho otec, ktorý si nervózne odkašľal.

„Bella, už budeš musieť ísť. Nevieme, čo sa vonku deje zatiaľ čo tu strácaš zbytočne čas. Toto,“ povedal a podal mi malý kufrík, ktorý doteraz pevne držal v rukách, „použi v situáciách, kedy ti bude hroziť odhalenie. Sú v nich striekačky s jedom, avšak menšie dávky a viac. Vždy daj jednu Alice a jednu tebe. Držte sa.“ Hneď ako otec dohovoril, zvonku sa ozvala hrozná rana. Počula som smiech a vrčanie.

„Je čas. Musíte ísť,“ zašepkal otec a objal ma. Alice pobozkal na malé líčko. Potom sa otočil na mamu. So smutným úsmevom nás pozorovala. Toto bol to najťažšie, čo som v živote urobila. Musela som opustiť svojich rodičov. Venovala som im posledný pohľad a rozbehla sa aj s Alice na rukách do podzemnej garáže. Alice som na sedadle spolujazdca v rýchlosti pripútala do detskej sedačky, ktorá tam už bola pripravená, ja sama som sa zapásala, kufrík hodila pod sedadlo spolujazdca, a otvorila som si bránu. Nečakala som však, že pred ňou bude niekto stáť.

Angella, Jessica, Mike. Moji bývalí najlepší priatelia stáli pred bránou a vrčali na moje autíčko. Teraz to však neboli moji priatelia. Vytúrovala som motor, zaradila jednotku a rozbehla sa proti nim. Neustúpili z cesty. Neviem, čo boli takí hlúpi, alebo čakali, že ich nezrazím. Nebrala som na nich ohľady.

„Drž sa princeznička,“ zašepkala som smerom k Alice, aj keď som vedela, že mi možno ani nerozumie, čo chcem urobiť. Na aute som pocítila nárazy, ako ich odhodilo. Nezastavila som, preradila som a rýchlejšie upaľovala po lesnej ceste od nášho domu.

Na cestu som vletela ako splašená. Vošla som priamo do cesty autu, ktoré išlo oproti a keby som tak rýchlo nestrhla volant do svojho jazdného pruhu, zrážke by som sa nevyhla. Pozrela som na Alice vedľa mňa, no tá sa venovala skúmaniu svojich malých prstíkov. Jednou rukou som ju pohladkala po kratulinkých čiernych vláskoch a ona na mňa uprela svoje krásne kukadlá.

„Alice, teraz to budeme mať ťažké, budeme si musieť poradiť samé, ale my to zvládneme, však? Budeš mi ale musieť pomôcť, keď sa budeme ukrývať, budeme potichu a musíš ma poslúchať. Budeme silné, veď my Swanové máme tuhý korienok,“ rozprávala som dieťatku vedľa mňa, aj keď som bola takmer istá, že mi nerozumie. Nebola som si však istá, či sa snažím utešiť seba, alebo samú seba.

Z priehradky pri Alice som vytiahla mapu a snažila sa v tom zorientovať. Kam bude najlepšie ísť? Musíme sa dostať tam, kde nežije veľa ľudí. Čím menej ľudí, tým väčšia pravdepodobnosť, že to nie sú tie stvorenia. Musím sa dostať do nejakej malej dediny, najlepšie niekde pri lesoch, aby sme sa tam potom mohli s Alice schovať. Alebo skôr...

Nejaká slnečná oblasť. Otec predsa povedal, že keď sa Downey dostal na slnko, zabilo ho to. Ak sa budem zdržiavať v slnečných oblastiach, nebezpečná bude pre nás jedine noc. Pôjdem dovtedy, dokedy mi vydrží benzín. Potom sa budeme skrývať, v lesoch, nájdeme si nejakú jaskyňu alebo čo. Budeme musieť kvôli bezpečnosti často meniť úkryty, pokiaľ to bude nevyhnutné. Teraz pôjdem k Portlandu, až k Sakramentu. Uvidíme, kam až sa dostanem.

Kým Alice na sedačke tíško spinkala, ja som zatiaľ mohla rozmýšľať o tom, čo sa deje. Mohlo sa to rozšíriť, len tak, zo dňa na deň? Nie... Nie, nemohlo, a ani sa tak nestalo. Tie zmiznutia, študenti, čo čoraz viac chýbali v škole. Museli vedieť, čo sa deje, no nás, obyčajných ľudí, nik neinformoval? Čo sú však zač tie stvory? Zabije ich slnko, pijú krv.

Upíri? To by im potom mohla zabiť aj svätená voda a kríž. Ale veď upíri neexistujú, žiaden Drákula, všetky tie knihy o upíroch predsa nemôžu byť pravdivé!

Po tvári mi stiekla ďalšia slza, keď som si spomenula na rodičov. Čo im urobili? Zabili ich alebo premenili na vraždiace monštrá? Už nikdy sa s nimi nestretnem, neuvidím matkin šťastný úsmev, akým sa pozerala na mňa a Alice, nebudem môcť počúvať otcove historky. Moji priatelia sú pre mňa taktiež minulosťou. Musím za touto udalosťou urobiť hrubú čiaru, za ktorú sa už v živote nebudem môcť vrátiť. Ani v spomienkach. Musím sa teraz sústrediť na jediné. Na moje a Alicine bezpečie.

Šoférovala som už niekoľko hodín vkuse. V Portlande som bola ani nie za štyri hodiny, potom som musela doplniť benzín a pokračovala som ďalej. Myslím, že do Sacramenta mi benzín nevystačí, preto budem musieť nájsť dobré miesto niekde bližšie. Čo tak lesy pri Reddingu? Alebo Meddforde? Alice sa po ceste ani raz neprebudila. Tuho spala a ja som ju nechcela budiť. Na mňa však už toto bolo priveľa.

Som hladná, unavená a nedokážem sa sústrediť. Aj keď som na cestách sama, nedokážem potlačiť ten pocit, že ma niekto sleduje. Neviem, či sa mi to zdalo, no raz som v spätnom zrkadle zbadala dve svetlá. Akoby za mnou išlo ďalšie auto. Asi začínam byť paranoidná. Musím niekde zastaviť a trochu sa prespať. Aspoň na pár hodín. Na ceste som po chvíli zbadala odbočku, na nejakú cestu. Asi po piatich minútach som sa dostala k  malej dedine. Ani som nešla ďalej, autom som sa dostala na kraj lesa a vypla motor.

Skontrolovala som, čo je vzduch čistý a z vrecka na svetri vytiahla kúsok chleba. Ani som sa nenazdala, z rúk som jedla posledné omrvinky mojej večere. V bruhu mi však hlasne zaškvŕkalo a tým dalo najavo, že mi to nestačilo. Nemohla som si však dovoliť viac. Posunula som si sedačku trochu viac dozadu, viac sa zababušila do svetra a na chvíľu som sa pobrala do ríše snov.

Zobudil ma Aliciin hlasný plač. Boli štyri hodiny ráno – to znamená, že som spala viac ako šesť hodín. Otvorila som oči a zbadala som, ako fňuká a ukazuje na mňa malou pästičkou. Načiahla som sa k nej, odopla ju zo sedačky a preniesla si ju na kolená.

„Šššššš, Alice, to bude dobré,“ snažila som sa ju utíšiť, no nedarilo sa mi to. Búchala mi do hrude oboma pästičkami a tvárou sa obracala od môjho okna.

„Čo sa deje zlato? Čo tam vidíš?“ spýtala som sa jej a hlavu pootočila doľava k môjmu oknu práve v momente, keď nám niekto zabúchal okno.

Predchádzajúca kapitola Zhrnutie Nasledujúca kapitola

Autor: Gina (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Never in safety - 2. kapitola: