Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Never in safety - 3. kapitola

07.09.2010 (17:15) • Gina • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1057×

Skoro som dostala infarkt, keď som za oknom zbadala nejakú postavu. Bola celá zahalená v čiernom, cez hlavu mala prehodenú kapucňu a baterkou mi svietil do auta. Úzkym pásom svetla mi namierila priamo do očí a ja som na chvíľu nič nevidela. Zatvorila som oči, otočila sa k Alice a v rýchlosti som ju dala do sedačky, nehrala som sa so zapínaním a už som štartovala motor.

„Som človek!“ ozvalo sa spoza skla a moja ruka na kľúči na moment zamrzla. „Pozri sa mi do očí,“ skríkla tá žena znovu a ja som na chvíľu zaváhala, no potom ma premohla zvedavosť.

Žena, alebo skôr dievča – mohla byť asi tak stará, ako ja, mala nemierenú baterku na svoju tvár, aby som jej mohla vidieť oči. Nevidela som žiadnu červenú, alebo modrú. Mala krásne sýtozelené oči presne ako Alice.

„Pomôž mi. Sú tu, blízko. Počujem ich,“ kričala na mňa spoza skla a ja som jej naznačila, aby sa dostala na stranu spolujazdca. Odpútala som sedačku zo sedadla, hodila ju na zadné sedadlá a hneď jak dievčina naskočila, dala som jej Alice do náručia, zamkla a chcela čo najskôr vypadnúť z tohto lesa. To, čo sa však dialo som ani v najmenšom nečakala. Nešiel naštartovať motor.

„Máš benzín?“ spýtala sa ma dievčina napol vystrašeným, napol hysterickým hlasom, keď si zapínala pás a k hrudi si pritískala plačúcu Alice.

„Áno! Musím mať!“

No nech som sa snažila ako som chcela, motor nie a nie naskočiť. Zúfalá som sa pokúsila posledný krát naštartovať.

„No tak, poď. Prosím.“

Ak by to teraz nevyšlo, neviem, čo by sa nám mohlo stať. Motor hlasno zaburácal, z výfuku sa vyvalilo obrovské množstvo čierneho dymu, cez ktorý som nevidela, čo sa deje za nami, a konečne to naskočilo.

„Áno!“ zvýskla som radostne a rozbehla som sa zo svojho miesta naspäť na diaľnicu. Keď mi však niečo zozadu narazilo na auto, ešte viac som pritlačila plynový pedál k podlahe. Niečo silno buchlo do strechy auta a začal sa odtiaľ ozývať nepríjemný zvuk. Akoby sa ju niekto nechtami snažil zničiť.

„Tie svine sú na streche auta!?“ skríkla zúrivo dievčina vedľa mňa a odniekiaľ vybrala zbraň. Už to nebola vystrašená dievčinka, teraz mi skôr pripadala ako najskúsenejšia vrahyňa. Jednou rukou ju nabila, pretože druhú jej zamestnávala Alice, a bez mihnutia oka uštedrila pár rán streche nášho auta. Očakávala som hlasný výstrel, no nedočkala som sa.

„Tlmič,“ poklepkala dievčina na nejakú časť zbrane žiarivo sa na mňa usmiala. Aj keď bol môj otec policajt a nosil služobnú zbraň, nikdy som sa o to nejako extra nezaujímala. Nemala som rada jeho prácu, pretože som sa bála, že pri nej príde o život. Vďaka zbraniam. Teraz nám však tá vecička zachránila kožu. Tá beštia, ktorú sa podarilo dievčine zasiahnuť, sa pustila našej strechy a skončila na ceste niekde za nami. Kým som ju ešte videla v spätnom zrkadle, tak sa nepohla. Kto vie, či je po nej.

„Strieborné guľky, “odpovedala mojej nemej otázke, keď som ne ňu pozrela so zdvihnutým obočím. „Je mŕtvy.“

„Tanya,“ predstavila sa mi dievčina zatiaľ čo schovávala zbraň.

„Bella,“ odpovedala som jej a ďalej sa snažila venovať šoférovaniu a niečo zistiť z tabúľ pri ceste.

„A tento malý diablik sa ako volá?“ Pozrela som na Alice v jej náručí. Tri prsty na jednej ruke mala zaťaté v dlani, palec a ukazovák spolu tvorili pravý uhol, čiže jej ručička vyzerala ako zbraň a mávala ňou vo vzduchu, ako to robila pred chvíľou Tanya. Druhou sa naťahovala k jej vlasom a dávala si ich do pusinky. Keď jej ich Tanya z úst vybrala, začala mrnčať a potom sa rozplakala.

„Alice,“ odpovedala som jej a podala dudlík, čo som mala vo vrecku. Strčila ho malej Alice do úst, tá ho však vypľula a ďalej sa naťahovala za lesklými blond vlasmi. Tanya si porazenecky vzdychla a jeden úzky pramienok jej podala.

„Medford?“ spýtala som sa s pohľadom upreným na cestu.

„Prosím?“

„Či pôjdeme do Medfordu? Je to blízko pri lesoch, kde by sme sa mohli skrývať, keď nám dôjde benzín.“

„Čím ďalej sa dostaneme, tým lepšie. Je jedno, či sa budeme skrývať v mestách, alebo v lesoch. Noc je pre nás nebezpečná všade. Len sa drž smerom, ktorým ideš,“ odpovedala mi a začala sa hrabať vo svojom ruksaku. Po chvíli z neho vytiahla striebornú retiazku na ktorej visel väčší krížik. Natiahla sa ku mne a zapla mi ho na krk. Keď zbadala môj nechápavý pohľad. Len sa pousmiala, pohodlnejšie sa usadila na sedačke a dala sa do rozprávania.

„Cez deň si upíri nemôžu dovoliť vyjsť – starší to vedia, mladých to zabije. To, čo sa píše v knihách o upíroch je pravda. Svätená voda, kríž, striebro, drevený kôl do srdca, cesnak, slnko. To sú ich najväčší nepriatelia. Ak si teraz v duchu pokladáš otázku, či tie hnusoby sú vážne upíri a či sme sa s nimi dostali do boja, je to, bohužiaľ, pravda. Existujú. Nie je to len výmysel. Máme jediné šťastie, že vieme, s čím sa stretávame a ako to môžeme poraziť. Ak však máš ich jed, a vstrekneš si ho do žíl, dokážeš na nejaký čas k nim zapadnúť - nepýtaj sa, neviem prečo. Nemajú až tak dobre vyvinuté všetky zmysli, vlastne by som povedala, premenou sa ich zmysli ešte zhoršili. Zrak majú dobrý len v noci, cez deň nič nevidia. Ich čuch je ešte horší než ten človeka, o sluchu ani nehovorím. No dokážu vábiť. Svojím hlasom ťa omámia, až kým sa nedostaneš k ich blízkosti, neuveríš im, že ti nechcú ublížiť. Pokušenie dotknúť sa belostnej pokožky je také silné, až sa neovládneš a podľahneš. To je ich najväčšia zbraň.“

„Odkiaľ to všetko vieš?“

Blysla po mne záhadným úsmevom, no neodpovedala.

„Máš tu niečo na zahryznutie? Už dva dni som nič nejedla,“ spýtala sa a zrakom skenovala celé auto. Nečakala na odpoveď a ja som ani nemala v úmysle jej odpovedať. Pohľadom sa zastavila až na taškách na zadom sedadle. Po jednej siahla, vybrala nejaké sušienky a vodu a začala sa ládovať. Jedným okom som ju občas pozorovala.

„Čo je?“ zahuhlala s plnou pusou a z pier si oblizla čokoládu. Ústa si utrela do rukáva a napila sa vody.

„Vieš šoférovať?“

„Jasné, ale vodičák so sebou nemám, keby si ho náhodou chcela vidieť,“ zaškaredila sa na mňa, „Prečo? Chceš ma pustiť za volant tohto krásavca?“

„Možno,“ pripustila som a neušiel mi jej diabolský úsmev. Ďalej sme sa nebavili. Tanya ticho sedela na sedačke, pozerala sa z okna a o chvíľu som počula ako ticho odfukuje. Alice mala v náručí a tá sa jej stále hrala s vlasmi a potom so zipsom na mikine. Keď ju to prestalo baviť, zaspala. Čudovala som sa, prečo je taká pokojná. Nevystrája, neplače.

Zobudila sa až za pár hodín. Najskôr nespokojne zamrnčala, pár krát na mňa mrkla a potom sa hlasno rozplakala. Tak zobudila aj Tanyu, no jej pokusy ju utíšiť boli márne.

„Určite je hladná. Musím jej ísť z kufru vybrať jedlo. Zastavím na krajnici, ty si presadneš a budeš šoférovať a ja nakŕmim Alice. Potom si pospím aj ja.“

Ako som povedala, tak sa aj stalo. Z kufra som vybrala z jednej z tašiek, čo nám zbalili rodičia, jedlo pre Alice. Zarobila som jej sunar do fľaštičky a sadla si k nej. Hneď ako som jej otvor fľaštičky priložila k ústočkám, hltavo sa do toho pustila. Ja som si tiež zobrala nejaké sušienky a vodu. Keď sme už obidve spokojné a najedené len tak sedeli, Alice mi začala vyskakovať z lona a pästičkami búchala do okna.

„Ta-tam su,“ šušlala Alice a stále búchala pästičkami do skla, potom prstami ukazovala niekam do lesa. Schytila som jej ich do dlaní a otočila som si ju tvárou k sebe. Bola pokojná, očká mala vyspané, na tvári jej hral maličký úsmev. No pochytila som v jej výraze niečo, nie šťastné, nebola taká uvoľnená. Akoby vycítila náš strach...

„Kto tam je zlatíčko?“ opýtala som sa jej a do hlasu sa mi vkrádala panika. Alice mi neodpovedala. Pokrčila plecami a potom so svojimi rúčkami na tvári urobila škaredú grimasu. Palcom a ukazovákom jednej ruky si roztiahla ústočká, druhou rukou oči.

„Plíšely,“ zašepkala, keď som len strnulo sedela na sedačke, neschopná pohybu. Je možné, že o nich vie? Že ich vidí, či počuje?

„Alice? Ty ich vidíš?“ ozvalo sa po dlhšom tichu vedľa mňa. Alice pootočila hlavu na Tanyu a nemo na ňu pozerala.

„Vidíš tie príšery?“ zopakovala Tanya svoju otázku, no tentoraz ju inak formulovala, lebo si nebola istá, či jej Alice rozumela. Alice sa otočila na mňa a keď zbadala, ako na ňu uprene hľadím, otočila sa naspäť na Tanyu a ukázala prstíkom k jej oknu do lesa, pritom pokrútila hlavou na znak súhlasu.

Cítila som ako auto ešte zrýchlilo, tak som si k sebe Alice ešte tesnejšie privinula. Alice mi znova začala poskakovať na rukách, brala si moje vlasy a žužľala ich v ústach, potom si ich nakrúcala na prst. Keď ju to prestalo baviť, začala sa naťahovať k Tanye. To som jej zakázala a ona sa rozplakala. Ukľudnila sa až vtedy, keď som jej podala hrkálku a ona sa s tým začala hrať.

„Sú tu. Pri nás. Musíme vyhádzať z auta čo najviac vecí, aby sme neboli tak zaťažené. Potom odídem aj ja. Dostanete sa s Alice ďalej,“ hovorila Tanya a pritom stále sledovala okolie a cestu pred sebou.

Autor: Gina (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Never in safety - 3. kapitola: