Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Never in safety - 4. kapitola

04.10.2010 (18:45) • Gina • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1026×

Benzín mi došiel pár kilometrov za Medfordom. Už viac som ho nemala, ďalej som sa teda už autom pohybovať nemohla. Auto som odstavila pár desiatok metrov od cesty, trošku hlbšie v lese. V noci budeme v aute, cez deň budeme hľadať miesto, kde by sme mohli prespať, prípadne sa na dlhšie usadiť. Odídeme až keď to bude nevyhnutné.

Nájsť nový úkryt - to boli jediné myšlienky, na ktoré som vkuse myslela počas posledných pár hodín. Znova. Už sú to dva roky, čo utekám, túlam sa po svete a hľadám bezpečné miesto na prežitie. Pre mňa a moje dievčatko. Všetko sa to zbehlo tak rýchlo, nemala som šancu si to poriadne premyslieť, prísť na to, čo sa dialo. Nemôžem si byť ničím istá. Som v tom sama. Utekám. Hľadám ďalších ľudí. O novom svete nič neviem.

Je len jediná vec, ktorá ma zatiaľ drží pri živote. Alice. Ona je moje záchranné, koleso, nepotopiteľný titanic. Ak pôjde ku dnu on – čo nedovolím – pôjdem s ním.

Bolo zvláštne, že sme už nejakú dobu, presnejšie dva roky, nikoho nevideli. Ani upírov, ani ľudí. Je možné, že ľudia už nie sú? Ako chcú potom upíri na tejto zemi prežiť? Potrebujú krv – či už zvieraciu, alebo ľudskú – proste ju potrebujú. Ak zabijú ľudí, alebo premenia väčšinu, čoskoro sa nebudú mať čoho napiť. To im nedochádza? Alebo majú inú náhražku krvi? Pochybujem... Už sú to naozaj dva roky? Ťažko uveriteľné. Tipovala by som aj päť, ten čas tak pomaly beží, keď žijeme v strachu a nemôžeme si dopriať pár chvíľ riadneho odpočinku. Dva roky, čo som naposledy videla niekoho živého, či mŕtveho.

Dva roky meníme po pár týždňoch úkryty, skrývame sa všade, v starých, polorozpadnutých, opustených domoch, jaskyniach, niekedy  aj len tak, v lese, bez akéhokoľvek prístrešku, kde sa zdržíme maximálne pár dní. Všetko sa to o trošku zlepšilo, keď som jednu noc ukradla auto. Môj otec síce bol policajt, no toto nebolo prvý krát, čo som niečo také urobila, no ani teraz som na seba nebola hrdá. Je to už pár rokov, svet nie je taký, aký býval, tak prečo neporušiť pár pravidiel? Kto ma za to potrestá? Upírska polícia? To ťažko. Vedela som aj bez kľúčikov naštartovať a šťastie nám doprialo plnú nádrž.

„Alice, poď, ideme na prechádzku,“ budila som ráno Alice. Moc som toho v noci nenaspala, strhla som sa a prebudila pri každom zvuku, aj keď to bola iba Alice. Takto to bolo už niekoľko dní. Stále sme spali v aute, cez deň sme chodili hľadať lepšie miesto. Auto malo dosť benzínu, v jeden večer sme náhodou objavili jednu dedinu, v ktorej nebolo živej, ba dokonca ani mŕtvej duše. Keď sme sa k nej blížili, hneď som to chcela otočiť, no niečo sa mi na tom nezdalo. Po prvé, bolo to uprostred lesa – už nejaký čas sme totiž cestovali v lese.

Bola akoby ohradená vysokým, hrubým múrom a vstup bol cez plot, ktorý bol úplne čierny, akoby spálený, brána bola vyvalená a odprataná na kraji cesty. Navyše, nikde pred dedinou som nevidela žiadnu ceduľu. Nedalo mi to, zamkla som auto, aj keď som tušila, že to by mi moc nepomohlo, a keď som nič nepočula, šla som tam. Bolo to, akoby odtiaľ niekto narýchlo utiekol, obchody, benzínky, aj v niektorých domoch boli stále zažaté svetlá, no dedina zívala prázdnotou. Preto som využila príležitosť, natankovala som znovu plnú nádrž a z obchodov som vykradla potraviny – také, aby nám čo najviac vydržali – spacák, sekeru a ešte nejaké nové oblečenie pre mňa a Alice. To staré som im tam nechal na pamiatku. Všetko som to pobalila do cestovných tašiek a zdrhla som z tej dediny skôr, než sa tam niekto objavil. Ak by sa tam mal náhodou niekto objaviť.

Nie vždy sme však mali takéto šťastie, niekedy sme aj mrzli v lese, alebo boli pár dní o hlade a smäde. Vždy sme však z toho nejako vyšli. Ináč by sme tu neboli.

Teraz sme už len hľadali miesto, kde by sme mohli zostať aj dlhšie, než len pár dní. Zatiaľ neúspešne. Vedela som, že to bude ťažké, no nemala som na výber. Keď si nájdeme bezpečnejšie miesto ako auto pri hlavnej ceste...

„Musíme vyraziť zlatíčko,“ šepla som a brala si ju do náruče. Prichystaný ruksak s jedlom, vodou a naším oblečením som si hodila na plecia, Alice som teplo obliekla, na ruky nasadila rukavičky, na hlavu čiapku a na seba som si tiež dala to najteplejšie oblečenie. Dala som si Alice do náručia pred seba a mohli sme vyraziť. Nemohli sme cez les ísť autom a ísť po ceste ďalej nemalo cenu. Už to viem. Navyše, už sme nemali skoro žiaden benzín, pretože cesta sem bola naozaj dlhá.

Bol jeden z ďalších slnečných dní. Na to, ako slnko svietilo už od skorého rána, teplo nebolo. Fúkal mrazivý zimný vietor a po chvíli kráčania v nekonečnom lese som si všimla, ako sa Alice chvejú pery. Nebola sama, aj mne sa už chlad dostal pod kožu, dokonca aj cez vrstvu oblečenia, čo som mala na sebe. Akoby sa všetko zmenilo, nie len ľudia, ešte aj počasie bolo proti nám. Takto sme nemohli dlho pokračovať v ceste. Zabalila som ju ešte viac do deky, čo som mala medzi mnou a nosičom.

„Zlato, môžeme ísť ďalej? Je ti zima?“ opýtala som sa jej, no nedočkala som sa odpovede. Len na mňa nemo hľadela, pery sa jej stále chveli a mala som pocit, že trošku zmodreli. Zastavila som na chvíľu, postavila som Alice na zem, pošúchala som si ruky o seba a potom som poštípala Alice na rúžových líčkach ošľahaných vetrom  a trela jej ich o ne. Po chvíli zdvihla ruku a ukazovákom na malej ručičke ukázala niekam za mňa. Strhla som sa a ihneď sa otočila k miestu, kam mi ukázala. Nič tam nebolo.

„Nič tam nie je,“ ukľudňovala som ju, no ona stále pozerala na to miesto za mňa. Po chvíli jej ruka klesla naspäť pozdĺž tela, no cítila som, aká je stuhnutá. Verila som, že tam niečo videla, no nemohli sme sa vrátiť. Teraz nie. Tento krát som si ju nezobrala na tuky, chcela ísť sama a ja som neprotestovala. Nie, žeby bola bohvieako ťažká, na svoj vek bola až príliš malá a chudučká, no nebola som na tom so silami najlepšie.

Prešli sme dnes už dlhú cestu a ja som mala pocit, že niekde pred nami počujem rieku, alebo vodopád. Museli sme zistiť, či tam niečo je. Išla som teda ďalej, no jednu ruku som mala stále priloženú na opasku, kde som si schovala zbraň.

„Máme to,“ šepla som do ucha Alice, keď som zbadala, kde sme sa ocitli. Zastala som a poriadne si obzrela miesto, na ktorom sme sa nachádzali.

Kým som stihla niečo urobiť, Alice sa rozbehla k stredu lúky a ja som mala problému ju chytiť. Keď sa mi to konečne podarilo, spadli sme obe do trávy a Alice sa stále potichučky chichúňala.

„Tu ostaneme,“ dostala zo seba po chvíli Alice a pozrela na mňa tými veľkými kukadlami, ktorým sa nedalo odolať. Vie, že jej šteňací pohľad na mňa vždy zaberie a tak to riadne využíva.

Boli sme na priestrannej lúke obkolesenej vysokými košatými stromami, na ktorých konároch sedeli vtáky a veselo si vyspevovali, akoby nevedeli, čo sa vo svete deje, akoby nevnímali tú zimu a príšerný chlad.  Na konci lúky – oproti mne - bol menší vodopád, z ktorého voda padala asi z výšky štyri metre a malá riečka, ktorá z neho viedla a oddeľovala ďalší les od tejto lúky. Toto miesto bolo pre nás ideálne. Nebolo to ďaleko od mesta – možno dve hodinky chôdze, viac sme ísť nemohli, čiže sme tam mohli chodiť pre jedlo a veci, ktoré budeme potrebovať. Taktiež bolo hlbšie v lese, bol tu aj hluk kvôli vodopádu a to je pre nás dobré miesto na kúpanie a môžeme z neho brať vodu na pitie. Šli sme teda ďalej, cez rieku, ktorá sa utvorila niekoľko metrov za vodopádom, som prešla po väčších kameňoch, ktoré vytŕčali s vody a Alice som si zobrala do náručia, aby náhodou nespadla.  Posledný však našou váhu neudržal, ponoril sa hlbšie do vody a ja som stihla na poslednú chvíľu odskočiť na druhý breh.

„Bolo to o chlp, princezná. Toto budeme musieť vyriešiť,“ zasmiala som sa a ďakovala Bohu za šťastie, že som sa nemusela práve teraz kúpať. Zohla som sa a jednou rukou skúsila teplotu vody. Prekvapivo, nebola až taká studená. Možno dvadsaťdva stupňov, nie viac, no v tejto riečke sme sa mohli umývať. Trochu vody som si do nabrala do ruky a ochutnala. Bola... dobrá. Pitná, pravdepodobne.

Pomalým a ostražitým krokom som sa blížila ku skale pri vodopáde. Bola tam menšia jaskynka, presne to, čo sme s Alice potrebovali. Nemohla som však vedieť, či sa tam niekto, alebo skôr niečo, neschováva. Malú zbraň som tentoraz nemala schovanú, vybrala som si ju z opasku, a mierila pred seba. Čím som bola bližšie pri jaskyni, tým viac som cítila svoje vlastné srdce ako mi divoko udiera do hrude. Alice mi v náručí na hrudi tíško oddychovala, rozhliadala sa dookola a valila očká na malý vodopád. Videla som, ako jej oči žiarili pri pohľadu naň. Zložila som z pliec ruksak k mojím nohám, Alice som si presunula náruče na chrbát, ona ovinula si nôžky okolo môjho pása a rukami ma silno chytila okolo krku. Zobrala som ruksak do jednej ruky a pomaly sa blížila ku jaskyni.

Keď už som bola pred vchodom, zohla som sa pre väčšiu skalu, ktorá ležal pri mojich nohách a hodila som ju do tmy. Po chvíli sa ozývali zvuky, ako skala narážal na kamenistú podlahu jaskyne, až kým sa nedokotúľal tak ďaleko, že už som nič nepočula.

Nestiahla som zbraň, naopak, z ruksaku, ktorý som položila ku vchodu jaskyne, som druhou rukou vybrala baterku a svietila si na miesto, kam som mierila so zbraňou a pomaly som postupovala do jaskyne. Keby som nebola v ohrození života, pravdepodobne by som sa aj zasmiala, pretože teraz som musela vyzerať ako tajný agent či dáky zabijak, ktorý hľadá svoju obeť, v jednom z tých našich akčných filmov.

Do jaskyne prenikal len úzky pás svetla cez jej vchod. Spočiatku bola celkom úzka, no potom sa „chodba“ rozširovala až som prišla na úplný koniec jaskyne. Aspoň som si to myslela. Ten priestor bol malinký, asi tak ako bola moja izba doma, kruhového tvaru, no strop bol nízko a čím, čiže som musela byť dosť skrčená. Aj so svojimi sto šesťdesiatimi piatimi centimetrami som tu bola priveľmi vysoká.

Táto jaskyňa nebola pre Alice a mňa to pravé, ale vyberať sme si teda nemohli. Nepotrebovali sme veľa priestoru, potrebovali sme rovnú podlahu, čo v tejto jaskyni bola, preto nám to muselo stačiť. Budem sem musieť dať veci z auta. Nie je toho veľa, pretože Tanya pred svojím odchodom niečo povyhadzovala (nevidela som čo, v tom momente konala rýchlo a ja som sa na to moc nesústredila, ale pravdepodobne to bolo niečo, čo sa jej nezdalo až tak užitočné). Všimla som si, že podlahu nepokrýva iba kameň, no ako som si všimla, bol tu aj piesok. A to celkom hrubá vrstva, čo som zistila, keď som doň zaborila špičku topánok. No nebol po celej ploche.

„Ak by som ten piesok dala na jednu hromadu, na to položila lístie a deku, mohlo by to dobre poslúžiť ako celkom pohodlné lôžko. Ale určite nie oproti vchodu, to je moc nebezpečné. No časť by som dala oproti vytvorenému lôžku, na menšiu kopu a vytvorila by som tam ohnisko. Ale nie tak, aby bolo svetlo z ohňa vidieť z jaskyne. Dreva máme teda okolo seba veľa,“ rozmýšľal som nahlas, položila som Alice na zem a tá na mňa len nechápavo pozerala. Pohladkala som ju po hlavičke a ďalej rozmýšľala ako z tejto jaskyne spraviť provizórne obydlie.

„Tu budeme bývať?“ zaznel mi zospodu anjelský hlások.

„Asi áno, zlatíčko,“ odpovedala som jej a neveselo sa usmiala.

„Ja necem!“ skríkla podráždene a pritom si dupla nožičkou o piesok.

„Zlatíčko, nemáme na výber...“ zašepkala som a z kútika očí sa mi spustila osamotená slza. Keď videla moju ustarostenú tvár a slzu, ktorú som nestihla zotrieť, zatvárila sa kajúcne.

„Pepáč,“ dostalo sa mi krátkej, no úprimnej odpovede.

Bolo to naozaj ťažké, pretože priestoru bolo málo. Nedalo sa to všetko skombinovať tak, ako som predpokladala. Ak by som založila ohnisko tam, kde som chcela, bolo by ho vidieť zvonku. Ak by som ho presunula, lôžko by sa ocitlo pri vchode. Nešťastne som si povzdychla a snažila sa nájsť nejaké výhody tejto jaskyne.

Rukami som prechádzala po jej stenách. Boli dosť studené, to som mohla čakať, no jedna časť, trošku zapadnutá, v časti jaskyne, kde bol strop vysoký maximálne meter, boli steny teplé, ba priam horúce. Potom som však objavila niečo, čo som si doteraz nevšimla. V tom najtmavšom kúte celej jaskyne, presne tam, kde boli steny také horúce, bola diera. Bola asi taká malá, že keby som si čupla a snažila sa dovnútra nejako prepchať, možno by sa mi to ani nepodarilo. Ale ta diera tam bola. Skala okolo musela byt tenká. A aj bola, tenunká niekoľko milimetrov, čiže keď som do nej s celou silou vrazila päsťou, podarilo sa mi dieru zväčšiť. Potom som sa otočila, spojila nohy, trošku sa skrčila a posunula bližšie k stene a celou silou kopla do tenkej steny, ktorá pod veľkým tlakom povolila a vytvorila som dieru, ideálnu na prechod. Ani veľkú, ani malú. Ak by sa však niekto väčší snažil pretlačiť sa tade, podarilo by sa mu to. Baterkou som posvietila dovnútra, zložila Alice ku stene a vliezla do miestnosti. S neskrývaným nadšením som sa porozhliadla sa po väčšej miestnosti, ktorú v sebe toto čarovné miesto ukrývalo.

Pousmial som sa a rozhodla, že je na čase sa „presťahovať“.

Zhodila som z pliec ruksak, hodila ho do nášho úkrytu a aj s Alice som sa vybrala k „svojmu“ autu. Nemala som už veľa času, pretože do západu slnka zostávali asi štyri hodiny. Cesta sem mi trvala hodinu, takže sa budem môcť len dvakrát otočiť, čo by mohlo stačiť. Aj tak sme nemali veľa vecí. Oblečenie, to čo sme si ukradli z otoho obchodu a jedlo. Bude nám to stačiť?

Autor: Gina (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Never in safety - 4. kapitola: