Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Neviditeľná 1. kapitola

15.11.2011 (17:45) • 11dalia11 • FanFiction na pokračování • komentováno 11× • zobrazeno 2030×

1. kapitola

Bella

Nechcela som sa presťahovať do Forks, ale to na veci nič nemení. Už som tu, a tak sa s tým budem musieť nejako zmieriť. V minulej škole som nemala žiadnych kamarátov a pochybovala som, že by táto škola niečo zmenila. Škola zo mňa nemôže spraviť niekoho, kým nie som. Ja som stále rovnaká. A mala som pravdu. Môj prvý deň v škole nezačal nejako zaujímavo. Prišla som na svojom aute do školy a zaparkovala na voľnom mieste. Nikto si ma nevšímal. Presne tak ako aj na starej škole. Vošla som dnu, aby som si zobrala rozvrh. Vošla som a prišla som bližšie k stolu. Tá pani, čo tam sedela, si ma nevšimla. Pozdravila som ju a tá sa tak mykla, že sa len tak-tak udržala na stoličke.

„Ale som sa vás zľakla!“ Bola na mňa dosť nahnevaná.

„Prepáčte,“ povedala som, „ja som si len prišla po rozvrh hodín.“

„Ako sa voláte?“ opýtala sa ma.

„Som Bell... Isabella Swanová,“ predstavila som sa jej.

„Nech sa páči. Toto je váš rozvrh hodín. Mali by ste sa poponáhľať, lebo zmeškáte prvú hodinu.“

„Ďakujem,“ zakričala som a zavrela dvere. Pozrela som sa na rozvrh, keď do mňa niekto vrazil, mne spadol ruksak, z ktorého sa vysypalo všetko čo v ňom bolo. Nevedela som, kto to do mňa narazil. Ako vždy sa neotočil a neospravedlnil sa mi. Nikdy si ma nikto nevšimol. Zohla som sa a pozbierala si svoje veci. Išla som na prvú hodinu. Našťastie som nikde nezablúdila. Vošla som do triedy a sadla si na voľné miesto. Nikto sa so mnou nerozprával, a tak som len čakala na učiteľa.

Netrvalo dlho a do triedy vošiel asi štyridsaťpäť ročný pán. Veci si položil na stôl a začal s výučbou. Všetko som si poctivo zapisovala. Zrazu nám položil otázku. Nikto sa nehlásil. Vedela som odpoveď, a tak som sa prihlásila.

„Tak to je vážne smutné. Ako to, že mi nikto nevie odpovedať?“ povedal a prezrel si celú triedu. Stále som sa hlásila, ale on ma akoby ani nevidel. Bolo to akoby som bola neviditeľná a už som sa tak aj začínala cítiť.

Hodina skončila. Ja som sa pozrela na rozvrh, aby som zistila čo mám ďalšiu hodinu. Mala som pred sebou ešte tri nudné hodiny, ktoré budú prebiehať určite rovnako. Potom som mala prestávku na obed.

Konečne bol obed. Tieto hodiny sa tiahli hrozne dlho a najvaic tá posledná. Ak vás niečo vôbec nezaujíma - ako dejiny, tak sa vám zdá, že to trvá dlhšie akoby malo. Celú hodinu som sledovala hodiny, ale mala som pocit akoby sa ručičky vôbec nehýbali. Keď som počula zvoniť zvonček, bola to ako priepustka z pekla.

Zobrala som si tácku, ale keď som videla čo by sme mali jesť, tak som si zobrala len malinovku a išla si sadnúť k nejakému stolu. Našla som opustený stôl, a tak som si tam sadla a popíjala malinovku. V bruchu mi síce škŕkalo, ale jesť som nechela. Môjmu žalúdku bude musieť postačiť len malinovka. Lepšie ako to jedlo, čo tu dávajú.

Poobzerala som si celú jedáleň. Všetci boli rozdelení do skupín a hlasno sa smiali. Iba jeden jediný stôl bol úplne tichý. Nemohla som od nich odtrhnúť zrak a mala som pocit, že ani oni odo mňa. Bolo to snáď prvýkrát, keď si ma niekto všimol aj bez toho, aby som na neho začala kričať. Všetkých to dosť vytáčalo, že vraj nemusím hneď kričať. Páčilo sa mi to, ale bolo mi to trocha nepríjemné. Zrazu sa jedno dievča od stolu postavilo a išlo smerom ku mne. Mala krátke čierne vlasy, krásne oblečenie, ktoré jej perfektne sadlo a zlaté oči. Dalo by sa povedať, že pritancovala až ku mne a sadla si na stoličku vedľa mňa.

„Ahoj! Ja som Alice. A ty?“ opýtala sa ma s milým úsmevom na tvári.

„Bella,“ povedala som trochu vyvedená z miery.

„Takže ty si tu nová, však?“

„Áno. Prisťahovala som sa sem z Pheonixu...“

„To je teda poriadny rozdiel.“ Alice sa na mňa znovu usmiala. Nebola som na niečo také zvyknutá.

„To teda je, ale hádam si zvyknem,“ povedala som a tiež som sa na ňu usmiala.

„Mohla by som ti poukazovať mesto. Teda ak chceš,“ povedala a čakala čo jej na to odpoviem. Zdala sa mi milá, a tak som sa rozhodla využiť príležitosť, že si ma niekto všimol.

„Prečo nie. Mohla by to byť sranda...“ Alice sa nadšene usmiala.

„Super! Prídem po teba po škole a mohli by sme zbehnúť na nákupy!“ Alice odišla s úsmevom od uch k uchu. Ja som sa postavila a išla som na ďalšiu hodinu. Bola som rada, že si ma niekto všimol. Konečne mám príležitosť nájsť si aj nejaké kamarátky. Teda jednu, ale to je lepšie ako nič. Vždy som si hovorila, že si vystačím aj sama, už od detstva, ale aj tak ma vždy bolelo, že nemám žiadne kamarátky. Konečne som mala pocit, že som spravila niečo dobre a nevadilo mi, že som sa presťahovala sem.

Ďalšia hodina prebehla veľmi rýchlo. Nemohla som sa Alice dočkať a to som ju vlastne ani nepoznala. Mala som pred sebou poslednú hodinu. Bol to telocvik. Teraz by som išla pokojne aj na dejiny. Možno by som mala telocvik aj rada, ale byť pri mne je trochu nebezpečné.

Našťastie si nikto nevšimol, že som nebola zaradená do týmu, a tak som si sadla na lavičku. Takto hodina ubehla výborne. Prezliekla som sa a išla na parkovisko. Nemohla som si spomenúť, kde som zaparkovala auto. Prešla som celé parkovisko, až som ho nakoniec zbadala. Nastúpila som a išla domov.

Autor: 11dalia11 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Neviditeľná 1. kapitola: