Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Neviditeľná 10. kapitola

26.04.2012 (17:45) • 11dalia11 • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 1427×

10. kapitola

Bella

Jediné, čo som vnímala, bol Edward. V lese sme strávili celý deň a noc. Samozrejme, by sme tam strávili oveľa viac času, keby Edward nezavelil, že by sme sa mali vrátiť. Snažila som sa ho presvedčiť, že im nechýbame, ale on so mnou nesúhlasil. Rozbehli sme sa teda domov. Nechápala som, ako to môže vydržať. Ja by som sa na neho hneď vrhla, ale vedela som, že by som sa mala naučiť ovládať. Budeme mať ešte veľa času len a len pre seba. Hneď ako sme vbehli do domu, Alice sa na mňa vrhla a prstom ukazovala na nejaké šaty v časopise.

„Pekné,” povedala som jej a dúfala, že mi dá so šatami pokoj.

„Pekné! Pekné! Nechcela si náhodou povedať úžasné, nikdy som nič krajšie nevidela, to museli šiť anjeli?!”

„Vlastne áno. Chcela som to k tomu dodať, ale ty si ma predbehla,” povedala som a snažila som sa nerozosmiať.

„Toto si prehnala. Ide sa na nákupy,” zavelila.

„Ja nemôžem a ty to dobre vieš,” povedala som a usmiala som sa na ňu.

„No tak čo už. Jasper! Jasper, ideme!” Alice sa rozbehla do ich spálne. Za pár sekúd vyšla von spolu s Jasperom, ktorý mal na tvári trpiteľský výraz.

„Rose, poď s nami!” Emmett sa rozbehol von, ale nemal šancu. Rose sa mu postavila do cesty a ťahala ho do auta.

„Prosím! Nič zlé som nespravil! Nezabíjajte ma!” jačal tak hlasno, až som sa čudovala, že to nepočuli v Seattlu. Vôbec mu to však nepomohlo. Obidvaja sedeli v autách, hlavy sklonené, akoby ich práve odsúdili na smrť. Nevydržala som to a začala som a smiať. Obidvaja sa na mňa pozreli a Emmett zahučal:

„Nesmej sa. Nabudúce ideš ty,” povedal a začal sa diabolsky smiať. Auto prudko vyštartovalo a zostalo po ňom už len zvírený prach. Na to ku mne pribehol Edward a pridal sa k môjmu smiechu. Myslím, že by som nepreháňala, keby som povedala, že nič komickejšie som v živote nevidela. Vtom som si ale spomenula na príčinu nášho odchodu do lesa.

„Esme, čo sa dialo, keď sme odišli?” opýtala som sa jej z obývačky a ona pribehla k nám.

„No, ako prvé sme sa jej opýtali, čo tu vôbec robí. Rázne sme jej totiž povedali, že ťa niekoľko dní nebude môcť vidieť. Chceli sme vaše stretnutie stále odďaľovať. Ona však trvala stále na svojom. Chcela ťa vidieť. Nakoniec ale usúdila, že nás nepresvedčí o opaku, a tak odišla, ale museli sme jej sľúbiť, že sa jej čo najskôr prídeš ukázať. Bez toho by neodišla,” povedala Esme a smutno sa na mňa usmiala. „Ako si vlastne dokázala odísť?” opýtala sa ma nechápavo.

Ja som sa len pritiahla bližšie k Edwardovi. Vyzeralo to tak, že viac počuť nepotrebuje a nechala nás osamote. Hneď som to aj využila. Pritiahla som si Edwardovu tvár bližšie k sebe a začala som ho bozkávať. Edward ma však od seba odtiahol.

„Čo sa deje?“ opýtala som sa ho nechápavo.

„Pozri sa na seba.“ Nechápala som, kam tým mieri. Pozrela som sa na svoju ruku a usmiala som sa. Edward ten úsmev ale nemohol vidieť. „Mala by si sa to naučiť ovládať. Skús sa zviditeľniť.“ Snažila som sa nemyslieť na nič iné, len na to aby som bola znovu viditeľná. Edward sa na mňa uprene pozeral. Ak sa to chcem naučiť ovládať, on pri tom rozhodne nesmie byť. Zrazu Edwardovi začal zvoniť mobil.

„Ahoj, Edward. Viem, že teraz to asi nepôjde, ale súrne ťa potrebujem v nemocnici,“ ozval sa Carlisle.

„Čo sa stalo?“

„Poď sem a uvidíš.“

„Dobre,“ povedal Edward, zložil a smutne sa na mňa usmial. Naposledy som si ho k sebe pritiahla. „Ahoj.“

Edward vyletel z domu ako šíp. Bola som v dome len s Esme. Išla som teda za ňou. Esme pobehovala po dome a upratovala, už aj tak neuveriteľne čistý, dom. Nechápala som čo upratuje, ale stále niečo robila. Hrozne som sa nudila. Nechcelo sa mi pozerať ani televíziu, ani nič čítať a Esme, aj keby som chcela, som nevedela ako pomôcť a tak, hoci som sa práve vrátila z lovu, som sa rozhodla vrátiť sa späť.

„Esme! Nevadilo by ti, keby som išla ešte raz na lov? Vieš, celkom sa nudím,“ povedala som a čakala, čo mi na to povie. Pribehla ku mne.

„Pôjdem s tebou. Už som hotová.“ Rozbehli sme sa von. Bežala som tak rýchlo, že sa mi nohy div neodtrhli.

Zastavili sme pri stáde smradľavých jeleňov. Najradšej by som sa otočila späť. Hrdlo ma však začínalo páliť. Nebolo to ešte nič hrozné, ale rozhodla som sa to uhasiť. Vyskočila a schmatla dvoch jeleňov. Jednému som rýchlo zlomila väz a do druhého som sa zahryzla do krku. Keď som už len cicala na prázdno, odhodila som ho a zahryzla som sa do toho druhého. Bohato mi to stačilo.

Keď som sa chcela rozbehnúť za Esme, ktorá lovila asi dva kilometre odo mňa, zacítila som niečo divné. Povedala by som, že je to upír, ale keď som to porovnala s Cullenovcami, voňal úplne inak. Otočila som sa. Mala som pravdu. Bola to upírka s krvavočervenými očami - presne ako mal aj James. Zrazu ma ovial čudný pocit. Mala som pocit, že sa trasiem. Chcela som na ňu zaútočiť, ale neovládala som svoje telo. Približne po minúte ten pocit ustúpil. Začala som sa obzerať dookola. Nevedela som kde som, čo tu robím a ani kto som.

„Isabella! To som ja,“ hovorila mi nejaká ženská. Začala som na ňu vrčať. „Neboj sa ma. To som predsa ja. Ty si ma nepamätáš?“ opýtala sa ma a ja som len záporne pokrútila s hlavou. „Sme najlepšie kamarátky.“ Keď som na ňu stále nechápavo pozerala, rozhodla sa mi predstaviť. „Som Victoria. Stále nič?“ Neodpovedala som. Zrazu sa skrčila do bojovnej pózy. Myslela som, že chce na mňa zaútočiť, a tak som sa tiež prikrčila.

„Ty to necítiš? Ten pach? To ti ona spravila,“ povedala a mne bolo vtedy úplne jedno, kto je. Musím potrestať toho, kto mi to spravil. Rozbehla som sa za tou vôňou, ktorú ona označila za pach. Vtom som sa ale ocitla na zemi.

„Teraz nie. Pomstíš sa, ale sú siedmy. Ak ju zabiješ teraz, neskôr ťa zabijú oni. Poď so mnou. Pomôžem ti s tvojou pomstou,“ povedala a podala mi ruku na znak dôvery. Ja som ju prijala. 

Autor: 11dalia11 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Neviditeľná 10. kapitola: