Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nevieš, kto som! - 4. kapitola

09.08.2010 (08:00) • tapta • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1510×

4. kapitola

Cesta

Už je to týždeň, čo som zavretá v apartmáne. Otec tu bol so mnou, ale niekedy musel odísť  aj do Volterry. Ten čas, čo tu nebol, som rozmýšľala o tom, ako to bude ďalej, ale jedným som si bola istá, do hradu plných upírov sa už nemôžem vrátiť, pokiaľ je zo mňa ešte človek. Nevedela som, ako to bude ďalej, ale chcela som sa presťahovať  do najdaždivejšieho mestečka. Do mestečka Forks, kde som sa narodila, kde dúfam, že ešte žijú moji biologickí rodičia. Konečne ich znovu uvidím. Celé roky som si priala s nimi stretnúť a objať ich. Celé roky som si kládla otázky typu: Zabudli na mňa? Mám nejakého súrodenca?  Ale jedným som si bola istá, o tomto mojom nápade sa nesmie dozvedieť nikto s Volterry. Určite by ma tam nepustili, ale najviac sa bojím toho, že by im niečo mohli urobiť.

„Isabella, vnímaš ma?" opýtal sa ma ocko.

Prikývla som a pozrela mu do očí. V tých jeho som videla zvedavosť.

Nikdy sa nezmieril s tým, že na mňa nemôže použiť svoj dar.

„Vieš, že sa nemôžem vrátiť naspäť do Volterry," smutne som mu povedala.

Bolo mi ľúto, že od neho odchádzam, ale stojí mi to za to a vo Volterre by som aj tak nemohla zostať.  Ocko mi stále neodpovedal. Chcela som už niečo povedať, keď sa na mňa pozrel a povedal: „Ja viem."

Povzdychol si. V jeho očiach som už nevidela zvedavosť, ale smútok.

„Mal by som ti postaviť nejaký dom, nemal by byť ďaleko, ale ani veľmi blízko. Mohol by som ťa tak navštevovať každý deň. Aleca by som poveril strážením ťa," zamyslene hovoril.

„Počkaj! Ja by som sa chcela presťahovať do Ameriky," povedala som to tak, že odpoveď nie nepripadá ani len do úvahy. Tak to som sa naučila od ocka.

Vyjavene sa na mňa pozrel.

„Prečo sa tam chceš presťahovať?" povedal.

„Chcela by som sa tam poobzerať a trošku si oddýchnuť od tohto všetkého."

„A kde presne by si sa chcela presťahovať?"

„Pozerala som si na internete mestá a podľa mňa by bolo najlepšie do Forksu. Je to jedno maličké mestečko v štáte Washington. Pomaly celý rok tam prší a je zamračené. Mohli by ste ma tam hockedy navštíviť."

„Nechcela si si náhodou od nás oddýchnuť?" nešťastne povedal.

„To nie je tak. Ja chcem byť s tebou a ostatnými. Ja vás mám všetkých najradšej na svete. Ste predsa moja rodina, ale chcem sa pozrieť aj inde, chodiť do školy a hlavne aspoň na chvíľu sa pokúsiť žiť ako každý iný človek. Vieš, ja by som to chcela aspoň vyskúšať."

„Ja viem. Dobre pustím ťa, ale pod jednou podmienkou."

„Akou?" opýtala som sa.

„Tá podmienka je, že s tebou pôjde aj Alec."

„Tak dobre," rezignovane som povedala.

Bola som si vedomá toho, že lepšiu ponuku nedostanem. Tak som ju radšej vzala, čo tak, keby mala ísť so mnou Jane. Tak to by ma asi porazilo na mieste."

„Kedy chceš odísť?"

„Neviem, ale asi čo najskôr. Asi tak o mesiac."

„No dobre, ale sľúb mi, že mi budeš volať každý deň."

„To vieš, že budem," povedala som a usmiala sa.

Mesiac prešiel ako nič a ja už s Alecom sedím v súkromnom lietadle, ktoré mi dal na narodeniny Marcus. Ach, moja rodina. Tak mi budú chýbať. Spomínam si, ako Demetri vysiľoval, keď sa to dozvedel, ale nielen on, ale pomaly všetci. Samozrejme, okrem Jane a Felixa, ktorí z toho mali ohromnú radosť. S Heidi som musela ísť nakupovať, vtedy som si myslela, že mi odpadnú nohy. Kúpila mi toľko vecí, že ich nemám šancu vynosiť. Ja som jej hovorila, že do vtedy vyrastiem, ale ona ma vôbec nepočúvala.

Pozrela som sa na Aleca, vyzeral ako socha. Neviem, čo mato napadlo, ale musela som saho na to opýtať.

„Prečo piješ ľudskú krv?" nesmelo som sa ho opýtala.

„Lebo som upír?" snažil sa o vtip.

„Ty vieš, ako to myslím."

Pozrel sa na mňa, pokrčil čelo a povedal: „Lebo som slabý."

„Nie, to nie si. Ja viem, že keby si chcel, tak to dokážeš."

„Nemyslím si to. Už som sa o to pokúšal a vidíš ako to dopadlo, len sa pozri do mojích očí!"

„Ale ja to viem, Alec! Keby si bol slabý ako ty hovoríš, tak by si ma už dávno zabil!" kričala som po ňom. „Urob to aspoň kvôli mne," zašeptala som.

V jeho pohľade som zbadala odhodlanie.

„Takže? Ako? Pokúsiš sa znovu piť zvieraciu krv?" opýtala som sa s nádejou.

„Pokúsim sa!" odhodlane povedal a otočil pohľad von oknom.

Som šťastná, že to povedal, ale jedným som si bola istá, že to nebude jednoduché. Ale ja mu pomôžem, ako bude v mojich silách.

Do školy budem chodiť len ja, lebo Alec by sa neovládol a to by nebolo najlepšie. Ocko už tam volal  a prihlásil ma tam. Do školy nastupujem v pondelok, takže o tri dni. Pre ľudí som s Alecom vymyslela príbeh, že je môj starší brat a on sa o mňa stará, lebo mamina nám zomrela pri autonehode. Otec je vojak, ale že teraz bojuje niekde v Iraku. Voláme sa Isabella a Alec Smisovci.

„Bells? Vystupujeme," povedal Alec.

„Už idem," odpovedala som.

Vystúpili sme s lietadla a smerovali k požičovni áut. Musíme si vypožičať auto, pokiaľ si nekúpime nejaké nové. Prechádzali sme po letiskovej hale a každý sa za nami otáčal. Oči im dobreže nevypadli, sánku mali pomaly pri podlahe a ich reči si už viem predstaviť. Škoda, že ich nepočujem. Možno by som sa bavila viac. Pripadala mi to dosť smiešne. Nahlas som sa rozosmiala.

Alec sa na mňa pozrel a pridal sa ku mne. Smiali sme sa čím ďalej tým viac, lebo okoloidúci vypúlili oči viac a sánka im spadla nižšie, aj keď neviem ako je to možné.

Prišli sme do požičovne, trošku sme sa upokojili, vybrali si auto a zaplatili. Šli sme na parkovisko, nasadli doň a vybrali sa nového domova.

Autor: tapta (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nevieš, kto som! - 4. kapitola: