Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nevieš, kto som! - 7. kapitola

30.08.2010 (13:00) • tapta • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1709×

7. kapitola

Obed

Bella

Bol čas obeda. Nemohla som sa dočkať toho okamihu, keď si zo všetkých vystrelím. Šla som trošku rýchlejšie ako inokedy. Stála som už pred dverami školskej jedálne. Otvorila som ich a elegantne vošla dnu. Zobrala som si jedlo a smerovala som k stolu, pri ktorom vždy sedím. Vedela som, že tam bude sedieť Jasper zo svojou skupinkou „živých" mŕtvoliek. Vždy som sa smiala, keď som to hovorila Jane, ale namiesto živá som hovorila blonďavá mŕtvolka. Raz sa kvôli tomu na mňa vrhla. Ešte šťastie, že na blízku bol Alec, lebo tá harpya by si zo mňa spravila obed.

Každý v jedálni sa na mňa pozeral. Čakali, čo urobím. Raz, keď som uvidela, že na mojom mieste sedí skupinka ľudí, tak som sa naštvala, že som im robila zo života peklo. Robila som si z nich srandu, ale to boli len hlúposti. Nechápem, prečo kvôli tomu odišli zo školy. Čo sa také stalo, keď som sa pobavila s ich vizážou, alebo podplatila jedného herca, aby predstieral, že je zlodej? Pokrčila som plecami a došla k „mojim" upírom.

„Ahojte," milo som ich pozdravila.

„Ahoj," pozdravil ma Jasper.

Usmiala som sa naňho a mrkla som jedným okom. Pozrela som sa na jednu upírku, ktorá sedela vedľa neho. Vraždila ma už iba pohľadom, ešte šťastie, že to nie je jej dar. Pozrela som sa na upíra, ktorý na mňa vyvaľoval oči.
Bol to ten s bronzovými vlasmi. Uprene sa na mňa pozeral, ako keby čakal, že zo mňa niečo dostane. Tiež som sa naňho tak pozrela. Zatváril sa prekvapene, ale potom hneď otočil hlavu.

„To je moje miesto," pokojne som povedala.

„Nevidím, že by tu niekde bolo napísané, že je to rezervované," povedala blondínka.

„Ja ho nemusím mať podpísané, lebo každému je to jasné. No, ale rozumiem, že
tebe ako odfarbenej blondínke to treba vysvetľovať viackrát," snažila som sa ju naštvať.

Rose

Už mám toho akurát tak dosť. Ako si to tento človiečik dovoľuje sa takto so mnou rozprávať?! Najradšej by som ju zabila za tie reči. A prečo by som to aj nemala urobiť? Však je to len červ, ktorý určite nikomu nebude chýbať. Ale ja nemám odfarbené vlasy. Musí byť slepá, keď vôbec niečo také povedala. Nech sa radšej pozrie na svoje vlasy. Sakra, má ich krásne. Nie, tak na to ani nemysli, veď ja ich mám o stokrát krajšie, nie o tisíckrát krajšie ako ona. Je to určite pravda. Však som od nej určite krajšia. Prehodila som si svoje krásne vlasy, pozdvihla jedno obočie a sladko sa usmiala.

„Prepáč, nevšimla som si, že nevidíš. Bohužiaľ, musím ti oznámiť, že je to moja farba. Viem, že žiarliš, ale každý sa nenarodí perfektný. No, samozrejme, na pár výnimiek. Do ktorých patrím aj ja," sebaisto som povedala.

„No, mysli si, čo chceš, ale ja poznám pravdu," sladko hovorila.

„Dúfam, že vám to nevadí, lebo ja tu sedieť budem!" povedala to tak, že námietky sa do úvahy neberú. Neviem, čo ma to napadlo, ale tým štýlom som počula hovoriť Ara, ale to nie je možné.

Vražedne som sa na ňu pozrela a myslela som, že stade bude letieť, že ani pach po nej neostane. Ale ona sa mi namiesto toho pozerala priamo do očí a usmiala sa. Bolo to veľmi zvláštne, ako keby sa vôbec nebála. Však pri tomto pohľade sa aj Emmett stiahne a úbohý človek si s to bude ešte srandu robiť. To sa mi len zdá. No, ale som upír, takže to nie je možné.

Pozerala som na ňu, ako si dáva dole sveter a myslela som, že mi vypadnú oči. Na tričku
mala napísané Hľadám upíra. Ostatný sa netvárili inak, ale Emmett sa nezaprie. Začal sa rehotať a už som čakala, čo z neho vypadne.

„Ona nás našla," povedal pomedzi smiech.

Je možné, že by o nás vedela pravdu?

Bella

Nemohla som sa nezasmiať ich výrazom. Sedeli tam ako sochy, samozrejme, okrem Emmetta, ktorý sa rehotal ako nenormálny. Podľa mňa je to u neho normálne.

Chcela by som vedieť, ako sa volajú. Možno som o nich už počula. Kto vie.

„Ešte som sa vám ani nepredstavila. Som Bella," povedala som.

Nikto sa nemal k reči, tak sa toho ujal Jasper. Každého mi predstavil a povedal, že s Alice chodia a Emmett s Rosalie tiež. Vôbec ma to neprekvapilo, ale naopak. Očakávala som to. Potom povedal, že sú Cullenovci. Aha, takže sú to „deti" doktora Cullena. Chcela by som sa s ním stretnúť. Začala som jesť a všimla som si Cullenovcov, ako sa v jedle len hrabú.

„Prečo nejete?" vážne som sa opýtala, ale v duchu som sa smiala.

„Nie som hladný?" automaticky povedal Emmett.

„Jasné, to som si mohla myslieť, že steroidy mu stačia. Možno je to preňho aj výživné," mumlala som si popod nos.

„Držím diétu," povedala Alice.

„To som si mohla myslieť, že je anorektička," povedala som si ticho iba pre seba, ale vedela som, že to budú počuť.

Alice sa na mňa pozrela a videla som v jej očiach, že by ma najradšej roztrhala na malé kúsočky.

Pozrela som sa na Edwarda. On sa len mračil na jedlo, ale jedno sústo zobral do úst. Asi sa bál, že čo poviem naňho. Plán zatiaľ vychádza. Otočila som hlavu k Jasperovi a on sa na to jedlo pozeral ako myš na pascu.

„Je ti niečo Jasper?" On sa na mňa pozrel aj s tým znechuteným výrazom.

„Nie, nič. Malo by sa niečo diať?" opýtal sa.

„Nie, ja lenže sa na to jedlo pozeráš, ako keby to bol tvoj nepriateľ," snažila som sa zadržať smiech.

Odrazu sa všetci zatvárili zvláštne. V ich tvárach mali aj strach. Čo ich tak mohlo vystrašiť? Preboha, však sú upíri.

Chcela som sa ich na to opýtať, keď sa rozrazili dvere a stál tam Alec.

„Do kelu! Alec ma zabije." Upírie obecenstvo sa na mňa prekvapene pozrelo.

Autor: tapta (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nevieš, kto som! - 7. kapitola: