Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nezvratné stretnutie - 2. kapitola

03.05.2012 (18:00) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 15× • zobrazeno 2130×

 2. kapitola

Stála som tam a pozorovala mamino miznúce auto. Znova sa mi oči zaplnili slzami a zaplavil ma smútok. Opúšťam milované mesto a matku, ktorá sa už matkou necítila. Chystám sa čeliť novým nástrahám.

Do odletu mi chýbali ešte dve hodiny. Prešla som teda dnu a vybavila si potrebné formality. Pri termináli si prevzali môj kufor a ja som sa rozišla po hale. Po chvíľke som natrafila na obchod s knihami. Keďže som si nemohla zobrať všetky moje knihy, zbalila som si len päť svojich najobľúbenejších. Teraz pekne ležali na dne kufra. Rozhodla som sa, že si do lietadla kúpim nejakú novú a zaujímavú. Predsa by som mala nejako zabiť niekoľkohodinový let. Pozerať celý čas z okienka mi nepríde až taká zábava. Nakoniec som predsa len niečo našla. Zaplatila som a zistila, že práve zvolávajú môj let. V kníhkupectve som strávila hodinu a pol. To u mňa nie je nič nové.

Presunula som sa teda do lietadla, pohodlne sa usadila a hneď som sa začítala do knihy. Ani som si neuvedomila, kedy sme vzlietli a za nejaký čas som začula, ako pilot hlási, že pristávame. Zahľadela som sa na knihu v rukách a zistila, že mi do konca chýba už len pár strán. Skvelé! Zabijem aj čas v autobuse.

V letiskovej hale som si prevzala svoje kufre, obliekla som si na seba bundu a vyšla som k stanici autobusov. Na moje šťastie autobus odchádzal už o dvadsať minút, takže som sa znova usadila. Po pol hodinke cesty som mala dočítanú celú knihu. Odložila som ju a sledovala som cestu. Čím bližšie sme boli k Forks, tým hustejší bol les naokolo. Na toto som nebola pripravená. Čakala som najdaždivejšie mesto, kde slnko nakukne len zriedkakedy, ale že to bude uprostred hustého lesa, na to ma nik nepripravil. Pôsobilo to tu strašidelne a desivo. Všetko bolo zelené, slizké a na prvý pohľad mokré.

Keď ma autobus vyhodil uprostred Forks, na malom námestí, zdesene a s panikou v očiach som sa obzerala okolo. Zrazu zavial vietor a mrazivo sa mi aj cez bundu zarýval do tela. Celú ma striaslo. V Arizone ma mučil len jeden sen, no tu som sa mohla pripraviť aj na denné „nočné“ mory.

Na druhej strane námestia som zbadala ženu, ktorá išla mojim smerom. Vzala som svoje kufre a išla jej oproti.

„Dobrý večer,“ pozdravila som. Nevedela som, koľko je presne hodín, no nad mestom sa začalo stmievať. Tu asi noc prichádza oveľa skôr, pomyslela som si. Žena si ma premerala.

„Dobrý večer,“ odzdravila ma neochotne.

„Prepáčte, že vás obťažujem,“ pokračovala som rýchlo, kým si to nerozmyslí a neodíde. „Som dcéra šerifa Swana, Bella. Mohli by ste mi, prosím vás, ukázať, kde nájdem jeho dom?“ Žena si ma znova prekvapene premerala, potom sa jej na tvári zjavil výraz „Nevieš, kde ti býva otec?“ Ten však po chvíľke zmizol a nahradil ho úsmev, nie srdečný, ale skôr ako posmech.

„Ty si dcéra šerifa Swana? Netušila som, že vôbec nejakú má. Nikdy sa o tom nezmienil.“ To sa dalo čakať, že otec nebude vyhlasovať, že má niekde na opačnom konci štátov potomka. Veď sa ani nie je čím chváliť, že? Žena sa otáčala na obe strany ulice, potom sa znova zahľadela za seba a po chvíli pohľad vrátila ku mne.

„Pôjdeš po tejto ulici, až na jej koniec, kde sa dáš doprava. Znova prejdeš na koniec a je to posledný dom naľavo. Taký biely, s tmavohnedými dverami. Bez vydláždenej príjazdovej cesty. Nemôžeš si ho pomýliť, pred domom by malo byť jeho služobné auto. O takomto čase už býva doma,“ vysvetlila mi.

„Ďakujem vám.“ Pobrala som sa smerom, ktorý mi ukázala tá žena. Po chvíli som sa otočila, pretože som na sebe cítila pohľad. Tá žena tam stále stála a pozerala mojim smerom. Na to len pokrútila neveriacky hlavou a pobrala sa znova svojou cestou. Prestala som sa ňou zaoberať a radšej som šla ďalej. Podľa jej slov som na konci zahla doprava. Táto ulica vyzerala málo obývaná, mám na mysli, že domy tu boli postavené ďalej od seba a les ju lemoval z celej jednej strany. Prestúpil mnou strach. Stále som očkom zazerala do tej čierňavy a bála sa, aby z tadiaľniečo na mňa nevybaflo. Táto ulica pôsobila najdesivejšie z celého Forks, ktorý som zatiaľ videla, ale to som ho videla len kúsok. Len ja môžem mať také šťastie. Budem bývať pri lese a dennodenne sa obávať nájazdu divokej zvery.

Konečne som zazrela dom, pred ktorým stálo policajné auto. Nebol veľký, mal jedno poschodie a vyzeral útulne. S úľavou som si oddýchla a pobrala sa k dverám. Na verande som zložila kufre a rázne zabúchala. Z vnútra sa ozvalo nadávanie, pravdepodobne som majiteľa vyrušila pri niečom dôležitom. Bolo počuť šúchanie nôh o dlážku, a potom sa dvere prudko rozleteli.

Na prahu stál asi štyridsaťročný muž. Tvár mu zdobilo strnisko a pod nosom mal čierne fúzy. Bol strapatý a vyzeral, akoby sa práve zobudil. Rukami si prešiel po otlačenej tvári a prekvapene na mňa pozeral. Podľa starých fotiek, ktoré mama mala doma, by to mohol byť môj otec.

„Dobrý večer. Ste Charlie Swan?“ spýtala som sa pre istotu. Muž len prikývol hlavou na súhlas.

„Ahoj, ocko. Som tvoja dcéra Bella.“

„Kto si?“ spýtal sa a vytreštil pri tom na mňa krvou podliate oči.

„Som Bella, tvoja dcéra,“ zopakovala som mu. Nevyzeral vôbec nadšený, že ma vidí. Čo mi bolo podozrivé. Mama predsa vravela, že ma očakáva, no on, akoby to nevedel.

„A čo tu hľadáš?“ vyštekol po mne. Znova si ma obzrel, a potom zbadal moje kufre na zemi. „A toto je čo?“ Ukázal na ne rukou.

„To sú moje veci a sťahujem sa k tebe,“ hlesla som bojazlivo.

„Čo sa ku mne? Ako si na to prišla?“

„Mama mi povedala...“

„Ja tú Reneé zabijem,“ prerušil ma, otočil sa na päte a odišiel do domu. Nevedela som, čo robiť. Nechal ma tam stáť pred otvorenými dverami a len tak odišiel. Zodvihla som svoje kufre a vošla som dnu. Položila som ich na chodbe na zem, zavrela som za sebou dvere a nervózne som prešľapovala z nohy na nohu. Z vedľajšej izby sa niesli nadávky, a potom sa domom rozľahol krik.

„To si ako predstavuješ? Zbalíš ju a jednoducho si ju pošleš ku mne? Na niečom sme sa dohodli.“ Na chvíľu krik utíchol, ale vzápätí pokračoval.

„Mňa to nezaujíma, že ty chceš cestovať a nezapadá do tvojich plánov. Čo s ňou teraz mám robiť? Tu nemôže zostať.“ Pochopila som, že sa baví s mamou a že je reč o mne. Očividne o mňa nestál ani on. Som na príťaž obom svojim rodičom.

„Doriti!“ To bolo posledné, čo som začula pred tým, než sa otec zjavil na chodbe.

„Takže sa ťa Reneé zbavila a mne ťa hodila na krk?“ Len som prikývla. Nevedela som, čo mu na to povedať. „Lenže ja nemám záujem a dokonca ani čas, starať sa o nejakého výrastka. Mám zabehnutý život a kvôli tebe ho nemienim meniť.“

„Nebudem na príťaž. Viem sa o seba postarať,“ pípla som.

„Áno? A ako?“

„Viem variť a budem sa ti starať o domácnosť.“

„A čo peniaze? Dieťa v tvojom veku ich potrebuje. Škola, a tak. Vieš si aj zarobiť?“ povedal uštipačne a znechutene si ma obzrel. V tom momente som sa cítila ako najväčší odpad, ako bremeno, guľa, ktorá sa mu práve zavesila na nohu a on ju nemôže striasť. Nemal v pláne mi to nejako uľahčiť. To bolo jasné.

„Nájdem si brigádu, aby som si pokryla výdaje, ale neviem, či to na školu postačí.“ Bola som ochotná spraviť všetko, aby si ma tu nechal. Budem sa mu starať o dom, navarím, operiem, vyžehlím a pri tom budem ticho ako myška, len nech mám strechu nad hlavou.

„Ach...“ vzdychol si a rukou zašiel do vlasov. „Dobre, zostaneš tu... zatiaľ! Ale upozorňujem ťa, budeš sa starať o celý dom. Dostaneš peniaze na stravu, z čoho budeš variť. Nájdeš si brigádu. Nemienim na teba utrácať. Na školu ti prispejem, ale svoje osobné výdaje si budeš hradiť sama. Nechcem ťa mať na očiach viac, ako je to potrebné, tak sa mi radšej vyhýbaj. A ešte jedno varovanie,“ odmlčal sa a zapichol do mňa svoj studený pohľad. „Jeden problém a letíš. Je mi jedno kam.“ Prikývla som na súhlas.

„Tak poď. Ukážem ti izbu.“ Vyšiel hore po schodoch. Vzala som kufre a vydala sa za ním.

„Tu máš izbu. Nie je to nič moc, ale kráľovskú návštevu som neočakával,“ povedal ironicky. „A kúpeľňa je hneď vedľa, príliš sa mi tam nerozťahuj.“ Izba bola skromná, ale útulná. Posteľ, skriňa a stôl. Nič viac som k životu nepotrebovala.

„Ďakujem, je pekná.“ On si len odfrkol a dal sa na odchod. Medzi dverami postál a otočil sa na mňa.

„Ešte niečo. Občas mávam dámske návštevy. Neželám si, aby si v tom čase bola nablízku a motala sa nám tu. Rozumieš?“

„Rozumiem,“ prikývla som. Zavrel dvere a ja som osamela. Porazene som dosadla na posteľ, skrčila som nohy a objala si kolená. Oči sa mi zaplnili slzami. Cítila som sa taká sama a nechcená. Všetko som nechala tak, zavŕtala som sa do perín a vydala sa v snoch za svojim krásnym neznámym. Aj ten ma síce od seba odháňal, ale len pri ňom som mala pocit, že som potrebná.

Bella je nešťastná. Matka ju odvrhla a ani otec z nej nie je nadšený. V ďalšej kapitole nás čaká Bellin prvý deň v novej škole. Nájde tam niekoho, s kým sa bude priateliť? Aké budú reakcie spolužiakov na Bellu? A tiež nás čaká ďalší sen. O čom sa bude Belle snívať tentokrát? 

Všimla som si, že poklesol počet komentárov. Asi vás poviedka príliš nebaví. Vzhľadom na to, budú kapitoly pribúdať pomalšie. Aj tak však ďakujem všetkým, kto si tú námahu dali a zanechali aspoň smajla. 

Vaša GCullen.   

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nezvratné stretnutie - 2. kapitola: