Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nezvratné stretnutie - 29. kapitola

09.01.2013 (14:15) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 26× • zobrazeno 2594×

29. kapitola

Bežali sme s Emmettom domov. V hlave mu stále vírili myšlienky o tých upíroch, na ktorých sme narazili. Aj ja som ich nevedel vypustiť z hlavy, ale keďže boli od nás až priveľmi ďaleko, vlastne už skoro na hranici Aljašky, neprikladal som tomu veľký dôraz. Jediné, čo ma trápilo, aby náhodou nezachytili náš pach a nevydali sa našim smerom. Nechcel som mať blízko Belly žiadne nebezpečenstvo. Stačilo, že som tu ja. Už to bol dôvod na obavy. Ja a moje ovládanie.

Keď som si na to spomenul, tvárou mi prešiel bolestný úškrn. To by ma určite zabilo, keby som vlastným pričinením o ňu prišiel. Hneď na to som si prehral jej prekrásnu tvár bez známok života. Musel som zatriasť hlavou, aby som ten pohľad z nej vyhnal. Bol až príliš desivý.

„Ehm, Emmett?“ otočil som sa na svojho brata, ktorý sa hnal tesne za mnou. Keď zdvihol ku mne pohľad, pokračoval som: „Odbehnem si na rýchly lov. Predsa len Bella a tá jej vôňa...“ Emmett sa pousmial a pokýval na súhlas. Kúsok od domu som sa od neho odpojil a zamieril si to na opačnú stranu.

Nakoniec môj rýchly lov trval hodinu. Najprv som nemohol natrafiť na nič, čo by stálo za zabitie a moje následné nakŕmenie. Predsa len som veveričkám neholdoval. Našťastie sa mi podarilo nájsť stádo jeleňov. Chvíľu som váhal, či pripraviť o život tieto bylinožravce, ale keďže poblíž nebol žiadny dravec, ktorý by mi bol viac po chuti, uspokojil som sa i s nimi. Môjmu apetítu padli za obeť tri statné kúsky.

Nakoniec som domov dobehol so špliechajúcim žalúdkom, ale opatrenia sú opatrenia. Hneď ako som cez zadnú verandu vkročil dovnútra, prekvapila ma prázdnota obývačky. Nebolo tu ani nohy. Zameral som sa teda na myšlienky a našiel som všetkých svorne sedieť v kuchyni okolo stola. Všetci boli v povznesenej nálade a najlepšie bol na tom Jasper, ktorý sa z tej atmosféry skoro rozplýval.

Všetci sa veselo bavili a debatovali. V prvom momente som tam chcel vkročiť a zapadnúť medzi nich, akoby som tam odjakživa patril a oni čakali len na to, kedy sa tam objavím, ale uprostred kroku som sa zastavil. Vlastne k tomu dopomohol Bellin hlasný smiech, ktorý som zazrel asi v myšlienkach všetkých členov mojej rodiny. Pri mne sa nikdy tak bezstarostne nesmiala. Dokonca sa nikdy takto nechovala. Len vtedy som si uvedomil, že pri mne bola vždy napätá, akoby sa sústredila na každý môj pohyb. Akoby očakávala, že na ňu hádam skočím, alebo čo.

Bol som z toho taký vykoľajený, že som sa radšej zvalil na pohovku a hodlal tam vyčkať, kým skončí tá ich šťastná hodinka. Samozrejme, som cez mysle svojej rodiny neustále pozoroval Bellu, keď sa náhle ruch v kuchyni začal presúvať do obývačky. Otočil som sa ich smerom a pohliadol do tváre Belly, ktorá na mňa prekvapene pozerala. Ale ten okamih trval len chvíľu, pretože hneď na to zasa zaujala ten postoj, ktorý som u nej videl stále. Obrana a obozretnosť. Mal som chuť zmučene si povzdychnúť nad svojim stavom, ale radšej som sa otočil a zameral sa na televíziu, ktorú Emmett práve zapol. 

„Ja... Pôjdem už do postele,“ prerušil moje civenie jej ľúbezný hlas. Ako na znamenie som sa okamžite zdvihol, že ju odprevadím do izby, ale zostal som zarazene stáť, pretože sa na mňa nechápavo otočili pohľady mojej rodiny. Zvrtol som sa na päte a opäť zapadol na pohovku.

Bella medzitým kráčala spolu s Alice ku schodisku, takže si to našťastie nevšimla. Mal som chuť otrieskať si hlavu o niečo dostatočne pevné, za to ako som reagoval, ale bol to proste popud. Náhly a objavil sa nekontrolovateľne po tom, čo vyslovila svoje slová. Nikto to nekomentoval, iba Emmett sa nezdržal chichotu, ak teda nerátam prekvapené myšlienky.

Ale prestal som ich vnímať v okamihu, ako Alice a Bella vstúpili do mojej izby. To ma zalial taký príjemný pocit, že ju tam nakoniec predsa len ubytovali. Pozoroval som to všetko cez Alicinu myseľ a neubránil som sa šťastnému výrazu.

„Nevadí ti to?“ objavila sa na mojom ramene Esmina ruka. Zdvihol som k nej zrak a pokýval hlavou.

„Nie. Bude tam mať viac pohodlia a pozná to tam,“ uistil som ju. Ochotne som sa kvôli nej svojej izby vzdal. Aj tak som bol zvyknutý na menší luxus, ktorý mi bol za posledných dvadsať rokov dopriaty. Prečo to meniť? A keďže som spať nepotreboval, môžem sa zložiť hocikde.

Esme sa na mňa vďačne usmiala a hneď na to s Carlisleom odišli hore. Obzrel som sa okolo seba a pochytil pohľady ostatných mojich súrodencov.

„Čo?“ spýtal som sa, keď na mňa i po pár minútach civeli. Jasper to nekomentoval, len pohodil ramenami. Za to Emmettovi a Rose to do hláv nešlo. Ale každý myslel na niečo úplne iné. Emmett mal v hlave prasačinky a Rose...? No, tú radšej nekomentujem. Obrátil som znovu svoj pohľad na televízor a snažil sa ich vytesniť. Zaujímalo ma totižto niečo úplne iné a to dianie v mojej izbe.

Bella odišla do kúpeľne, kde som počul tiecť vodu. Zatiaľ Alice behala po mojej izbe a spratávala z postele knihy, ktoré som tam nechal pohodené. Asi som si odvykol po sebe vždy upratať. Ono vlastne necelých dvadsať rokov nebolo čo upratovať. Napokon Belle nachystala oblečenie na spanie. Pri pohľade na moje tričko som sa potešene uškrnul.

Keď sa Bella vrátila za Alice do izby, moja sestra ju čakala usadená na posteli. So vševedúcim úsmevom ju pobádala prisadnúť si. Premkol ma zvláštny pocit, keď tie dve svorne sedeli vedľa seba a uškŕňali sa. Alice niečo vie! napadlo ma. Len som ani za svet nemohol prísť na to, čo to je. Tento jej pohľad som poznal už dávno. Vždy ho mala, keď niečo videla a snažila sa to predo mnou zakryť.

Neposedne som sa zahniezdil na pohovke a tým na seba upútal pozornosť Emmetta.

„Čo sa deje? Si nejaký nesvoj,“ zaujímal sa a v hlave sa mu vírili dosť zvrhlé myšlienky.

„Mohol by si s tým prestať? Naozaj ma nezaujímajú podrobnosti Rosinho tela,“ osopil som sa na Emmetta, ktorý hneď na to na mňa vyvalil oči a vzápätí si vyslúžil facku od Rose. Ušrknul som sa, pretože jeho myšlienky ani náhodou neprezrádzali to, na čo som upozornil, ale nešlo nezabaviť sa na jeho účet, keď si on v hlave prehráva moju Bellu a mňa.

„Ale Rose, miláčik... To vôbec tak,“ zarazil sa, keď mu došlo, že som s ním vypiekol. „No, počkaj! Toto ti vrátim!“ vyhrážal sa a nenávistne ku mne vztýčil prst. Lenže ja som už bol niekde úplne inde, presnejšie v hlave mojej malej sestričky, pretože tam hore, v mojej izbe, sa začal odohrávať pre mňa dosť zaujímavý rozhovor.

„Čo sa to s ním deje?“ pýtala sa Bella mojej sestry. Alice sa zatvárila prekvapene, hoci presne vedela, o kom je reč.

„S kým, prosím ťa?“

„No... S Edwardom. Je nejaký... Ja neviem, mám pri ňom taký podivný pocit,“ povedala jej Bella a tou svoju malou rúčkou pohladila prikrývku, na ktorú upierala zamyslený pohľad.

„Aký pocit?“ vyzvedala ďalej Alice a vo mne skrslo presvedčenie, že z nej chce niečo dôležité dostať. Lenže nebol som sám, kto ju prekukol. Bella zdvihla zrak a zabodla ho do Alice.

„Si hrozná,“ ohradila sa, pokrútila hlavou a pozrela von oknom.

„Prečo?“ vyhŕkla moja sestra ublížene. Práve si uvedomila, že to nepôjde tak ľahko, ako dúfala. „Čo je hrozné na tom, že chcem vedieť, čo ťa trápi. Počuj, Bella!“ šepla, nahla sa k nej a vzala ju za ruku, čím na ňu Bella opäť uprela svoje čokoládové očká. „Aj ja som si všimla, že je Edward iný,“ snažila sa ísť na to iným smerom.

„Najprv som to prikladala jeho dlhej odluke, ale potom som si uvedomila, že sa s ním naozaj niečo deje. On je iný, ale je iný, iba keď si na blízku. Mení sa v tvojej prítomnosti, akoby si naňho mala nejaký vplyv.“

Skoro som vyskočil z kože, keď som počul jej slová, na čo som, samozrejme, upútal na seba Jasperovu pozornosť. Našťastie to nekomentoval, len nado mnou pokrútil neveriacky hlavou. Samozrejme, že počul, o čom sa tie dve bavia. Toto by neušlo nikomu z nás. No, teda, ušlo, ale tentokrát len Emmettovi, ktorý sa plne venoval Rosalie a snažil sa ju dostať do ich izby. 

„Vieš, keď je nablízku,“ začala Bella a na tvári sa jej objavil jemný rumenec. Nastražil som uši, aby mi neušlo ani jedno jej slovíčko, ale vyrušil ma opäť Emmett, keď sa potešene zarehotal a spolu s Rose sa prudko postavil z pohovky.

„My ideme... Ale veď to je jedno,“ pohodil rukou a už ich s Rose nebolo. Vrátil som sa rýchlo k rozhovoru tam hore a pochytil len Belline posledné slová.

„... a tak to cítim.“ Myslel som, že sa rozbehnem za Emmettom a poodtŕham mu všetky končatiny, pretože kvôli nemu mi to ušlo. Rýchlo som sa napojil na Alice, ale tá už bola zasa mysľou na svojich nákupoch. Od jedu dom zavrčal a myslel, že potrhám všetko, čo mi teraz príde do cesty.

„Upokoj sa, braček. Máš to márne,“ poslala mi Alice v myšlienkach, pretože veľmi dobre vedela, že som nič nepočul. Zasa som reagoval po svojom a neubránil sa vrčaniu.

„Mám toho plné zuby,“ štekol po mne Jasper, ktorý hneď na to prudko vstal. „Keď sa neprestaneš ovládať, sám ťa odvediem naspäť do tej jaskyne a vlastnoručne prikovám. Čo to s tebou je? Správaš sa ako nevyzretý pubertiak, ktorého všetko rozhodí! Tak si si vypočul, že jej nie si ľahostajný. Čo ťa na tom tak štve?“ Zarazene som sa díval na Jaspera, ktorému očividne neušlo ani slovíčko z toho, čo sa tie dve bavili, takže moju reakciu pripisoval tomu, že sa mi to, čo sa tam hore deje, nepáči.

„Nie som jej ľahostajný?“ hlesol som nechápavo a pozorne sledoval jeho myseľ. Jasper na mňa vyvalil oči.

„Ja ťa nechápem, Edward. Sám si z nej namäkko. Čo ťa prekvapuje na tom, že si to všimla?“ pýtal sa ma v myšlienkach. No ja som stále len civel a stále spracovával jeho slová.

Nie som jej ľahostajný. Nie som jej ľahostajný. Omieľal som si dokola a pri tom sa nezabudol potešene škeriť.

„Nie som jej ľahostajný!“ vydýchol som a prudko vstal. Už som sa chystal, že sa rozbehnem do svojej izby a Bellu si vystískam v náručí, keď ma zastavila Jasperova ruka na mojom ramene.

„Čo si myslíš, že teraz chceš urobiť?“ Otočil som sa k nemu a zhlboka sa nadýchol. Až teraz mi zaplo, že vlastne nemôžem robiť naozaj nič, a tak som sa opäť zviezol na pohovku a porazene zložil hlavu do dlaní.

„Ja už nemôžem,“ vzlykol som a tvár stále skrýval v dlaniach.

„Edward,“ ozval sa pri mne Esmin upokojujúci hlas a hneď na to som pocítil jej dlaň v mojich vlasoch. Zdvihol som k nej pohľad, ktorý bol určite skrútený do nepríčetného výrazu. Musel som tak vyzerať, pretože som sa tak sám cítil. Ako šialený. Šialený túžbou zovrieť toho anjela v mojej izbe v náručí a šepkať jej, čo pre mňa všetko znamená. Tak veľmi som to chcel, a pri tom som si uvedomoval, že nemám ani potuchy, čím všetkým pre mňa je. Cítil som sa ako blázon, ktorý vie, že po niečom neuveriteľne túži, chce to, a pri tom si ani neuvedomuje, že by ho to možno zabilo. Skrátka ho to len neuveriteľne láka.

„Pozorujeme to už pár dní,“ ozvala sa opäť Esme a obdarila ma materským chlácholivým úsmevom. „Vieme, že sa niečo deje medzi tebou a Bellou. To, že ti to zatiaľ nikto nepovedal, neznamená, že sme si to nevšimli. Si pri nej úplne iný, ako vymenený.“

„Presne to som mu vravel aj ja,“ vstúpil jej do toho Jasper. Matka mu venovala jeden úsmev a znovu svoju pozornosť presunula na mňa.

„Mali by ste si to vysvetliť, aby ste to pochopili obaja.“ Po jej slovách som si zmučene povzdychol. Ako sa mám rozprávať s Bellou, keď už len jej prítomnosť mi bráni myslieť. Nedokážem sa sústrediť na nič iné ako jej teplo, jej krásu, jej úsmev. Môj mozog pri nej totálne zlyháva.

„To asi nepôjde,“ šepol som rezignovane.

„Prečo by to nemohlo ísť? Treba len chcieť a keď sa bojíš, tak to priznaj! Priznaj si, že máš len strach z toho, že ťa odmietne.“ Nad týmto som sa musel zamyslieť. Vážne som mal strach z toho, že by ma poslala po mojom vyznaní kade ľahšie? Alebo som mal strach, že sa mi za moje city vysmeje? Ale cítim k nej vôbec nejaké city? Je to, čo sa medzi nami objavilo nejaký zvrátený druh lásky, poblúznenia? Alebo to je len prelud, ktorý som si sám vytvoril?

„Áno, nie si jej ľahostajný, ako ti povedal Jasper. Ale musíš ju pochopiť, je mladá, lásky sa jej v živote príliš nedostalo. Sama nevie, ako lásku poznať, takže sa jej nediv, že má v sebe zmätok,“ vysvetľovala mi matka, ako to ona vidí.

„Dobre,“ odpovedal som. „Pokúsim sa. Mali by sme sa naozaj porozprávať.“ Vedel som, že to bude problém, ale inú možnosť, ako zistiť, čo medzi nami je, som nemal. Pokiaľ  mi Bella sama nepovie, čo cíti, tak to nebudem vedieť ani ja o sebe. Možno lepšie chápe, čo sa deje.

Esme ma zovrela v náručí. „Zajtra vám necháme priestor. Zájdeme si všetci na lov a vy sa môžete v pokoji porozprávať.“ Kývol som jej na súhlas. Bol som im za to vďačný.

V sobotu ráno, keď Bella vstala a zišla dolu do obývačky, sedeli sme tam všetci okrem Esme, ktorá jej chystala raňajky. Bella okolo nás prešla s tichým pozdravom, pri čom mi neušiel ten jej pohľad, ktorý po mne hodila. Akoby sa za noc vytratila tá jej obozretnosť a nahradil ju záujem. Ale skôr ako som mohol v tom svojom ukázať ten môj, zmizla v kuchyni.

Keď sa najedla, prisadla si k nám. Sedela v kresle oproti mne a ja som sa neubránil tomu, aby som ju pozoroval. Myslel som, že to robím dosť obozretne, bez toho, aby si to všimla, ale zakaždým na pristihla. Akoby môj pohľad cítila. Keď mojim smerom poslala úsmev, doslova som lietal od šťastia. Áno, musíme sa porozprávať. Už som nemal pochýb a dokonca sa objavilo aj odhodlanie. No, čo ak ma odmietne? Znova to vo mne začalo hlodať, ale tieto myšlienky som hneď zapudil. Nič sa predsa nedeje. Aj tak jej zostanem nablízku a budem ju chrániť svojim telom. Zaslúži si byť šťastná a keď to šťastie nenájde pri mne... Pri týchto myšlienkach sa mi stiahlo vnútro. Chcel som, aby bola šťastná, ale túžil som, aby to bolo pri mne. To som si nevedel nijako vyhovoriť.

Poobede sa moja rodina začala nesmelo dvíhať. Už dávno pred tým sa dohodli, že nám nechajú väčšinu dňa, a tak bol plán, že poobede vyrazia. Bella po nich zmätene pozrela a nechápala, čo sa deje.

„Zlatíčko,“ pristúpila k nej Esme. „Je to dlho, čo sme neboli loviť, takže...“ Esme sa zarazila a premýšľala, či to je dobrý nápad. Pozrela mojim smerom, a tak som jej nepatrne prikývol. Bella sledovala jej pohľad a zastavila sa na mne. Oplatil som jej ho nesmelým úsmevom. Dúfam, že nebude proti.

„Chápem, Esme,“ ozvala sa potichu Bella, keď pohľad opäť stočila k nej. „Pokojne choďte, ja to tu nejako vydržím.“

„No, ide o to, že... Vieš, Edward bol na love včera, takže on tu s tebou zostane.“ Belle sa rozšírili oči a jej srdce nabralo rýchlejší rytmus. Netušil som, čo to je za reakciu. Má strach?

„Ale, keď nechceš...“

„Nie, to bude fajn,“ skočila jej do reči Bella a mierne sa začervenala. Tak teraz som bol mimo zasa ja.

„Nebudeme dlho,“ ubezpečila ju Esme a matersky sa na ňu pozrela. Bella jej na to len prikývla, a tak sa moja rodina pobrala preč. Hoci si teraz neboli istí, či to bol dobrý nápad.

„A žiadne smiešne pohyby!“ Otočil sa ešte Emmett vo dverách. Našťastie vypadol skôr, ako som si stihol uvedomiť význam jeho slov. Šibol som pohľadom k Belle a zachytil opäť jej rumenec, ktorý nestačila skryť za vlasy, ktoré si nahrnula do tváre.

Pár minúť sme sedeli potichu, každý ponorení sám do seba a svojich úvah. Netušil som, ako sa chovať. Mal som strach, urobiť čokoľvek, pretože som netušil, ako zareaguje, a tak som len sedel a miestami po nej pokukoval. Bella pozorovala televíziu a vyzerala, že ju program zaujíma. Ale jej zrýchlený tep a prudko bijúce srdce mi napovedali, že je myšlienkami niekde úplne inde.

Po chvíli sa začala nenápadne otáčať. Teda asi si myslela, že to robí nenápadne, ale keďže som upír a okrem toho som na nej doslova visel pohľadom, neušlo mi to. Pozrela sa bokom na mňa a keď sa nám pohľady stretli, rýchlo sa otočila a hneď na to zapýrila. Nemo som ju pozoroval. Jasne som cítil jej vôňu, ktorá ma pohlcovala. Ale nie tým spôsobom predátora, lákala ma svojou opojnosťou a ja som túžil sa do nej ponoriť.

Sledoval som každý jej nepatrný pohyb, vedomí si toho, že tuší, že ju pozorujem. Jej pokus nepozorovane na mňa pozrieť sa zopakoval ešte párkrát, keď to napokon vzdala a zostala zakliesnená visieť na mojich očiach.

Znova sa jej nepatrne zrýchlil dych a srdce jej doslova mlátilo do rebier. Jej hruď sa začala prudko dvíhať a ja som si ani neuvedomil, že presne kopírujem jej nádychy. Cítil som podivné chvenie, ktoré sa začalo okolo nás vznášať. Točilo sa v pravidelných kruhoch a akoby sa ten priestor okolo nás začal zmenšovať. Uťahoval sa okolo nás ako slučka. Pevná a nepoľaviteľná.

A to všetko sa dialo bez toho, aby sme povedali čo i len slovo, alebo prerušili náš očný kontakt. Topili sme sa jeden druhému v pohľade. V tom jej som videl, že cíti presne to isté čo ja. Ťahalo nás to k sebe a nevedeli sme to ani jeden ovládnuť. Presne v ten istý okamih sa naše telá začali nakláňať dopredu. Hoci sme od seba sedeli necelé dva metre a medzi nami ako jediná prekážka bol nízky stolík, akoby sme obaja túžili tú vzdialenosť zrušiť.

Až to prišlo ako blesk z jasného neba. V ten istý okamih sme obaja vstali a vystrelili proti sebe. Bella skočila na stolík medzi nami a ja som ju v tom okamihu schytil do náruče. Ovinula ruky okolo môjho krku, presne v ten okamih, keď som si ju tuhšie k sebe pritisol. Na malý okamih sme obaja zostali nepohnute znova pozerať jeden na druhého, ale už nie do očí, viseli sme na svojich perách. Obom sa nám od zrýchleného dychu prudko zdvíhali hrudníky a narážali do seba.

A zase prišlo to chvenie. Ako rana elektrickým prúdom nás to oboch zasiahlo a naše telá sa začali chvieť túžbou po tom druhom. Strelil som pohľadom do jej očí a v tom momente som vedel, že som navždy stratený. Už som sa od nej nedokázal odpútať a vedel som, že už nikdy nebudem úplný pokiaľ sa neodhodlám urobiť ten posledný krok.

Nasledujúci okamih sa všetko okolo nás rozžiarilo. Akoby samo slnko vystúpilo znovu na temnejúcu oblohu a svoje lúče presunulo len na nás dvoch. Svet okolo prestal existovať a nič nemalo zmysel. Boli sme len Bella a ja.

Vedel som, že nastal ten správny okamih, pretože Belle sa v očiach objavili iskričky. Tie isté, ktoré som mal v pohľade určite aj ja. A potom to prišlo. Nastala explózia. Žiara okolo nás zhustla, zahalila nás euforická hmla a naše telá sa spojili v tom najsladšom, najopojnejšom bozku, aký kedy svet, vesmír, božstvo mohlo vytvoriť. Naše pery do seba zapadli ako kus skladačky. Akoby boli stvorené jedna pre druhú. Výboj, ktorý hneď na to nasledoval, bol taký silný, že nás oboch zrazil z nôh.

Ležali sme obaja na zemi jeden v náručí toho druhého a opájali sa navzájom svojimi dychtivými dotykmi a vzdychmi. Neexistovalo pre mňa nič iné, len ona, jej vôňa, jej telo a teplo z nej sálajúce. Prestal som myslieť, dýchať, žiť. Vnímal som len jej bozky, to ako sa ma dotýka, ako láska každý kúsok môjho tela.

Netušil som, ako sa jej môžem takto dotýkať. Ako môžem do seba vsakovať jej teplo a ako je možné, že moje telo na ňu takto reaguje. Netúžilo po ničom inom, ako splynúť s tým jej. Cítiť ju v každom kúsku môjho kamenného tela. Bola to potreba, tak neuveriteľne silná, že zhatila všetky zábrany. Zmizlo všetko, čo nás mohlo od seba oddeliť a neexistoval spôsob, ako by nám niekto, alebo niečo zabránilo v tom, aby sme pokračovali.

Ani jeden z nás to nemohol zastaviť a priznám sa, že som sa tomu vôbec nebránil. Nemohol som a ani nechcel. Mal som pocit, že keby som sa teraz od nej odtrhol, na mieste tu zhorím, rozplyniem sa. A tak som sa ňou len opájal, až kým nás oboch nezahalila nepreniknuteľná clona a ja som prestal vnímať všetko okolo.

Na hrudi som pocítil príjemný vánok. Automaticky som natiahol ruky a privinul si ho k sebe. Bolo to príjemné, ako ma hladil a ovieval. So zatvorenými očami a úsmevom na tvári som zaboril hlavu do jemných kaderí a nasal opojnú vôňu, ktorá mi bola tak známa. Cítil som zachvev. Niečo sa v mojich rukách pohlo. Pritiahol som si to tuhšie k sebe, nehodlal som sa tohto okamžiku vzdať.

Pocítil som, ako sa o moje telo niečo začalo trieť. Podvedome som ten pohyb kopíroval. Počul som povzdych. Okolo môjho tela sa ovinuli teplé ruky, hladili ma na chrbte a mne bolo neuveriteľne príjemne. Vyrazil som proti tomu teplu prudkým pohybom, čo malo za následok ďalší povzdych. Začal som pátrať perami a natrafil som na jemnú pokožku. Blúdil som po nej, až som sa dostal k perám, o ktoré som sa otrel.

Prešiel mnou blažený pocit. Moje telo sa dožadovalo toho tepla. Sal som tie pery a nedokázal sa ich nabažiť. Mierne som pootvoril oči a môj pohľad sa stretol s tekutou čokoládou so žiarivými iskričkami. Nadvihol som sa a prehupol sa nad Bellu. Bez toho, aby som opustil jej plné pery, som začal blúdiť rukami po jej tele. Nasával som to teplo a kochal sa jej vzdychmi, keď nás vyrušil splašený výdych.

Strelil som pohľadom za tým zvukom a stretol sa s prekvapeným pohľadom mojej rodiny stojacej vo dverách. Vymieňali sme si prekvapené pohľady. Nechápal som, čo ich tak vydesilo. Nakoniec sa spamätal Carlisle, predral sa pred Emmetta zaberajúceho skoro celé dvere a prudko ich zabuchol. Hneď na to všetkých ťahal dolu do haly.

Presunul som pohľad pred seba a pozrel sa na Bellu ležiacu podo mnou. Prekvapene som zamrkal. Nechápal som, kde sa tam vzala a podľa jej výrazu bola tiež značne mimo. Kmitol som pohľadom medzi nás a zostal s otvorenými ústami hľadieť na naše spletené nahé telá.

Pomaly som zrakom stúpal po Bellinom hrudníku, ktorý sa mierne chvel. Jej prsia sa treli o mňa. Prudko som vstal, rýchlosťou blesku Bellu zahalil do prikrývky, zo šatne vzal rifle a natiahol na seba. Zostal som stáť chrbtom k Belle a predýchaval to, čo sa práve udialo. Ako sme sa sem vlastne dostali? A čo sa vlastne udialo? Pomalým pohybom som sa otočil k Belle. Ležala zakrytá až po bradu a splašene sa na mňa dívala.

„My sme...?“ vyhŕkli sme obaja naraz a pozerali na seba. Rýchlo som do seba nasal okolitý vzduch, ktorý mi jasne dával najavo, čo sa tu dialo. Vzduchom sa niesla vôňa milovania. Ruky som vrazil do svojich vlasov a zovrel ich v päste. Ako sa to mohlo stať?

Tak, neviem, čo ste si práve takto predstavovali ich zbližovanie. Ale verte, je to tak správne. Toto nie je ten Edward, ktorého poznáme. Teda vlastne je len... Ááále, nebudem vravieť radšej nič!

Ďakujem za povzbudivé komentáre, podľa ktorých viem, že ste všetci mimo. Dúfam, že vám to dlho nebude trvať a vy všetko pochopíte. 

Vaša GCullen :D

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nezvratné stretnutie - 29. kapitola: