Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nezvratné stretnutie - 3. kapitola

05.05.2012 (18:15) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 15× • zobrazeno 2178×

3. kapitola

Kráčala som tou tmavou jaskyňou a za sebou som ťahala polomŕtve zviera. Už som sa dostávala k tej viac osvetlenej časti, keď sa jaskyňou ozvalo zvieracie vrčanie.

„Aaa...“ skríkla som od ľaku. „Mohol by si s tým prestať? Vážne ma desíš!“ oborila som sa naňho a z posledných síl to zviera dotiahla k jeho dosahu. Sklonil sa k srne a prisal sa na jej krk. Hladne sal, a pritom mu z hrude neustále vychádzalo vrčanie. Odstúpila som o kúsok ďalej a od únavy klesla na kolená. Po chvíli sa zdvihol a prudko trhol okovami, no tie sa ani nepohli.

„To nestačí!“ skríkol a odkopol zviera od seba. Zastavilo sa až pri menšej kope, kde už ležalo päť vysatých sŕn. Znovu trhol okovami a porazene klesol na kolená. „Nestačí to,“ vzlykol. Postavila som sa a podišla som k nemu bližšie. Zahľadela som sa naňho. Jeho tvár už naberala ružovejšiu farbu, hoci bola stále bledá, už nebola priesvitná. Kruhy pod jeho očami sa skoro stratili a miesto nich tam boli len slabé tiene. Zdvihol ku mne zrak a môj pohľad sa stretol so zlatými studnicami.

„Ja naozaj netuším, čo viac mám urobiť,“ šepla som porazene.

„Vedel som, že to nevyjde. Si na nič. Vypadni!“ zvrieskol. Mojim telom prešla bolesť. Nebola to však bolesť z únavy, či vyčerpania. Táto bolesť vychádzala zo srdca. Spolu s bolesťou prichádzala beznádej a sklamanie, ktoré ale tiež sprevádzal hnev. Hnevala som sa sama na seba, že som zlyhala. A hnevala som sa na neho, že to tak skoro vzdal.  

„Som na nič? To si myslíš? Ja som sa sem vybrala len kvôli tebe. Kvôli tebe som musela prejsť kus sveta. Blúdiť krajinami, kým som natrafila na túto jaskyňu. To ja som sa musela naučiť loviť zver lukom a ver mi, že to nie je ľahké. Nedokážem zver trafiť z veľkej diaľky. To ja musím hodiny sedieť a čakať, kým sa ku mne priblíži bližšie. To ja si musím vybrať takú, aby som ju zvládla pritiahnuť sem. To ja sa s ňou musím trmácať tým lesom a snažiť sa ju priniesť, kým je jej krv ešte teplá. To ja vydávam námahu, trpím hladom a únavou, kým ty si tu spokojne čakáš. A potom na mňa nakričíš, že to všetko, čo som musela podstúpiť, bolo zbytočné? Ja bojujem, no ty nie. Ty si to vzdal,“ kričala som naňho plná hnevu a zúfalstva. Nevedela som, čo viac by som mala urobiť, aby som ho z tých okov dostala.

Pozrel na mňa pohľadom plným hnevu a znova zo seba vydal ten ohromný rev, ktorý mi trhal uši. Jeho oči nabrali čiernu farbu. Postavil sa a znovu trhal okovami. Šiel z neho strach, bol ako rozzúrený býk. Každé trhnutie bolo sprevádzané tým mohutným revom. Zakrývala som si uši. Od strachu som cúvala a vyplašene som naňho pozerala. Zastavil ma až môj vak, ležiaci na zemi, o ktorý som sa skoro potkla. Opäť som klesla k zemi a pozorovala ho. Rev stíchol a on klesol na kolená a zvesil hlavu.

„Nestačí to. Som slabý. Zvieracia krv nepomáha,“ mrmlal si popod nos so zavretými očami. Jeho slová mi v ušiach zneli ako ozvena. Stále sa vracali. On to vzdával. Zmaril všetku moju snahu. Pohľadom som kmitala okolo seba a premýšľala, čo ďalej. Čo viac by som ešte mohla urobiť? A potom mí to napadlo. „Zvieracia krv nepomáha!“

Siahla som po svojom vaku. Chvíľu som sa v ňom prehŕňala, kým som našla to, čo som potrebovala. V pravej dlani som zvierala nôž a hypnotizovala som svoju ľavú ruku. „Zvieracia krv nestačí!“ Znova sa vo mne ozvali jeho slová. Pozrela som jeho smerom, no jeho postoj sa nezmenil. Stále kľačal so sklonenou hlavou. Znova som sa zahľadela na svoju ruku, zvierajúcu nôž.

„Musím to urobiť!“ dodávala som si odvahu a dúfala, že to nebude to posledné, čo vo svojom živote urobím. Vedela som, že to môže skončiť mojou smrťou, ale bola som odhodlaná pomôcť mu tak, ako to len bude možné. A keď je jedinou jeho záchranou moja krv, tak to skúsim.

Roztrasenou rukou som čepeľ noža oprela o zápästie. Prudko som sa nadýchla a pritlačila. Na hrote noža sa objavili červené kvapky. Pritlačila som viac a z ruky sa tenkým potôčikom začala liať moja krv.

„Sss...“ ozvalo sa jaskyňou zasyčanie, ktoré hneď na to nahradilo divoké zvieracie vrčanie, silnejšie a hlasnejšie, ako tie predtým. So strachom som sa pozrela jeho smerom. Stál vzpriamený a s čiernym pohľadom hypnotizoval ten stekajúci červený pramienok.

„Ooh...“ Posadila som sa a obzrela sa okolo seba. Najprv som to miesto okolo seba nepoznávala, ale potom som si s potešením vydýchla, keď som zistila, že som vo svojej izbe u otca. Chytila som sa za spotené čelo a ľahla som si späť na vankúš. Zavrela som oči a znova mi pred nimi prebehol dnešný sen. Pozrela som k stolíku a pohľadom zavadila o hodiny. Štyri hodiny. Zobudila som sa presne, no sen bol iný.

Ako je to možné? Nikdy sa mi iný sen s ním nesníval. Vždy to začínalo mojou cestou cez hustý les, pokračovalo to nájdením jaskyne, vstupom do nej a skončilo to jeho prosebným pohľadom. No dnes, dnes to bolo iné. Čo to malo znamenať? Prvýkrát po roku som mala strach. Už som si na ten sen tak zvykla a teraz...? Príde iný? A ešte k tomu strašidelnejší?

Rýchlo som vybehla z postele. Znova som si ako každé ráno zakázala myslieť naň a radšej som sa venovala rannej hygiene. Dala som si sprchu a v izbe som si vysušila vlasy a obliekla som sa. Keď som schádzala do kuchyne, bolo už skoro pol siedmej. Otec sedel za stolom a raňajkoval. Pri mojom príchode ani nezdvihol pohľad od svojho taniera.

„Dobré ráno,“ pozdravila som a podišla som k linke, kde som si postavila vodu na čaj a hľadala niečo pod zub.

„Dobré,“ zamrmlal otec s plnými ústami, ale pohľad mi nevenoval. Ani si neuvedomuje, akí sú si s mamou podobní. Tá sa v poslednej dobe ku mne správala rovnako. Natrela som si rožok so syrom a s teplým čajom som sa posadila naproti otcovi. Keď bol jeho tanier prázdny, odsunul stoličku a vyrovnal sa. Vtedy po prvýkrát pozrel na mňa. Hodil po mne takým podivným pohľadom, akoby si len teraz uvedomil, že som tu.

„Dnes ťa do školy vezmem, ale od zajtra už budeš chodiť autobusom.“ Postavil sa a tanier odložil do drezu. Otočil sa smerom ku mne a pokračoval. „Odchádza presne o sedem pätnásť, takže sa snaž nezmeškať ho. Inak budeš musieť ísť pešo. Zástavka je hneď za rohom, po ceste ti ju ukážem.“ Len som mu prikývla a usŕkala som z čaju.

„Odchádzame o siedmej, takže sa zbytočne nezdržuj.“ Odišiel z kuchyne a ja som začula jeho kroky smerujúce na poschodie.

Vstala som od stola, umyla som po nás riad, a potom som sa oprela o linku. Obzrela som sa okolo seba. Bola som so sebou celkom spokojná. Predchádzajúci deň som strávila celý upratovaním. Potom, čo som si vybalila svoje veci a ako-tak dala do poriadku svoju izbu, vrhla som sa do kuchyne a obývačky. Teraz sa to tu všetko lesklo čistotou. Mala som z toho dobrý pocit, pretože mi otec nemohol nič vyčítať. Večer, po príchode z práce, ho čakal čistý dom a teplá večera. Neviem, či bol s tým spokojný, pretože to nijako nedal najavo, ale aspoň mi nič nevyčítal. Vlastne sa so mnou ani príliš nezhováral, len mi oznámil, že ma zapísal na miestnu strednú školu a že nastupujem dnes.

Znova sa ozvali otcove kroky a ja som sa rýchlo pobrala na chodbu, kde som sa obula, vzala si tašku a vyšla som pred dom, čakať na otca. Po chvíli sa zjavil vo dverách, ktoré za sebou zamkol a hodil po mne kľúč.

„Tento je tvoj. Aby si nemusela na mňa čakať.“ Pohodil hlavou smerom k jeho služobnému autu a sám sa vydal tým smerom. Poslušne som ho nasledovala a nasadla som na miesto spolujazdca. Cesta do školy prebehla bez rečí. Otec vyzeral, ako by ho viac zaujímala cesta, ako to, že vedľa neho niekto sedí. Po chvíli zatiahol auto na školské parkovisko.

„Ďakujem,“ povedala som skôr, ako som vystúpila. Otvárala som dvere, keď ma ešte zastavil otcov hlas.

„Dnes prídem okolo piatej.“ Len som pokývala hlavou na súhlas a zatvorila som za sebou dvere. Sledovala som otcovo miznúce auto, a potom som sa rozišla k budovám. Stredná škola vo Forks bola taká istá ako ostatné stredné školy. S tým rozdielom, že táto bola skoro ukrytá v lese, pretože školský areál lemovali stromy a okolitý les. Samotné Forks na mňa pôsobilo strašidelne. Necítila som sa tu dobre, ale inú možnosť som nemala.

Nahlásila som sa v miestnej školskej kancelárii a staršia pani mi veľmi ochotne vysvetlila, kde sa čo nachádza. S rozvrhom a plánikom školy som sa vybrala na svoju hodinu. Miestni žiaci neboli príliš priateľskí a neustále ma pozorovali. Nebola som zvyknutá na pozornosť a cítila som sa trápne.

Prvú hodinu som mala matematiku. Vošla som do učebne, kde už pred tabuľou stál učiteľ. Po krátkom predstavení ma poslal sadnúť si k jednému dievčaťu.

„Ahoj,“ šepla som, keď som sa usádzala do lavice. Dievča si ma prezrelo od hlavy až k päte, a potom len nezaujato odpovedalo.

„Som Bella a práve som sa prisťahovala.“ Snažila som sa nadviazať rozhovor a tým vymámiť z nej jej meno.

„Jessica,“ odpovedala. Človek by čakal, že sa aspoň trochu usmeje, alebo prejaví aspoň trochu záujmu, ale očividne som ju otravovala. Preto som sa radšej otočila smerom na učiteľa a počúvala jeho výklad.

Väčšinu nasledujúcich hodín som sedela sama, ale nevadilo mi to. Cez obed som sa vybrala do miestnej jedálne. Pri pulte som si naložila zeleninový šalát, a potom som si sadla k jednému vzdialenejšiemu stolu. Po chvíľke som začula tiché hlasy od vedľajšieho stola.

„Čo poviete na tú novú?“ zachytila som odtiaľ rozhovor.

„Neviem, ale nevyzerá bohvieako. Sedela som s ňou na matike, ale... Je taká obyčajná a nikto sa s ňou zatiaľ nebaví. Ale všimli ste si Cullenovcov? Tí z nej nespustia oči. A všimla som si, že aj na hodine ju pozorovali,“ ozval sa dievčenský hlas, Jessica, moja suseda z hodiny matematiky. 

„Vážne? To nie je možné. Tí sa nezaujímajú o nikoho,“ oponoval jej nejaký chlapec.

„Neveríš? Tak sa pozri. Vidíš Alice? A aj ten veľký, Emmett, no skrátka všetci ju pozorujú. Neviem, čo na nej vidia,“ znova sa ozvala Jessica. Otočila som sa k tomu stolu a chcela zistiť, o kom to vlastne hovorili. Ich pohľady smerovali na druhú stranu jedálne. Pozrela som tým smerom. Pri stole sedeli štyria krásni ľudia. Boli takí nádherní. Akoby vystrihnutí z módneho časopisu. Všetci štyria ma pozorovali. Jedno z dievčat, drobná čiernovláska, sa na mňa usmiala. Úsmev som jej placho oplatila a otočila som sa naspäť k svojmu obedu.

„Videli ste to? Alice sa na ňu usmiala! No to snáď ani nie je pravda. Ako to to dievča robí? Veď oni sa nebavia s nikým, nikomu nevenujú jediný pohľad a na ňu sa usmievajú!“ znova sa rozhorčovala Jessica. Nevedela som, čo si o tom myslieť. Nikto z miestnych študentov ma asi príliš v láske nemal. Hoci ma vôbec nepoznali. A ani sa nesnažili spoznať ma. Zdá sa, že jediní, kto si vôbec všimol moju existenciu, sú práve tí Cullenovci. Znova som sa otočila ich smerom. Všimla som si, že tá malá čiernovláska sa zdvihla a mierila ku mne. Rýchlo som sa otočila k stolu.

Tak, máte za sebou ďalšiu kapitolu. Najprv som si chcela dať väčší odstup medzi nimi, ale asi som nedočkavejšia ako vy. :)

Dúfam, že som touto kapitolou nesklamala. Vaša GCullen

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nezvratné stretnutie - 3. kapitola: