Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nezvratné stretnutie - 32. kapitola

16.02.2013 (20:15) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 15× • zobrazeno 2502×

32.kapitola

Nedalo sa to dlho predlžovať. Moja neprítomnosť by vyvolala rôzne otázky, a tak som v lese strávil ešte noc, a potom sa so sklonenou hlavou, stále plnou nevysvetliteľných otázok, vrátil domov. Alice ma čakala v mojej izbe.

„No ty vyzeráš! Kde si, prosím ťa, celý ten čas bol?“ zhodnotila môj zjav a pri tom sa tvárila, akoby som porušil všetkých Desatoro prikázaní.

„Akoby si to sama najlepšie nevedela.“ Nahodil som ten istý tón, ale neubránil som sa nepatrnému obzretiu si sám seba. Fakt som vyzeral ako prasa. Moje oblečenie bolo postriekané krvou, umazané od blata a na niektorých miestach celé potrhané.

„Veď práve preto, že to viem. Nejde mi do hlavy, kde si sa tak zohavil. Ty, čo si z lovu vždy prišiel ako zo škatuľky.“ Neodpustil som si prevrátenie očí, pretože tón, ktorý tentokrát použila, bol, akoby kárala päťročné dieťa.

„To bude asi oneskorená puberta,“ držal som sa stále na tej istej vlne ako Alice.

„Že by sa vracala po sto rokoch? To sa mi nezdá. Hoci, Emmett...“ zamyslela sa Alice. „No, to je téma pre Carlislea, nie mňa. Ja som tu kvôli niečomu inému,“ pohodila rukou a v očiach jej zažiarili iskričky.

„Aby si mi vybrala oblečenie,“ dodal som, keď som zachytil jej myšlienky. Alice sa na to len usmiala.

„To je snáď jasné. Ale je tu iné. Ja viem niečo, čo ty nie,“ povedala a tvárila sa tajomne. Samozrejme, že si kryla myšlienky, takže bolo jasné, že videla niečo, o čom mi nechcela povedať. A ten jej pohľad vážne nič dobré neveštil.

„Alice!“ zvraštil som nad ňou obočie. Ona však na nič nedbala, prešla k mojej šatni, kde sa chvíľu hrabala a potom vyšla s kopou oblečenia v rukách. Pohodila ho na posteľ a vystrela k nemu ruku.

„To si obleč!“ nakázal mi ten generál, a potom si to ladnou chôdzou mašíroval z mojej izby.

„Počkaj!“ zastavil som ju medzi dverami. Alice sa s potešeným výrazom na mňa otočila. „Ty predsa Bellu nevidíš!“

„Nič ti nepoviem,“ dodala, vyplazila na mňa jazyk a zmizla. Fajn, toľko k sesterskej výpomoci. Musel som nad ňou zakrútiť hlavou.

Zamieril som si to rovno do sprchy, aby som zo seba zmyl ten hnus. Po pár minútach som vošiel v osuške do izby a obliekol si nachystané oblečenie. Posadil som sa na posteľ a hlavu som schoval do dlaní. Bože, čo ma dnes čaká! Zaúpel som v duchu zúfalo. Bol som si istý, že Alice mala jednu zo svojich svetlých vízií a niečo videla, len nechcela, aby som to vedel aj ja. Začal som pochybovať, či do tej školy ísť. Čo keď vyvediem niečo, kvôli čomu budeme musieť preč? Ale to by hádam Alice nedopustila.

V mysli som odtŕhal okvetné lístky z pomyselného kvetu a dokola si opakoval: „Ísť do školy... Neísť do školy...“, keď sa zdola ozval Emmettov výkrik.

„Odchádzame!“ Ako naprogramovaný robot som sa zdvihol, schmatol vak do školy a už aj som stál dolu na chodbe. Dostalo sa mi bratského buchnátu od Jaspera a Emmett ma obdaril rozškľabeným ksichtom. Vážne som mal strach, že si roztrhne ústa, no napokon som to neriešil. Moje podvedomie otázku dostavenia sa do školy vyriešilo za mňa. Skrátka tam chcelo byť, nech sa deje čokoľvek. Ak by som sa mu v tomto momente mohol postaviť zoči-voči, dostane odo mňa povzbudvý úsmev a poplácanie po ramene. Fakt som divný!

Zasa ma posadili dozadu a ja som sa tlačil medzi svojimi sestrami. Každá z nich mala na mňa iný názor, ako som mohol vidieť v ich mysliach a tvárach. Rose ma vraždila pohľadom, no a Alice, tá sa škľabila rovnako ako Emmett na chodbe. Mysle mojich bratov som radšej nekomentoval.

Keď sme zastavili na parkovisku, všetky pohľady sa opäť stočili k nám. Myšlienky ma mňa vrieskali zo všetkých strán. Bože, ako rád by som teraz bol niekde s Bellou. Jej myseľ je pre mňa ako liek. Ticho a pohoda. Čo viac si upír čítajúci myšlienky môže priať. Smutne som si povzdychol a pohľadom prehľadal parkovisko. Nebudem si klamať, hľadal som jedinú osobu, po ktorej som teraz prahol. Lenže Belly nikde. Jej auto stálo už na parkovisku, no ona nebola na dohľad. Začal som teda prehľadávať mysle všetkých naokolo a sondovať, kde sa ten môj kvietok môže nachádzať. Keď som sa dostal až k Jessice Stanleyovej a jej chlípnej mysli, skoro som padol z nôh. Ona myslela na to, ako je fajn, že Mike zabáva Bellu, a tak sa ona môže chopiť svojej príležitosti. Toto bolo aj na mňa priveľa, a preto som sa neubránil tichému zavrčaniu, ktoré sa neobišlo bez pozornosti mojich súrodencov.

„Čo je Edward? Niečo sa ti nepáči?“ rypol si Emmett a mňa tým znovu vyprovokoval k vrčaniu. Strelil som po ňom pohľadom, ktorý v tomto momente musel byť totálne čierny. Miesila sa vo mne zlosť. Doslova bublala a čakala na to, kedy niekto pridá pod kotlom, aby mohla vyboptnať napovrch.

„Na tvojom mieste by som neprovokoval, Emmett,“ ozval sa diplomaticky Jasper, pretože už veľmi dobre cítil, čo sa so mnou deje.

„Ale, prosím ťa,“ prikladal Emmett polienka. „Táto bábovka je rada, že je. Čo už len on môže vyviesť?“ A to bol ten môj spúšťač. Ani by mi nevadilo, že ma Emmett nazval bábovkou, skôr ma nabudilo to, že pochyboval, že sa dokážem spustiť. Chce divadielko? Má ho mať!

Vykročil som prudkým krokom smerom k budove školy. Pred očami som mal len Mikea a ten jeho ksicht. Už som videl, ako ho celého zmaľujem, ako mu vylepším tú jeho nafintenú fasádu. S rukami zaťatými v päsť a mysľou hľadajúcou toho parchanta som si to trielil cez školský pozemok, keď sa mi do cesty dostala Stanleyová. Mal som čo robiť, aby som to tesne pred ňou ubrzdil. Aj keď vôbec by ma netrápilo, keby som ju zroloval. Nemá sa stavať pred rozbehnutý tank.

„Ahoj, Edward,“ zaškerila sa na mňa a vypla svoj chabo odetý hrudník. Už som jej chcel zavrčať do ksichtu a tým sa jej nadobro zbaviť, keď ma v mysli okríkla Alice.

„Kroť sa, keď sa nechceš prezradiť a donútiť nás k sťahovaniu!“ Zmučene som sa stiahol.

„Čo chceš?“ prskol som Jessice tesne do tváre. Nemal som to robiť, pretože Jessicu ovial môj dych a mala čo robiť, aby sa tu predo mnou neskácala k zemi. Trvalo jej presne tri sekundy, kým sa dala dokopy a bola schopná vážne uvažovať.

„Nemáš chuť niekam si vyjsť?“ vyhŕkla a pri tom sa zasa pitvorila, ako nejaká sliepka. Čo som snáď jediný kohút na tejto škole? To jej bujné poprsie som mal pomaly už pod bradou. Ešte pár centimetrov a strčí mi bradavku priamo do úsť. Znechutene som sa otriasol. Nemal som na ňu náladu. Už len to, že ma tu zdržuje, ma totálne vytáčalo.

„Máš pravda, Jessica, nechcem!“ úlisne som sa jej usmial do tváre, obišiel ju a pálil tam, kde sa nachádzala moja Bella obkľúčená tým slizúnom.

„Ale...“ začul som ešte Jesiicino chabé protestovanie, ale to už som vchádzal do budovy. Znovu som sa napojil na Mike. Chcel som zistiť, kde presne ich hľadať. V okamihu som ho našiel pred učebňou matiky, kde mala mať Bella prvú hodinu. Predieral som sa medzi študentami, ktorí sa hmýrili na chodbe. Teraz som svoju podstatu priam miloval, pretože mi sami ustupovali z cesty. Musel som vyzerať ako rozbesnený býk. Sám som sa tak totižto cítil.

Zahol som za roh a naskytol sa mi obraz, ktorý som doteraz vnímal len cez Mikeovu myseľ, v reále. Bella stojaca pred učebňou a Mike stojaci pred dverami, jej tarasil cestu. Opäť sa mi z hrude dralo vrčanie. Moju myseľ zahalila červená clona a ja som mal chuť trhať. Prudko som dýchal a už sa pripravoval, ako tam na neho skočím, keď môj sluch upútalo povzdychnutie a následný rozhovor.

„Mike, je mi jedno, čo chceš, ja s tebou na rande nepôjdem. Koľkokrát ti to mám opakovať?“ Bellin hlas znel dosť rozhorčene a vo mne to vyvolalo potrebu zachrániť ju z tejto situácie. V tom momente sa stratila všetka zlosť a nastúpil len ten ochranársky inštinkt. Pocit zastať sa a chrániť si, čo patrí len mne.

„Ja sa nevzdám, Bella. Nemôžeš odolávať donekonečna. Viem, že ti nie som ľahostajný,“ tvrdil si stále dokola svoje Mike. Po jeho slovách ma pichlo v hrudi. Presne na tom mieste, kde pred storočím bilo moje srdce. Je naozaj možné, že by k nemu Bella niečo cítila? Je možné, že pre svoje zaslepenie som si to nevšimol? Nevnímal som jej správanie voči ostatným, stále som sa zameriaval len na jej nepatrné pohyby. Pozoroval som jej chovanie voči mne, pretože som potreboval zistiť, či to vníma podobne ako ja. Ale ani náhodou ma nenapadlo, že by mohla cítiť niečo k niekomu inému.

Tá bolesť na hrudi sa zväčšovala. Spaľovala ma viac ako samotná premena. Akoby sa zo mňa odtŕhali kusy.
Strelil som pohľadom k Belle, aby som z jej správania vyzistil, ako na tom je. Pochytil som, ako si rukami prehrabla vlasy. Vyzerala nervózne, a pri tom si zahryzla do spodnej pery. Tak veľmi ma frustrovalo, že jej nevidím do mysle. Teraz pre mňa nebolo nič dôležitejšie, ako poznanie jej myšlienok. Lenže nemal som to šťastie, aby ma do svojej hlavy pustila.

Frustrovane som si povzdychol a prešľapol z nohy na nohu. Už som sa chystal, že cúvnem a nechám im priestor, keď sa opäť ozval Bellin hlas, ktorého tón sa mi zdal zúfalý.

„Mike, ja už neviem, ako ti to povedať. Skúšala som to narovinu, po dobrom aj po zlom, ale s tebou nič nehne! Skrátka sa musíš zmieriť s tým, že medzi nami nikdy a znovu podotýkam nikdy, nič nebude. Už si to konečne zapamätaj! Som z teba už zúfalá. Myslela som, že by sme mohli byť aspoň priatelia, ale ja nenávidím, keď ma niekto do niečoho núti, takže zabudni na to, že vôbec existujem a daj mi už konečne pokoj!“ Bella postupne zvyšovala hlas, až napokon na Mikea doslova hystericky jačala. Vlasy si držala v pästiach a krútila pri tom záporne hlavou. Vtedy som sa uistil, že nastal môj čas. Ráznym krokom som vykročil smerom k nim. Prichádzal som z boku. Pokojne ma obaja mohli zbadať, ale Mike bol zaujatý len Bellou a tá zasa držala viečka pevne stisnuté, takže ma nezaregistroval ani jeden.

Pristúpil som k Belle a objal ju okolo pása. Najskôr sa napla, vzápätí prudko otočila a ruky vystrela pred seba, akoby sa chcela brániť. Keď však zbadala, kto ju to objíma, na tvári sa jej zjavil úľavný úsmev a povzdych a ona sa zložila do mojej náruče.

„Je všetko v poriadku?“ spýtal som sa jej a nos som zaboril do jej voňavých vlasov. Bella mierne prikývla a viac sa ku mne natisla. Šľahol som pohľadom k Mikeovi, ktorý ma rovnako nenávistne prepaľoval. V jeho hlave mi nadával všetkými možnými nadávkami, aké kedy počul. Neubránil som sa. Musel som mu dať najavo, kto je tu víťaz a tak som ho obdaril posmešným úškľabkom a perami naznačil „Zdekuj sa!“. Lenže Mike to akosi nemienil pobrať. Zaťal ruky v päsť a naštvane zafunel.

„Rušíš, Cullen,“ prskol mojim smerom a mňa tým dobre pobavil.

„Si si istý?“ spýtal som sa provokačne a stále mi na tvári hral pobavený úsmev.

„Áno. Som si istý,“ oponoval Mike a premýšľal, ako ma dostať z Bellinho dosahu. Mno, nech sa chlapec snaží. Myslím, že by ma teraz od nej nedostala ani armáda upírov a nieto nejaký slabý ľudský červ.

„S Bellou sme sa tu o niečom rozprávali, takže by si láskavo mohlo vypadnúť a nechať nás to dokončiť.“ Irónia z jeho hlasu len tak sršala. Bella po jeho slovách zdvihla hlavu a nenávistne pozrela jeho smerom. Už sa chystala niečo povedať, keď som do toho skočil.

„Myslím, že teraz si tu ty navyše, Mike,“ prehodil som ledabolo, chytil som Bellinu tvár do rúk a otočil ju tak, aby mi pozerala do očí. Uprela na mňa tie svoje čokoládové neónky a v tvári mala nechápavý pohľad.

„Si v poriadku?“ opäť som sa uisťoval. Bella si prezrela moju tvár. Jej pohľad znežnel.

„Nebol si tu,“ šepla vyčítavo a tým akoby mi dala najavo, že to bezo mňa bolo zlé.

„Viem, prepáč, ale potreboval som...“ stíchol som a kútikom oka som pozrel na Mikea stále stojaceho na tom istom mieste a s vyvalenými očami pozorujúceho nás dvoch. Mal som chuť zavrčať mu do ksichtu a donútiť ho tak, dať nám nejaké to súkromie. Lenže on teraz vyzeral, že sa ani pohnúť nemôže. Jeho myseľ bola prázdna a bol v nej len obrázok mňa a Belly tuho sa tisnúcich k sebe.

„Ja viem,“ šepla Bella tak tíško, že som to mohol počuť len ja a pohľadila ma po tvári. „Dôležité je, že už si tu.“ Ten pocit, ktorý ma po jej slovách naplnil, bol tak úžasný, že som mal chuť lietať. Toto bolo to, čo mi celý ten deň a noc, čo som sa túlal v lese, chýbalo. Jej telo, jej hebkosť, jej vôňa a jej hlas. Prestal som vnímať všetko okolo. Zrazu bolo všade len ticho. Nedoliehali na mňa žiadne myšlienky. Bola len Bella, jej tichá myseľ a ja.

„Ach, Bells, tak si mi chýbala,“ zaúpel som do jej krku a nadýchol sa tej opojnej vône. Vtedy, akoby sa to opäť spustilo. Mohutné oceľové obruče sa začali okolo nás sťahovať. Privinul som si Bellu ešte tuhšie a po jej krku som putoval vyššie, až som zakotvil na jej jemných perách. Vsal som do seba jej spodnú peru, jemne do nej hryzol, na čo sa ozval Bellin tichý ston. To už som bol v koncoch. Prisal som sa viac na jej pery a jazykom som vplával hlboko do jej úst. Bol som ako vyprahnutý a jediný spôsob, ako zahnať ten smäd, bolo piť z jej úst. Cítil som Belline ruky v mojich vlasoch. Tisla sa ku mne, akoby to snáď bolo viac možné. Vyzdvihol som si ju do náručia a Bella hneď obtočila svoje nohy okolo môjho pása. Rukami som blúdil po jej chrbte až som napokon skončil na jej zadočku, ktorý som jemne stisol. Bella mi vzdychla do úsť a mnou prešla vlna vzrušenia. Jednou rukou som stískal jej zadoček a tou druhou som prešiel pod mikinu, kde som vyhrnul tričko a dotkol sa Bellinho horúceho boku. Keď sa opäť ozvalo Bellino vzrušené vzdychnutie, zavrčal som jej do krku a prudko sa pohol. Prirazil som Bellu chrbtom k stene a tesne sa k nej natisol. Rozkrokom, ktorý som mal už značne naplnený, som sa trel o jej lono a vrnel jej do ucha. Myslel som, že sa z toho zbláznim. Mal som chuť vziať si ju tu a teraz. Nebolo možnosti ustúpiť, tak veľmi to bolo silné. Zubami som prešiel po jej krku, len jemne, tak aby som jej neublížil. Bella sa napäla, jej srdce vynechalo jeden úder a na okamih prestala dýchať.

Zdvihol som hlavu a pozrel som jej do očí. Lenže žiadny strach som v nich nevidel. Len túžbu, rovnako silnú, ako bola tá moja. Potešene som sa usmial, no pohľad z jej tváre som odtrhnúť nedokázal. Vážne túži po mne rovnako ako ja po nej? Dívali sme sa do očí a prudko dýchali. Naše hrudníky sa zdvíhali v rovnakom tempe a udierali do seba.
Už som chcel prerušiť ten očný konkakt a znovu sa jej prisať na pery, keď sa mi do mysle dostali podivné hlasy. Znelo to ako šum mora. Lenže, kde by sa tu vzalo? Veď sme s Bellou sami v... Kde to vlastne sme?

Náhle sa moja myseľ začala vyjasňovať a mne sa pred očami objavovali posledné minúty pred tým, ako sme sa s Bellou na seba vrhli.

Mike. Školská chodba. Škola. Študenti.

Pane Bože.

Zatvoril som oči a snažil sa normálne myslieť. Odsunul som sa trochu od Belly, chytil som jej stehná a donútil ju postaviť sa. Stále s očami zatvorenými som si oprel čelo o to Belline. Prestal som dýchať, aby sa ku mne nedostávala jej koncentrovaná vôňa, ktorá bola ešte znásobená vzrušením. Musel som sa aspoň pokúsiť triezvo uvažovať. Ubehlo presne deväťdesiat sekúnd, keď ku mne doľahli šokované myšlienky. Napojil som sa na myseľ jedného zo študentov, ktorý stál kúsok od nás a videl som sám seba a Bellu. Stáli sme opretý o stenu, oči zatvorené. Ja som pripomínal sochu a Bella tá dýchala, akoby sa práve pred minútami topila a niekto ju vytiahol z vody a tým ju zachránil. Cítil som, ako sa jej ruky presunuli na moje ramená a moje tričko uväznila vo svojich malých pästiach. Trochu ma pri tom dotyku striaslo.

V tom momente na mňa doľahli prekvapené myšlienky mojej rodiny. Vlastne to boli len dvaja z nich. Emmett a Rosalie. Stáli medzi ostatnými študentami a šokovane na nás pozerali. Nebol som schopný spomenúť si na to, čo sa tu udialo a z akého dôvodu na nás všetci tak čumia, ale mal som tušenie, že to nebude nič príjemné.

Našťastie mi pomohol Emmett, keď si to celé v hlave prehral a smial sa tomu, že sme Jaspera tak vykoľajili, že odtiahol Alice a zmizli zo školy. Videl som jeho očami tú najerotickejšiu scénu, aká sa mohla na pôde školy odohrať. Ak by to bolo len o trochu žhavejšie, už by som použil slovo porno.

Stále so zatvorenými očami som sa zachmúril. Ako je možné, že som sa neovládol? To, čo sme tu s Bellou predviedli... Môžu nás za to oboch vyhodiť zo školy a budeme radi, keď nás nezatknú za pohoršovanie.
Vzrušenie opadlo až príliš rýchlo a nahradil ho hnev. Hneval som sa sám na seba. Tlmene som zavrčal a päsťou som poslepiačky vrazil do steny vedľa Bellinej hlavy. Zacítil som, ako sebou trhla.

Otvoril som oči a pohliadol do jej červenajúcej sa tváre. Kdesi vľavo sa ozvalo chichútanie a šuškanie. Presne som vedel, kto to je. Jessica už pikantne opisovala, čo sa tu stalo nejakému dievčaťu, ktoré sa len teraz objavilo pri nej. Videl som na Belle, ako sa cíti trápne a za to všetko som bol zodpovedný ja.

Prudko som sa narovnal, odstúpil krok od Belly a nasadil kamennú masku. Strelil som pohľadom po všetkých okolo a šíril okolo seba des. Pozrel som do každej jednej tváre. Zasieval som v nich strach. Presne som v ich hlavách videl, ako teraz vyzerám. Teraz som pôsobil ako naozajstný upír. Vrchná pera sa mi ohrnula a z hrudi sa mi začalo drať besné vrčanie. Videl som strach na tvárach všetkých okolo. Počul som ich zdesené srdcia, ktoré bili o život.

V hlave sa mi začal rodiť plán. Bolo tu presne tridsaťšesť vydesených tvárí, keď nerátam mojich súrodencov a Bellu. To znamená asi dvanásť sekúnd na to, aby som sa ich všetkých zbavil. Tri obete na jednu sekundu. Už som videl ten masaker. Telá bez hláv, rúk a nôh. Kopa krvi. Démon vo mne spokojne zapriadol. Už som sa chystal skočiť, keď sa mi do zorného poľa dostal Emmettov hrudník a jeho silné paže stisli tie moje.

„Braček, zasa máš ten záchvat?“ nezmyselne sa pýtal, ale v jeho hlase som cítil strach. Strelil som pohľadom do jeho tváre a videl jasný nesúhlas. Podtrhol to i pokývaním hlavy zo strany na stranu a v mysli na mňa doslova reval, aby som sa upokojil. Nechápal som, prečo by som to mal robiť. Čo je zlé na tom, že chcem trhať a ničiť všetko okolo seba.

„Edward, upokoj sa. To bude dobre.“ Objavila sa znenazdania po mojom boku aj Rose. O čom to tí dvaja hovoria? Čo bude dobré?

„Poď na vzduch. Tam ťa to prejde,“ chvácholivo ma pohladila po ramene a spolu s Emmettom ma ťahali preč od všetkých. Bol som zmätený. Netušil som, prečo sa oni takto chovajú. Ale zasa to vyriešil Emmett, keď mi v mysli zarezonoval jeho hlas.

„Prestaň blázniť, bracho! Toto naozaj nie je vtipné. Vieš, ako málo stačilo a bol by si všetko zničil? Najprv sa chováš ako nadržaný pubertiak a teraz po všetkých metáš blesky. Čo si čakal? Veď to, čo ste tam s Bellou predvádzali, to bolo naozaj husté. Nemôžeš sa im diviť...“ Uvedomoval som si, že Emmett ešte astále niečo melie, ale mňa to už nezaujímalo. Z toho omámenia ma vytrhlo jediné meno – Bella. Nemohol som ju tam nechať napospas tým supom. To nie!

Prudko som zastal a otočil sa. Ten pohľad, ktorý sa mi naskytol, ma skoro položil k zemi. Bella splašene kmitala pohľadom od nás k tým potvorám, ktorých myšlienky na mňa kričali pohoršujúce slová, ktoré patrili Belle. Oni ju urážali. Na nič som nečakal, vykročil som smerom k nim, chytil Bellu za ruku, privinul si ju k sebe a spolu sme sa v objatí vybrali von zo školy. Tisol som si ju k sebe a hladil ju po vlasoch. Občas som sa k nim sklonil, aby som ju do nich pobozkal a pri tom jej šepkal slová útechy.

„To bude dobré. Prepáč. Bola to moja vina. Neovládol som sa. Prosím ťa, nehnevaj sa na mňa. Už nikdy sa to nestane. Nechcel som. Láska, milujem ťa, nechcel som ti ublížiť, ani ťa zahanbiť. Môžeš mi to odpustiť?“ Toto som odriekal dokola, až kým sme sa nedostali do najvzdialenejšieho kúta parkoviska, kde mala Bella auto. Oprel som sa oň nepúšťajúc Bellu z objatia a chvácholivo som ju hladil po chrbte. Emmett a Rose postáli obďaleč a len na nás nemo pozerali. Nechápali, ako som sa mohol takto odtrhnúť z reťaze. Ale ako som im mal vysvetliť, že je to oveľa silnejšie ako ja. Že sa tomu proste nedokážem ubrániť a keď je Bella nablízku, som ako vymenený.

Skľúčene som si povrzdychol a pokrútil hlavou, aby som im dal najavo, že to sám nechápem. Rose ma obdarila úsmevom, ktorý bol chápavý. Za to Emmett ten sa poškriabal po hlave a s úškľabkom sa posunul pár krokov k nám.
„Čo ste to tam vy dvaja stvárali?“ spýtal sa dosť nahlas tak, aby to počula i Bella, ktorá sa stále schovávala v mojom náručí. Tvár mala zaborenú do mojej hrude. Po Emmettových slovách si potichu vzlykla, na čo som ju silnejšie stisol, aby som jej dal najavo, že som stále pri nej.

„Nechaj to tak, Emmett,“ ozvala sa Rose. „Nevidíš, že im to nie je príjemné?“ začala nás brániť moja sestra. Netušil som, kde sa to v nej berie. Nikdy nebola empatická, a preto ma svojimi slovami prekvapila, a tak som nebol schopný reagovať na Emmettove slová.

„Nie je im to príjemné?“ oboril sa na svoju manželku Emmett. „Ale to, čo tam predvádzali, im očividne príjemné bolo. Mne je ale jedno, že sa tam na seba lepili a predviedli všetkým, čo k sebe cítia. Ide mi o to, čo tam stváral Edward. Sama si videla, ako vyzeral. Nechýbalo málo a bol by nás všetkých prezradil,“ vykrikoval už Emmett a netrápilo ho, že by ho niekto mohol počul. Našťastie nikto na blízku nebol. Všetci, čo to videli, sa zaoberali len tou scénou a nikoho nenapadlo vyjsť von. Nebol som tomu rád, ale čo sa stalo už sa neodstane, takže to nejako budem musieť prežiť. Obaja to budeme musieť prežiť.

Bella sa mi v náručí pomrvila a zdvihla hlavu. Pozrel som na ňu, ale ona sa dívala na Emmetta. Párkrát sa nadýchla. S Emmettom sa prebodávali pohľadmi, až to napokon Bella nevydržala, vymanila sa z môjho náručia a s rukami založenými na hrudi sa postavila oproti Emmettovi.

„Ty mi tu máš tak čo kázať o morálke!“ oborila sa naňho. „Ty sám nevieš vtáka udržať v nohaviciach, keď sa jedná o Rose.“

„To je niečo iné, sestrička!“ napriamil sa nad ňou Emmett. „Rose je moja manželka. Milujeme sa a tak je logické, že si budeme prejavovať náklonnosť.“ Hoci bola Bella oproti Emmettovi maličká, nenechala sa zahanbiť. Vystrela sa, aby aspoň trochu bola vyššia a pozrela mu priamo do tváre.

„Ty nie si jediný, čo chce svojmu partnerovi prejaviť náklonnosť. Ľudia to robia bežne.“ Emmett sa po jej slovách uchechtol.

„Bežne predvádzajú porno na školských chodbách? To ste sa nemohli udržať, či čo?“ Nemo som hľadel na tú scénu a nedokázal sa zapojiť. Skrátka som v tom Bellu nechal samu, ale niečo ma nútilo, nechať ju si to s Emmettom vyriešiť. Mal som pocit, akoby sa Bella bila za mňa. Za nás. Akoby nás hájila. A to ma veľmi tešilo.

„Do toho ťa nič nie je!“ vykríkla Bella, keď jej zmizol z tváre ten jemný rumenec, čo sa tam po Emmových slovách objavil. „Ja si budem so svojim priateľom robiť, čo chcem a ty nemáš ani najmenšie právo miešať sa do toho.“
„Tak si potom toho svojho náruživca kroť! Videla si, ako tam vypenil? Stačilo málo a bol by sa na nich všetkých vrhol. Ako by si potom vysvetlila úmrtie skoro štyridsiatky ľudí?“ Bella sa prudko nadýchla. Teraz už na tvári nemala rumenec. Bola to skôr červeň, ktorú sprevádzal hnev. Dopĺňali to aj jej ruky zaťaté v päsť, prudko sa zdvíhajúci hrudník a postoj, ktorý jasne hovoril, že je schopná sa do neho pustiť. Doslova ma tým uhúrila. Bola pri tom taká sexi, že som mal čo robiť, aby som zostal pokojne stáť.

„Ale neurobil to! Nikdy by neurobil nič, čo by vás ohrozilo, pretože vás miluje. Ste jeho rodina, ktorá mu je všetkým, to by si mal vedieť. A ja by som to tiež nedovolila. Zastavila by som ho!“ tvrdila si svoje Bella.

„Áno? A ako by si to urobila? Vrhla by si sa naňho a znásilnila ho? Pretože to by bol jediný spôsob, akoby si ho odpútala od toho, na čo sa chystal. Ty si to neuvedomuješ, Bella. Skrotiť nadržaného upíra je ťažké, ale skrotiť loviaceho upíra je nemožné!“ prskal jej Emmett priamo do tváre. Bella sa nadvihla na špičkách a prskla naňho s rovnakou intenzitou, ako pred chvíľou Emmett.

„Keby to bolo nutné, tak áno. Urobila by som všetko. Nedovolím, aby seba, či vás akokoľvek ohrozil!“
Emmett sa už opäť chystal niečo jej vykričať, keď sa do toho obula Rose.

„Mám toho plné zuby! Emmett daj im už konečne pokoj! Veď sa napokon nič nestalo,“ hájila nás Rose a mne tým opäť vzala hlas. Ona, ktorá vždy tvrdo išla po tom, aby sa naša rodina neprezradila, teraz apaticky zahodí za hlavu to, čo sa skoro udialo? Kde sa to v nej berie?

„Nestalo sa to len preto, že sme zakročili,“ prehodil jej smerom Emmett, ale v jeho hlase už nebola zlosť. Upokojujúci hlas jeho manželky naňho dosť pôsobil.

„Emmett ja si uvedomujem, že...“

„Stačí!“ skočil som Belle do reči. „Viem, že som to prehnal a ospravedlňujem sa,“ preniesol som s pokorným výrazom, ale už som nezniesol, aby si Bella niečo vyčítala. Za všetko som mohol len ja. Obrátil som sa k Emmettovi a Rose.

„Ďakujem. Už to späť nevrátim. Upokojí vás, keď vám poviem, že tá tvoja narážka na záchvat zabrala? Nikto z nich si to nevysvetľuje inak. Majú ma síce teraz za blázna, ale je to lepšie, ako by nás podozrievali,“ pretlmočil som im myšlienky študentov a pohodil nad tým ramenami. Čo mi záležalo na to, čo si o mne myslia! Lenže tu nešlo len o mňa. Išlo o moju rodinu a v neposlednom rade i o Bellu. Síce asi si ešte dlho budú pošuškávať vtipné narážky na našu adresu, ale aj to nejako prehrmí.

„Fajn,“ povzdychol si Emmmett. „Ale nech sa to viac neopakuje. Inak...“ zapichol prst mojim smerom a v mysli mi poslal kopu vyhrážok. Prikývol som na súhlas.

„Poďme späť. O chvíľu zvoní,“ prehovorila Rose, pristúpila k Emmettovi a oprela sa mu o bok. Emmett si ju hneď pritiahol bližšie a pobozkal ju do vlasov. Bolo zvláštne ako upokojujúco naňho Rose pôsobí.

Odlepil som sa konečne od auta a zamieril si to k Belle. Tiež som chcel pocítiť ten pokoj a bol som zvedavý, či sa po objatí Belly objaví. Lenže hneď ako som sa dostal k nej, videl som na nej, aká je nesvoja. Tekala pohľadom okolo seba a v očiach mala strach.

„Nechceš tam ísť?“ spýtal som sa jej a nahol sa k nej bližšie. Bella si zahryzla do spodnej pery a trochu sčervenela. Nevedel som, čo sa jej preháňa hlavou, ale bol som si na sto percent istý, že to nie je nič príjemné. Zdvihla ku mne zrak a nesúhlasne pokývala hlavou. Povzdychol som si nad jej chovaním. Prečo má strach povedať mi, ako sa cíti?

„Dobre,“ povedal som a jednou rukou som ju objal okolo ramien. Pritiahol som si ju tesnejšie k sebe a pohľad presunul na Emmetta a Rose.

„Odprevadím Bellu domov a potom sa vrátim,“ vysvetlil som im a už aj Bellu ťahal k jej autu.

„Ospravedlním Bellu u učiteľov,“ odpovedala Rose a už aj Emmetta ťahala ku škole. Ten však akoby sa nechcel pohnúť. Premeral si ma podozrievavým pohľadom.

„Ak jej ublížiš...“ vyhrážal sa mi v mysli. Tlmene som zavrčal tak, aby som nevystrašil Bellu, ale aby to počuli len moji súrodenci a otočil som sa na Emmetta.

„Povedal som, že ju odprevadím a vrátim sa,“ ubezpečil som ho.

„Len aby!“ poslal mi opäť Emmett len v mysli. Hneď na to sa otočil a spolu s Rose odišli.

„Zvládneš to?“ spýtal som sa váhavo Belly. Bola trochu otrasená a ja som sa bál, aby zvládla šoférovať. Neviem, ako by som ju potom dostal domov. Asi len keby som ju tam odniesol po vlastných. Bella sa však na mňa usmiala a sadla za volant. Zatvoril som za ňou dvere, obehol som auto a posadil som sa na miesto spolujazdca.

Bella si ťažko povzdychla a naštartovala. Uprene som pozoroval a analyzoval každý jej pohyb. Nechcel som, aby si nejako ublížila. Bella si to všimla, ale bez toho, aby to nejako komentovala, pokrútila hlavou a už aj cúvala z parkoviska von.

Cesta ubiehala pomaly, ale i tak sme počas nej neprehovorili ani slovo. Ja som ostražito sledoval cestu a každý Bellin pohyb. Ona pozerala len na cestu a pri tom sa tvárila zamyslene. Určite nad niečím premýšľala, pretože občas zvraštila čelo, na ktorom sa jej pri tom zjavila hlboká vráska, alebo len miestami pokrútila hlavou.

Bella zaparkovala pred ich domom a bolo to presne po siedmy raz, čo si smutne povzdychla. Vypla motor a oprela sa hlbšie do sedadla, ale nepozrela na mňa. Dívala sa len neprítomne pred seba. Nemal som ani potuchy, čo sa s ňou deje a na čo myslí. Zahryzol som si do jazyka, ako už asi po stý raz počas cesty, keď som sa jej chcel spýtať, na čo myslí. Tak veľmi som to chcel vedieť a tak veľmi som sa bál, že sa to dozviem a nebude sa mi to páčiť.

Napokon si znovu povzdychla a otočila sa na mňa. Videl som na nej, že hľadá potrebnú odvahu, aby mi niečo povedala. V tomto bola taká priehľadná. Prečo to takto nefunguje u nej vo všetkom? Pohľadom som ju pobádal, aby sa konečne vyslovila, ale ona si zasa len povzdychla, otočila hlavu a pozerala von oknom.

Priznám sa, že som bol plný strachu. Všetko by bolo o toľko jednoduchšie, keby som jej mohol nazrieť do hlavy. Nemusel by tu teraz ani jeden z nás sedieť v takej neistote. Lenže život nie je jednoduchý. A hlavne ten môj nie. Už som sa odhodlával, že to ticho preruším, keď sa ozval Bellin tichý hlások.

„Pôjdeš so mnou dnu?“ Keď vyslovila týchto pár tichých slov, ani sa na mňa nepozrela. No jej srdce ju prezradilo. Začalo jej mlátiť do rebier s takou intenzitou, až som dostal strach.

„Ak to chceš,“ odpovedal som jej rovnako potichu. Videl som, ako prikývla. Otvorila dvere a vystúpila. No ja som sa nejako nemohol pohnúť. Sedel som tam a pozoroval Bellu, ako obišla auto, zastala pred ním a konečne na mňa pozrela. Z hlboka som sa nadýchol a vyšiel za ňou. Kráčal som popri nej až k dverám, ktoré Bella otvorila a vošla. Zostal som stáť na prahu plný neistoty. Bella ku mne zdvihla zrak plný otázok.

„Charlie?“ spýtal som sa jej a dúfal, že pochopí moje obavy. Nestál som o to, aby sa tu jej otec objavil a našiel nás spolu, hoci aj vo všetkej počestnosti. Bál som sa, že by som sa neovládol a pekne tomu sviniarovi ukázal, čo si o ňom myslím.

„Nie je doma,“ ubezpečila ma Bella o tom, čo som už dávno vedel. Za prvé tu nebolo jeho auto. A za druhé nepočul som jeho srdce, takže toto mi vysvetľovať nemusela. Akoby však pochopila, na čo som narážal, usmiala sa a prehovorila.

„Je mimo mesta a dnes sa nevráti.“ Tieto slová boli horšie, ako keby mi povedala, že ma čaká v obývačke s nabitou zbraňou. Ustúpil som jeden krok do zadu, na čo Bella zvraštila obočie.

„Nechceš?“ Jej hlas znel ublížene. Vedel som, že musím odísť, vrátiť sa do školy, ale ten prosebný tón jej hlasu, ma trápil ešte viac. Stál som medzi dverami a rozmýšľal, čo robiť. Ak odídem, nechám ju tu samu a vrátim sa do školy, ona sa bude trápiť. Ja budem stále myslieť na to, či je v poriadku a obaja sa budeme cítiť zle. Ale keď zostanem... Čo keď sa neovládnem? Na sucho som prehltol a pri tom som čumel do zeme. Čo teraz?

Napokon to všetko vyriešila Bella. Vystrela ku mne ruku. „Potrebujem ťa,“ zaprosila a tým ma zlomila. Pozrel som na jej hebkú ruku stále natiahnutú ku mne a neodolal som. Vzal som ju do svojej, vkročil dnu, nohou za sebou zabuchol dvere a vedel, že dnes sa do školy určite nevrátim.

Ani nechcite vedieť, čo nás čaká nabudúce! :D

Priznám sa, že nasledujúca kapitola sa mi bude písať veľmi ťažko. A pravdepodobne to bude nadlho posledná kapitola z Edwardovho pohľadu. Ak sa mi teda do nej zmestí všetko, čo by som tam chcela dať. Budem sa o to snažiť a je dosť možné, že to bude opäť dlhé. Potrebujem sa už posunúť ďalej. Takže si to užite, pretože pokojné časy sa pomaly, ale iste krátia. Čaká nás totiž zvrat, ku ktorému sa chcem celý čas dostať. 

Ako ste si užili dĺžku tej dnešnej kapitoly? Dúfam, že som vám aspoň ako-tak vynahradila tú dlhú dobu. :D Nesľubujem skoré pridanie ďalšej kapitoly. Vzhľadom na to, že toho času je pomenej, ale budem sa snažiť ju čím skôr rozpísať. Potom mi to už nejde tak ťažko. Dôležité je začať. :D 

Chcela by som vedieť, ako sa vám pozdáva vývoj udalostí a či si niekto aspoň trúfa odhadnúť, ako to bude ďalej. Nech sa, prosím, zdržia názorov ľudia, ktorí o tom čo to vedia. Že Ivka? :D

Ďakujem za komenty a priazeň, ktorú tejto poviedke dávate. 

Vaša GCullen. :D

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nezvratné stretnutie - 32. kapitola: