Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nezvratné stretnutie - Prológ

29.04.2012 (17:00) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 23× • zobrazeno 3357×

Pridávam vám sem aj trailer k tejto poviedke, aby ste mali predstavu, o čom to celé bude. Teda, ak ste si ho už nestihli pozrieť na mojom zhrnutí. Tam nájdete aj bližší opis deja poviedky. 

Nezvratné stretnutie 

Prológ

Kráčal som po kamennom námestí. Bola tma a nikde ani živej duše. Len v diaľke sa pohybovali tiene. Sledovali každučký môj pohyb. Báli sa, že zmiznem? Že sa nedostavím? To teda nie. Moja rodina je pre mňa všetko. Nedovolím jej ublížiť. Mysľou mi prebehol náš posledný rozhovor.

„Edward, nemal by si tam ísť,“ naliehala Alice, moja starostlivá sestrička.

„Musím. Bol to príkaz. Ak by som nešiel, prídu oni. Nedovolím, aby sa niekomu z vás niečo stalo.“

„Možno by sa to dalo aj inak vyriešiť,“ pridal sa otec.

„Aj ja si myslím, že nájdeme aj iné riešenie,“ taktizoval Jasper.

„Nie. Pôjdem tam a hotovo. Určite to nebude nič vážne. Podľa mňa chce, aby som sa k nim pridal. Vždy po tom túžil. Aro a tá jeho posadnutosť výnimočnými darmi. Chce ma do gardy, iné vysvetlenie tu nie je.“

„Nechce ťa do gardy. Tým som si istá. Zamýšľa niečo iné a nerozhoduje sa. Vie, že by som to videla,“ oponovala Alice.

„Necháme to tak. Pôjdem tam a zistím, čo chce.“

Otvoril som masívne drevené dvere a vstúpil do prázdnej chodby. Ten chlad, ktorý sálal z tohto miesta, mrazil aj mňa. Tu nikto nemohol čakať nič dobré. Začal sa ma zmocňovať pocit, že to asi nebol až taký dobrý nápad, ísť sem.

Recepcia zívala prázdnotou, ako aj celá chodba. Na chrbte som cítil pohľad. Tiene ma stále prenasledovali. Zastal som pred ďalšími dverami. Vedel som, čo je za nimi – miesto na popravu. Čaká dnes aj mňa? Zachvel som sa. Strach o rodinu bol ale silnejší. Otvoril som mohutné dvere a vstúpil do trónnej sály.

„Edward, priateľ,“ vítal ma Aro. Keby som nevedel čítať jeho myšlienky, prezradil by ho jeho úlisný tón. Bol taký priehľadný. Priateľa vo mne nevidel ani náhodou.

„Aro,“ prihovoril som sa mu sucho, bez emócií, bez pocitov. Úctu mu vzdať nemôžem, nezaslúži si to. Nech sa pasoval za vládcu, ja ho tak nevidím.

„Ako sa má môj priateľ Carlisle?“ spýtal sa a postavil sa zo svojho trónu. Pomalým krokom si to namieril ku mne. Jeho myšlienky nič neprezrádzali. Predstavoval si len môjho otca a chvíle, ktoré strávil tu s nimi.

„Ďakujem. Má sa dobre.“ Snažil som sa byť slušný, ale prechádzala mnou nervozita. Nevedel som, čo má so mnou v pláne a to ma štvalo. V jeho mysli nebol o tom ani náznak.

„Prečo nás neprišiel navštíviť? Už sú to roky, čo sme ho nevideli.“ Zase urobil pár krokov smerom ku mne, ale stále si držal dostatočný odstup. Ruky držal za chrbtom a tváril sa, že urputne premýšľa, no len ja som vedel, že to tak nie je.

„Má teraz nejaké starosti v práci, ale určite ťa čoskoro poctí svojou návštevou. Mám ti odovzdať pozdravy od celej rodiny.“

„Ďakujem. Som rád, že na mňa mysleli. Aj ja na vás často myslím. A hlavne na teba, Edward.“

„Môžeš prejsť k veci? Prečo som tu?“ Prestalo ma baviť to naťahovanie. A tiež som dúfal, že keď sa o tom zmienim, ukáže mi niečo vo svojej mysli.

„Ale, ale, priateľ náš. Nemal by si byť taký nedočkavý. Alebo sa niekam ponáhľaš?“ Sarkazmus z neho priam sršal. No teraz mu mysľou prešlo, že nemá ani náhodou v pláne pustiť ma.

„Obaja vieme, ako to je. Tak to už vyslov. Nemusíme sa tu zdržiavať formalitami.“

„Máš pravdu, môj mladý priateľ. Takže, chceš vedieť prečo si tu?“ Naklonil hlavu na bok a pozrel na mňa víťazným výrazom. Začal som mať pocit, akoby som už mal spočítané dni. Neodpovedal som mu, len som čakal, ako bude pokračovať.

„Dostal sa mi do rúk upír so zaujímavým darom.“ Ruky si trel o seba a zákerne sa smial. „S veľmi zaujímavým darom. Je to niečo ako má tvoja sestra, naša drahá Alice, len tento je omnoho zaujímavejší.“ Prechádzal po sále tam a späť.

„Vidí budúcnosť, ale nie tak, ako tvoja sestra. Nemusí čakať na rozhodnutie. On má istotu, že to, čo vidí, sa stane naozaj. Je to prorok.“ Prezrel si ma opovržlivo od hlavy až k päte. Cítil som ten odpor, ktorý mal v očiach.

„Čo to má spoločné so mnou?“

„Veľa, priateľ, veľa.“ Bolo cítiť ako sa premáha, aby ma nazval priateľom. „Mal jedno videnie, ktoré sa ťa týkalo. Je to ako predpoveď, proroctvo, ktoré sa má naplniť.“ Znova ten nenávistný pohľad. Aro ma nenávidel ako nikoho. Nechápal som prečo. Nič som neurobil, pravidlá som neporušil. No jeho nenávisť voči mne, akoby sa z minúty na minútu stupňovala.

„Proroctvo vraví,“ začal potichu, „že upír sa spojí s ľudskou ženou. Spojí sa s ňou tak, ako je to len medzi mužom a ženou možné. Budú sa milovať takou silnou láskou, že z nej vzíde potomok – dieťa, ktoré bude záhubou pre náš svet.“ Stále som nerozumel, čo to má so mnou spoločné a odkiaľ pramení tá Arova nenávisť. Ani na chvíľku sa neprestal ovládať a nepustil ma do svojej mysle. Tušil som, že na jeho slovách je niečo pravda, ale takisto som vedel, že niečo zamlčuje. Preto si chráni myseľ, aby som nezistil celú pravdu a neprečítal si celé proroctvo. Nechránil ho len pred mnou, nechcel, aby o tom vedel hocikto iný. To znamená, že ani Caius a Marcus nevedeli celú pravdu. Vedel ju len Aro a ten neznámy upír.

„A ty si myslíš, že som tým upírom ja?“

„Si to ty, Edward. A nemyslím si to. Ja to viem.“ Jeho pohľad ma prepichoval, zabodával sa do mňa ako ten najostrejší nôž. „Bol si predurčený spojiť sa s ľudskou ženou. Ale iste ma pochopíš, keď ti poviem, že nedovolím, aby bol náš svet ohrozený.“

„Ale ja o žiadnej ľudskej žene neviem,“ bránil som sa. Okolo mňa nastal šum. Obstúpilo ma množstvo upírov. Bola tu hádam celá garda. Sál bol doslova preplnený a na mňa sa upieralo niekoľko desiatok rubínových pohľadov. Strážili každý môj pohyb.

„Nevieš?“ zasmial sa tak, ako to vie len on. Chladne a mrazivo, že z toho ešte aj upírom nabehne husia koža. Celý sál sa pod tým jeho smiechom otriasal. „Čo myslíš, prečo si stále sám? Koľko je to už rokov? Chýba ti možno dvadsať rokov, aby to bolo storočie. Je tak, priateľ môj?“ Áno. Bolo to presne osemdesiat rokov, čo som sa stal upírom. „A presne o dvadsať rokov sa má naplniť proroctvo. Má, ale nenaplní!“ zašepkal tak, že keby som bol obyčajný človek, nepočujem ani slovíčko. Zase ma začal prepaľovať. Chlad sa mi zarýval do každého svalu. Som predsa upír, nemal by som nič také cítiť. No ja som to cítil a až príliš intenzívne.

„Čo so mnou urobíš? Zabiješ ma?“ Vedel som, že už nie je možnosť, ako sa z tohto dostať. Stratil som akúkoľvek šancu. Už nikdy neuvidím svoju rodinu. Jeho tvár sa pretiahla do toho úlisného, víťazného úsmevu. Môj koniec nastal.

„Musíš ma pochopiť, Edward. Ty skrátka musíš zmiznúť z tohto sveta.“ 

Tak toto bol prológ k mojej novej poviedke. Dúfam, že vás oslovila a zanecháte komentár, či vôbec pokračovať a vydávať túto poviedku. Ďakujem. GCullen

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nezvratné stretnutie - Prológ: