Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Niet ruže bez tŕnia - 3. kapitola

13.08.2012 (11:45) • 9moncici9 • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 3286×

Minulosť:

Otvorila som oči a myslela som, že som v nebi. Ležala som na obrovskej posteli, ktorá bola taká mäkká ako páperie, akoby ste ležali na obláčiku. Celá miestnosť bola bielej farby a oproti posteli, na ktorej som ležala, sa tiahla presklená stena s nádherným výhľadom na les. Toto nie je možné, toto nemôže byť skutočnosť.

Pomaly som sa posadila na posteli a viac sa poobzerala dookola. Boli tu police s knihami a police s CD-čkami. Pri nohách som mala svetlomodrý saténový župan a na sebe košieľku rovnakej farby. Pomaly som si obliekla župan, ale naozaj pomaly, pretože každý pohyb ma veľmi bolel. Ešte pomalšie som sa postavila na nohy. Bola som veľmi slabá. Premýšľala som nad tým, čo sa všetko udialo, ako som sa sem dostala. Bola som vďačná môjmu záchrancovi. Preboha, ja som u neho doma, musím ísť hneď za ním a poďakovať sa mu. Ale asi najprv nájdem kuchyňu a zoberiem si pohár vody. Bola som neskutočne smädná.

Nesmelým krokom som kráčala z izby. No, tak a som vonku a teraz kam? pomyslela som si v duchu. Bolo tu veľa dverí. Pozrela som sa najprv doprava, potom doľava. Bella, uvažuj, okríkla som sa v duchu. Dobre, skúsime to v pravo. Trmácala som sa po špičkách a pridržiavala som sa stien. Môj krok bol nesmelý a každý, aj ten najmenší pohyb, ma neskutočne bolel, akoby ste do mňa zapichávali tisíce nožov. Super, našla som schody. Len nech mi niekto povie, ako ich mám prekonať. Buď to zoskakcám, alebo sa spustím po zadku, čo bude veľmi bolestivé.

„Ruženka sa nám prebrala,“ zreval za mojím chrbtom mohutný hlas a ja som stratila balans a čakala, ako sa dolámem ešte viac na tých schodoch. Niekto ma však v poslednej chvíli zachytil a vzal do náruče.

„Emmett, ty si riadny cvok. Takto ju vystrašiť,“ karhal ten blondiak, ktorý ma držal v náručí, toho mohutného čiernovlasého, čo ma vystrašil. Divné však bolo, že ani jeden hlas mi nepripomínal hlas môjho záchrancu.

„Ď-ďa-kujem. Ja, som sa zľakla. Prepáčte, nevedela som, že je niekto za mnou,“ ospravedlňovala som sa a sklopila som oči do svojho lona ako malé dievčatko, keď sa hanbí.

„Zlatíčko, ty sa nemáš prečo ospravedlňovať. Môj syn Emmett asi nevie, ako sa správa slušne vychovaný človek,“ upokojoval ma, ale ako myslí to, že jeho syn? Veď nie je od neho o toľko starší a to by ho musel mať ešte ako dieťa. Určite bude adoptovaný.

„Nie, to ja som sa tu nemala bez dovolenia prechádzať. Nie som tu predsa doma. Odpustite mi moju nevychovanosť.“ Chcela som znieť milo a vychovane. Predsa len som tu votrelec.

„Si veľmi slušne vychovaná,“ usmial sa na mňa a pozrel na svojho syna. „Vidíš? Takto sa máš správať a nie strašiť nevinné a bezbranné dievčatá,“ káral svojho syna. Kútiky pier sa mi povytiahli do niečoho, čo mal byť akože úsmev.

„Môžem sa opýtať? Čo si vlastne robila na tých schodoch?“ A teraz čo? Nemôžem mu povedať, že som hľadala toho, čo ma večer zachránil, veď ani neviem , ako vyzerá.

„Prepáčte, pane, ja som bola smädná a tak som šla hľadať kuchyňu,“ pípla som. Bola to pravda, hľadala som ju.

„Prosím ťa, nehovor mi pane. Som Carlisle a môžeš mi, samozrejme, tykať.“ Otočil sa na svojho syna.

„Emmett Cullen, ako si to predstavuješ? Mal si na ňu dávať pozor. Mal si jej dať k posteli pohár s vodou. Čo si akože mal dôležitejšie ako je dávať na ňu pozor?“ rozčuľoval sa a stále ma držal v náručí. Mohol ma pokojne už hodiť niekam do kúta, no on ma stále držal.

„Ja som chcel, ale išiel mi zápas v telke,“ povedal a s očami neviniatka pozeral na svojho  otca.

„Keď Edward zistí, že si jej nedal ani pohár vody, že si na ňu nedával pozor a že si ju vyľakal na smrť, tak bude veľmi zle.“ Edward? To bude asi ten, čo ma večer našiel v tom lese a doniesol sem. Alebo je to ten doktor, ktorý ma ošetroval? Ja som zmätená. 

Vtom sa na schodoch objavil nádherný chlapec, čo chlapec. Muž to bol a bol to najkrajší muž, akého som za celý svoj život videla. Bol vysoký a štíhly. No napriek tomu bol vypracovaný, mal zlato zelené oči. Takéto oči som v živote nevidela. Vlasy mal neposlušne upravené do všetkých strán a úsmev na tvári. Bolo dokonca vidieť aj jeho snehobiele zuby. Má vôbec niekto takéto biele zuby?

„Prečo by som sa hnevať? Prečo by malo byť zle? Preboha!“ Pozrel na mňa a skríkol. Vzal ma z Carlislovej náruče  a odnášal ma preč. Ešte venoval jeden vražedný pohľad na svojho brata. Z očí mu šľahali priam blesky.

„To si vypiješ,“ precedil cez zuby. Ale ja som smädná. Bála som sa čo i len ceknúť, keďže bol nahnevaný a ja som nechápala, čo je príčinou jeho hnevu. 

„Ehm...“ Odkašľala som si, aby som upútala jeho pozornosť. Ale ako mu to mám povedať? Hej, ty strapatý fešák. Takto určite nie. „Ja... no... môžem poprosiť pohár vody? Naozaj som veľmi smädná.“ Zastal a pozrel sa na mňa. Ja som určite bola červená až na zadku.

„Prepáč. Hneď  ťa uložím do mojej postele a niečo prinesiem na pitie, aj na jedenie. Moja mamka Esme ti niečo už pripravila,“ dopovedal a už aj ma ukladal do postele. Počkať, on povedal do mojej postele? Jeho postele? Kým som sa stihla opýtať, už tu nebol. Zdola som počula nejakú hádku. 

„Ako ti mohol byť prednejší zápas, ako ona? Chcel som od teba len jediné, aby si dal na ňu pozor, aby jej nič nechýbalo a ty jej nedáš ani pohár vody. Malé dieťa by to zvládlo lepšie ako ty,“ kričal a ja som sa až začínala báť. Len mi nešlo do hlavy, ako človek s výzorom anjela, hlasom ako najsladšie ovocie, dokáže takto zúriť. Jeho krik mi pripomenul Johna a celá som sa otriasla od znechutenia nad jeho menom.

Do piatich minút bol naspäť. Na tvári mal najkrajší úsmev, ktorý som kedy videla a už som aj zabudla na ten krik, ktorý sa ozýval zdola. V rukách držal obrovskú tácku, na ktorej bolo skoro všetko jedlo od výmyslu sveta. Bolo tu ovocie, palacinky s jahodami a šľahačkou, lievance, chlebíčky. Na pitie som tu mala džús, kávu, čaj a dokonca aj obyčajnú minerálku. Mala som pocit, že takéto raňajky nepodávajú ani v päť hviezdičkovom hoteli.

„To si nemusel. To určite nedokážem zjesť. Mne by úplne stačil krajec chleba s maslom a pohár čistej vody.“ Pozrel na mňa so zdvihnutým obočím a jeho oči hovorili niečo ako: Strieľaš si zo mňa?

Položil tácku predo mňa a posadil na stoličku pri mojej posteli.

„Dúfam, že si to nemyslela vážne. Dlho si bola v bezvedomí a mojej mamke robí radosť sa o niekoho starať. My to už tak veľmi neoceníme, ale ty by si mohla. Takže neodvrávaj a šup papať,“ povedal pozrel na mňa tým svojím pohľadom. Pohľadom, pre ktorý ste schopný spáchať aj vraždu, alebo diablovi upísať svoju dušu.

Nevedela som ani čím mám začať, ale najprv som sa napila pomarančového džúsu a potom som si vzala palacinky. Vyzerali neskutočne a pozerali na mňa. Miestami som mala pocit,  že na mňa rozprávajú: Zjedz ma, no tak, zahryzni sa. Zahryzla som sa a na jazyku som cítila zmes jahôd a šľahačky. Rozplývalo sa mi to na jazyku. Môj spoločník ma skenoval pohľadom, každý môj pohyb.

„Nedáš ši šo mnou, je to škvelé, “ šušlala som s plnými ústami. A on sa zo mňa smial.

„Nešmej ša, ja za to nemôžem.“ Prehltla som posledný hlt a šľahačku som mala snáď všade. Smial sa a vyzeral, že sa nechystá prestať. Vzala som jednu jahodu a ponorila do šľahačky. Veď teba prejde smiech. Keď od smiechu zaklonil hlavu, tak som sa k nemu nahla a prešla som mu po nose šľahačkou a jahodu strčila do úst. Teraz som sa smiala ja. Vyzeral komicky.

„Nie, nie, na to ani nemysli. Ja som bezbranné, nevinné dievčatko. To by si mi neurobil,“ usmiala som sa, keď si nabral do ruky šľahačku a blížil sa k mojej tvári.

„Aha, nevinná? Hm, nepoznáme sa a už ťa mám v posteli. Bezbranná? Nezdá sa mi, keď tu šermuješ s jahodou,“ povedal ešte stále v návale smiechu. Cítila som sa tak, ako ešte nikdy. Naozaj mi s ním bolo dobre. Zabudla som pri ňom na všetko. Dokázala som sa s chuti zasmiať.

„Prepáč, volám sa Isabella, ale pre priateľov Bella,“ povedala som už vážne a natiahla som k nemu ruku.

„Edward, teší ma, Bella,“ usmial sa a prijal moju ruku.

„Koľko vás tu vlastne býva?“ Chcela som sa o ňom niečo dozvedieť.

„Tak, je tu môj otec Carlisle, toho si už mala tú česť spoznať, moja mamka Esme. Mám dve sestry Rose a Alice. A bratov Jaspera a Emma. Všetci sme adoptovaní, ale máme dobré vzťahy. Niektorí až príliš. Jasper chodí s Alice a Emm chodí s Rose,“ rozprával a ja mne to neprišlo vôbec zvláštne. Predsa nie sú vlastní súrodenci. Ale musela som sa zasmiať. Edward to nechápal a tak som sa mu to snažila vysvetliť.

„Prepáč, ale ja som si myslela, že Emm nie je Emmo, ale Nemo.“ Zvalil sa na posteľ a začal sa nekontrolovateľne smiať. Opäť som využila situáciu a teraz ho potrela čokoládou. Niekto vyrazil dvere a ja som ľakom nadskočila.

„Ja, že som ryba? Za to vy sa tu hráte na indiánov a mňa nezavoláte,“ rozosmial sa s nami Emm a zvalil sa k nám na posteľ. Cítila som sa skvele, akoby som medzi nich patrila odjakživa. Taká uvoľnená som nikdy nebola.

„A dosť! Radovánky skončili, Bella musí oddychovať,“ povedala žena s hnedými vlasmi, ktoré sa jej jemne vlnili. Bola staršia ako Edward a Emm myslím si, že to bola ich mamka.

„Pani Cullenová, prepáčte. Je to moja vina, to ja som Edwarda potrela šľahačkou a čokoládou a Emma som nazvala rybou. Oni za nič nemôžu.“ Snažila som sa objasniť situáciu, ale ona sa len krásne zasmiala, opäť to bol smiech ako tisíce zvončekov.

„Zlatíčko, za nič nemôžeš. Cíť sa tu ako doma. Oni ťa mali nechať oddychovať a nie ťa obťažovať. A nehovor mi pani Cullenová. Som Esme a som matka týchto dvoch nepodarkov,“ hovorila so smiechom v hlase. 

„Teší ma, Esme. Ale oni ma neobťažovali. Práve naopak. Vďaka tvojim skvelým synom som zabudla na všetko, čo mi John urobil,“ sklonila som hlavu a vyšla mi slza, ktorá stekala po líci. Niekto mi utrel slzu a silno ma objal. Podľa vône som vedela, že je to Edward.

 Prítomnosť:

„Jake, spomaľ. Vieš, že mi každú chvíľu môže prísť zle,“ kárala som ho so smiechom. S Jacobom sa z nás stali najlepší priatelia. On mi síce povedal, že ma ľúbi, ale ja som mu nedokázala city opätovať. Moje srdce patrilo inému. Mala som ho rada, vážila som si ho, ale milovať som ho nedokázala.

Pomohol mi a začali sme si navzájom dôverovať. Keď zistil, že moje tehotenstvo neprebieha tak, ako iné tehotenstvá, bez vysvetlenia a bez zbytočných otázok mi pomáhal. Popravde, ani by som mu nedokázala dať rozumné vysvetlenie, prečo vyzerám na šiesty mesiac tehotenstva. Bruško mi rástlo samé a Jake mi stále chlácholivo hovoril, že je to tým, že čakám dve bábätká. Možno má pravdu, ale ďalšou divnou vecou na mojom tehotenstve bolo príjem potravy. Tehotné mávajú rôzne chute a ja? Ja v sebe neudržím ani pohár čistej vody. Všetko, čo zjem, čoho sa napijem, hneď vyvrátim. Jake mal o mňa strach a ja som mala strach o moje deti.

„Bella, nestresuj. Buď rada, že nás tá motorka vôbec štyroch udrží,“ smial sa spolu so mnou. Mal však pravdu. Vyzerala som ako veľryba, všetko mi bolo malé, niekedy som mala pocit, že sa ani neprepchám cez dvere.

Po chvíľke sme dorazili do cieľa. Milovala som toto miesto. S Jacobom sme veľmi často chodili na túto pláž. Bolo tu ticho, len málo kedy tu bol niekto iný, ako my. Celá pláž bola obklopená borovicovým lesom. Bola síce štrková, ale tie skaly, ktoré tu boli, sú nádherné. Veľakrát sme si na nich sadli a sledovali príliv a odliv. Sledovali sme, ako  vlny narážajú do skál a bol tu krásny západ slnka, ktorý sa odrážal nad hladinou vody. Dnes sme sem neprišli sedieť a sledovať krásu okolia, ale prišli sme sa poprechádzať a trošku zrelaxovať. Jake ešte odbehol po bundu, ktorú nechal prevesenú cez sedadlo motorky a ja som šla pomaly ďalej.

Vedela som, že aj keby bol preč hodinu ja dokážem prejsť len dva metre. No čo? Som tlstá. Keď Jake bol odo mňa ďalej, zacítila som nejakú vôňu. Bola to najlahodnejšia vôňa za posledné mesiace, čo som cítila. Šla som za tou krásnou vôňou, ktorá ma k sebe volala. Pri jednom útese som našla ležať na zemi mladú srnku, ktorá bola zranená. Tiekla jej krv v oblasti stehna. Prišla som k nej a posadila sa vedľa nej. Pomalým pohybom som ju pohladkala a rukou prešla po jej zakrvácanej rane. Vtedy akoby môj vnútorný hlas ma nútil si k tej krvi privoňať. Zodvihla som ruku a zhlboka som sa nadýchla. Neviem, čo to do mňa vošlo, ale olízla som si ruku, po ktorej mi stekala čerstvá srnčia krv. Bolo to chutné, lahodné, neopísateľné. Moje telo sa celé naplo a ja som mala pocit, že práve toto som potrebovala. Áno, moje telo chcelo krv.

Pritiahla som sa viac k tomu bezvládnemu telu pred sebou a verte, či nie, pritisla som svoje pery na krvácajúcu ranu a začala som zlízavať a ochutnávať krv. 

„Bella, preboha! Čo to robíš?“ skríkol Jake za mojím chrbtom a snažil sa ma odtiahnuť. To sa však mne a môjmu telu nepáčilo a z hrdla mi ozvalo niečo ako vrčanie. Jake odo mňa odskočil a neveriacky krútil hlavou. Oči sa mu leskli a boli plné sĺz, ktoré sa snažil zastaviť, aby sa nepredrali na povrch.

„Nie, ostaň. Neboj sa ma. Ja neviem, prečo som to urobila, ale musela som. Pochop to.“ Bál sa ma, určite si myslel, že som obluda.

„Bella, ja viem, kto si. Zle som sa vyjadril. Viem, čím začínaš byť. A viem, čo v tebe rastie. Sľúbil som, že budem navždy pri tebe, ako tvoj priateľ, ale toto je na mňa veľa. Pomôžem ti tie veci porodiť, ale potom ťa nechcem nikdy viac vidieť. Tým dňom pre mňa umrieš,“ precedil cez zuby a mne zovrelo srdce. V krku sa mi urobila hrča a naplno som sa rozplakala.

„Nemôžeš ma opustiť. Sľúbil si mi to. Si jediná moja rodina, čo budem robiť bez teba?“ Nedokázala som sa utíšiť a už vôbec nie upokojiť.

„Ty to nechápeš, v tebe nerastú deti, sú to monštrá, krvilačné monštrá,“ vrieskal a ja som sa ho začínala báť, aj keď som vedela žeby mi neublížil.  „Na nejaký čas odídeme, ty porodíš a ja odídem. Bude to tak, akoby som nikdy nebol,“ dohovoril a odchádzal preč.

O dva mesiace neskôr:

„Bella, neser ma a tlač,“ kričal Jacob pridržiavajúc moje nohy široko od seba. 

„Veď tlačím, myslíš si, že som na dovolenke?“ Zvierala som pevne bielu plachtu, na ktorej som ležala. Vlastne už nebola biela, ale červená od krvi.

„Kurva, zatlač ti hovorím.“ Zatlačila som div som si aj oči nevytlačila. Nech si to príde vyskúšať.

„Už vidím jednej pijavici hlavu,“ povedal Jake. Áno, čakám malé upírske deti. To je taká maličkosť, s ktorou ma milovaný otec týchto dvoch ratolestí zabudol oboznámiť. „Miláčik, som upír.“ Mala som takú zlosť, že keby tu teraz bol, tak ho určite zabijem a môžem tvrdiť, že teraz by to nebol až tak veľký problém. Za posledné dva mesiace som bola silnejšia, rýchlejšia a to všetko vďaka mojim láskam, ktoré mi rástli pod srdcom. Museli sme odísť preč z rezervácie. Billy nebol nadšený z toho, ale povedali sme mu, že potrebujem dvadsaťštyri hodinovú starostlivosť, tak nakoniec súhlasil. Odcestovali sme na Aljašku, kde bol pokoj a nebola núdza o čerstvú zvieraciu krv.

„Je to upír,“ podával mi do rúk môjho chlapčeka. Bol taký krásny, taký maličký.

„Teraz zatlač zo všetkých síl vidím hlavičku,“ pozbierala som všetky posledné sily, ktoré mi ešte ostali a zatlačila som.

„Je to dievčatko. Bella, máš krásne dievčatko,“ podával mi moju dcérku a neprestával ju hypnotizovať svojimi očami. Poslednýkrát sa na nás troch pozrel a rozbehol sa preč. Takže splnil to, čo stále hovoril. Pomohol mi porodiť a už ho viac neuvidím.  

Takže toto bola predposledná kapitola, v ktorej sme sa stretli s Bellinou minulosťou. 4. kapitola bude posledná, potom už bude všetko v prítomnosti. :)

Dúfam, že sa kapitola páčila, a že zanecháte nejaký ten komentík. :)

Vaša 9moncici9 

Autor: 9moncici9 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Niet ruže bez tŕnia - 3. kapitola :