Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nikdy sa ťa nevzdám! - 4. kapitola

14.01.2012 (22:00) • Nephilim • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1403×

Neviem, čo v tej chvíli mohlo byť horšie. Predstava, že z nejakého šialene neznámeho dôvodu mi chce Jacob začať predvádzať pánsky striptíz, alebo druhá možnosť, že ma naschvál zatiahol do lesa, aby... Nie. Na to som nechcela ani pomyslieť. Jacoba som mala rada. Nemilovala som ho. Preto mi myšlienka na to, že by sme mali prejsť na druhú métu a ešte k tomu uprostred lesa – mimochodom miesta, ktoré mi tak príšerne pripomínalo minulosť – mi pripadala absurdná.

No moje predstavy nemuseli zájsť príliš ďaleko, pretože v momente, keď zo seba Jake stiahol nohavice, sa stalo niečo, čo som vôbec nečakala. Rozbehol sa niekam preč. Zarazene som sledovala ako sa svaly na jeho tele napínali, akoby rástli s každým novým krokom. Po niekoľkých metroch sa z jeho hrude začalo ozývať vrčanie. Zúrivé, besné, zvieracie vrčanie. Strhla som sa pri spomienke, ktorá mi okamžite prebehla hlavou. Nemusela som ju loviť, nemusela som sa na ňu sústreďovať, ako to zvyčajne býva pri spomínaní. Tá myšlienka mi zablikala nad hlavou ako žiarovka. Výstražné znamenie, ktoré sa zjavovalo vždy, keď sa dialo niečo, čo mi je dôverne známe... a predsa, predsa niečím iné.

Jake vyskočil, no nedopadol znovu na zem, ako by som očakávala... teda, nedopadol na nohy, dve normálne ľudské nohy, ale ešte chvíľu letel vzduchom, meniac sa v niečo obrovské, chlpaté a hrôzostrašné, a potom dopadol na všetky štyri laby.

S hrôzou som sledovala ako zmizol kdesi medzi stromami. Obzerala som sa dokola, no nikde ho nebolo. Zmizol. Jacob sa jednoducho vytratil. Alebo to mohla byť len ďalšia z mojich halušiek... No potom mi zrak padol na neúhľadnú kôpku oblečenia. Nebol to sen.

Zrazu hlasno zaprašťali konáre za mojím chrbtom. Okamžite som sa otočila za tým zvukom, cúvajúc, až kým som chrbtom nenarazila na kmeň nejakého stromu. Civela som na to niečo, čo sa ku mne blížilo pomalým, váhavým krokom, akoby ma nechcelo vydesiť. Bol to obrovský vlk s hnedým kožuchom, v ktorom sa hýrili odlesky od tehlovo oranžovej, béžovej až tmavohnedej. Priblížil sa až celkom ku mne tak blízko, že som cítila jeho horúci dych na svojej tvári. Vtom som zachytila jeho pohľad. Veľké tmavé oči. Oči, ktoré som dôverne poznala.

„Jake?“ vykoktala som, keď som konečne polapila dych. Vlk prikývol a odfúkol, čím ma zavial ďalším dúškom psieho dychu. Na toto si budem zvykať dlho.

Od normálnej osoby by sa očakávalo, že prinajmenšom spanikári, dostane nejaký hysterický záchvat, utečie, ak teda priamo neskolabuje od šoku na mieste. Lenže mne ani len nebúšilo srdce. Prestalo mi búšiť v momente, keď som spoznala vo vlkovi Jacoba. Mala by som sa báť. Nie?

Jake sa opäť premenil do svojej podoby a obliekol sa. Celý čas sme neprehovorili ani slovo, no on si ma skúmavo premeriaval, akoby hľadal nejaké známky šoku. Nijaké nenašiel.

„Bojíš sa?“ vypadlo z neho napokon. Zmrzla som. Nie preto, že by som sa bála. Ďalšia spomienka do mňa vrazila ako rozžeravená dýka a bodla priamo do stredu môjho mŕtveho srdca.

„Nie,“ hlesla som. Zem sa mi triasla pod nohami a svet opäť začernela známa ničota. Teraz by ma mal schmatnúť za rameno a povedať: Musím ti niečo ukázať. Musíš vidieť, ako vyzerám na slnku. Lenže nič také neprišlo.

„Tebe asi neprekáža slnko, však?“ bez rozmyslu som strelila prvú otázku, ktorá mi napadla.

Jake zdvihol obočie a pobavený výraz v jeho tvári hovoril za všetko. „Nie. Ja sa pred slnkom nemusím skrývať. Nie som netvor.“

„Netvor?“ Presne som vedela, o kom hovorí. Tak vedel to? Vedel moje... vlastne, ich tajomstvo?

„Áno, Bella. Netvár sa, akoby si tomu nerozumela,“ povedal zrazu ostro. Jeho prudké výkyvy nálady boli niekedy na nevydržanie. „Nie som ako tie pijavice,“ frkol a teraz som si už bola stopercentne istá, že pod pojmom Cullenovci a netvory v podstatne myslíme na to isté. „Oni zabíjajú ľudí. Ja ľudí chránim.“

„A... čo, čo vlastne si?“ Stále som na Jacoba nenachádzala ten správny výraz. Veľký huňatý vlk?

„Ty vieš, kto som, Bella.“ Jeho hlas znel naliehavo. „Vieš to? Spomínaš si na tie legendy vtedy na pláži?“ Ó, áno. Legendy. No ani tie som nepotrebovala na to, aby som po tomto očividnom dôkaze nedokázala prísť na niečo tak jednoduché, jasné. „Povedz to. A nahlas.“ Moje srdce znovu zastalo. Na pár sekúnd som sa ocitla v novej agónií, trasúc sa v prúdoch pálivej bolesti siahajúcej až kdesi na dno.

„Vlkolak,“ šepla som ticho.

<< 3. kapitola | 5. kapitola >>

Ďakujem všetkým, čo čítajú túto poviedku. Veľmi vás prosím, aby ste zanechali aspoň nejaký komentár, stačí smajlík, alebo trebárz aj kritika. Pokojne mi povedzte, že je to na chuja, len potrebujem vedieť, či to niekto číta, alebo nie. Deprimuje ma písať niečo takto naslepo. :). No jo, máte pravdu. Patrím medzi typických závislákov od komentárov a verejnej mienky. Všetkým vopred ďakujem.

Autor: Nephilim (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nikdy sa ťa nevzdám! - 4. kapitola: