Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nikdy sa ťa nevzdám! - prológ + 1. kapitola

19.03.2011 (15:00) • Nephilim • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1817×

Bude to, akoby som nikdy neexistoval...

Tak zneli jeho slová, keď sa ma naposledy snažil ubezpečiť, že raz na neho dokážem zabudnúť, že čas moje rany zahojí. Rany z jeho odchodu... Rany z jeho omylu - keď si až príliš neskoro uvedomil, že moja ľudskosť je v skutočnosti len prekážkou v jeho dokonalom živote.
Chápala som to – pretože môj mozog nikdy nedokázal celkom vstrebať, ako si mohol niekto tak dokonalý a nádherný, niekto tak úžasný ako bol Edward, vybrať práve mňa.
Bolo to ako prebudenie sa zo sna. Nádherného sna. Jeho slová priviali krutú realitu, a znovu prikovali moje nohy k zemi, bez možnosti vedieť opäť snívať. On bol tým najkrajším, tým najlepším, čo ma kedy stretlo, hoci jeho odchod bola tá najbolestnejšia strata v mojom živote.
Avšak, napriek tomu, čo mi navrával rozum – čo bolo tak jasné a pochopiteľné; veď upír, ten dokonalý, nesmrteľný a nepremožiteľný tvor, by nikdy nemohol byť šťastný s niekým ako ja, s niekým, kto je každým dňom bližšie k starobe, s niekým, koho život ohrozujú, pre iných, tak bežné veci ako obrubníky, schody, kamene, korene stromov a vôbec, celá moja samodeštrukčná neohrabanosť – no napriek tomu všetkému som kdesi hlboko v srdci cítila, že jeho láska ku mne bola skutočná...

„Bella, zlatko, zobuď sa,“ podišiel ku mne Charlie, môj otec, u ktorého som bývala, odkedy sa moja mama dala dokopy s jej terajším priateľom Philom. Phil bol fajn chlap, no cítila som, že musím odísť. Moja večne pubertálna matka, ktorú som nekonečne ľúbila aj napriek jej hysterickej povahe, mala konečne oporu. Už nepotrebovala mňa. A ja som zas potrebovala byť sama, konečne si zariadiť vlastný život – ako som dúfala, trochu menej hektický, pokiaľ ide o Charlieho.
No všetko sa zmenilo, keď som stretla Edwarda. Predstava pokojného života ma opustila v momente, keď som sa dozvedela, že je upír. Upír, do ktorého som sa bezvýhradne a nenapraviteľne zamilovala. Momentálne to bola už len spomienka, ktorá ma držala pri živote. Spomienka na jeho topásové oči, ktoré ma spútali v momente, ako som sa do nich prvýkrát pozrela, spomienka na jeho zamatový hlas, ticho šepkajúci moje meno, spomienka na jeho tvrdé, chladné bozky, zdráhajúco hladiace moje teplé pery. Boli to spomienky, ktoré sa z jeho odchodom, zmenili v nočné mory.

„Musíme sa porozprávať,“ povedal Charlie vážnym tónom, keď som sa konečne prebrala zo sna. „Takto to ďalej nejde.“ Vedela som, čo má na mysli. Zobudili ho moje výkriky. Opäť.

„Tati, som v poriadku, naozaj.“ Márne som sa ho snažila oklamať predstieraným úsmevom.

„Už je to niekoľko mesiacov, Bells! Bol som dosť trpezlivý, no nemôžem sa dlhšie prizerať ako trpíš...“ Jeho hlas sa zlomil. V očiach mal neskutočne obrovskú bolesť. Bolelo ma, že sa trápi kvôli niečomu, čo sa aj tak nedá zmeniť.

„Tati, tie sny nič neznamenajú. Vždy som mávala nočné mory, pamätáš? Už ako dieťa.“

„Nejde o tie sny, zlato. Pozri sa na seba. Vyzeráš ako mŕtvola, nesmeješ sa, neješ, nechodíš von, nemáš priateľov. Naozaj, takto to ďalej nepôjde. Ak sa z toho čim skôr nedostaneš, pošlem ťa bývať k mame. Myslím, že slnečné prostredie by ti prospelo.“

„Nechcem slnečné prostredie! Chcem zostať tu, vo Forks. Páči sa mi tu... Páči sa mi u teba!“ Charlie sa pousmial, potešený myšlienkou, že by sa jeho dcére napokon naozaj mohlo páčiť v tomto upršanom, sychravom meste. Meste, ktoré on miloval. Lenže pravda bola iná. Nenávidela som Forks. Nenávidela som ho vždy a teraz ešte viac, no zároveň som nedokázala odísť. Nedokázala by som opustiť jediné miesto, ktoré mi pripomína Edwarda.

„Tati, prosím,“ presviedčala som ho zúfalým hlasom. Vedela som, ako veľmi ma ľúbi. Urobil by čokoľvek, len aby som bola šťastná.

„Dobre,“ ustúpil napokon môjmu naliehaniu, „ale ak sa to zhorší, zavolám mame. Ešte si pospi.“ Starostlivo ma zakryl dekou a zmizol za pootvorenými dverami.

Mama. To bol ďalší dôvod, pre ktorý som sa nechcela vrátiť do Phoenixu, ani kdekoľvek inde, kde by sa kvôli Philovi sťahovali. Moja mama by nedokázala pochopiť – na rozdiel od Charlieho – môj smútok. Lámalo by jej to srdce, verím, že omnoho viac ako otcovi. Všemožne by sa ma pokúšala vytrhnúť z depresií, vláčila by ma po obchodoch, dúfajúc, že nový sveter zacelí moje zlomené srdce, a potom by plakala spolu so mnou, utápajúc sa v beznádejí, že mi nedokáže pomôcť. Poznám ju príliš dobre na to, aby som ju vystavila takému zbytočnému trápeniu.
A ja? Ja by som sa nedokázala pretvarovať. Nie viac ako teraz. Toto je maximálny výkon, aký dokážem zo seba vydať - ráno vstať, donútiť sa vykonať tie najpotrebnejšie úkony akými je umývanie zubov a obliekanie sa, potom stráviť zvyšok dňa v škole, bojujúc s nutkaním utiecť na záchody a celý deň tam môcť preplakať. Večer možno niečo poupratovať, pripraviť Charliemu večeru, a potom sa odobrať do svojej izby a učiť sa... Učila som sa naozaj poctivo.
Učiť sa znamenalo myslieť na algoritmy, anglické dejiny a trigonometriu - alebo sa aspoň pokúšať myslieť len na to. No vždy, nech som sa sebe viac snažila sústrediť, som kdesi v kútiku mysle premietala spomienky z minulosti.

Ten večný myšlienkový boj ma unavoval. Nenávidela som večer a úplne najviac som nenávidela noc, pretože noc – aspoň v normálnom ľudskom svete – znamenala spánok... a spánok znamenal sny.
Sny, ktoré mi spôsobovali nekonečnú bolesť, pretože som v nich vždy utekala, no nie pred niekým, alebo pred niečím, ale utekala som, aby som dostihla jedinú osobu, pre ktorú môj život stál za to. Bežala som zo všetkých svojich síl, no moje pomalé nohy nestačili. Videla som záblesk jeho bronzových vlasov v diaľke, odlesky jeho diamantovej pokožky na žiarivom slnku, no čím viac som zo seba vydávala síl, aby som sa priblížila, tým viac sa mi on vzďaľoval.

„Edward!“ skríkla som, keď jeho postava zmizla ďaleko za obzorom. Stále som utekala, nevidiac pre množstvo sĺz zalievajúcich mi tvár, zrazu sa moja noha o niečo zachytila a ja som dopadla na tvrdú zem. Už som ho nemala šancu dobehnúť...

„Nie si ako ja, Bella... Nepatríš do môjho sveta.“ Začula som tichý hlas, ktorý v mojich ušiach znel ako vzdialená ozvena. Mal pravdu. Nebola som ako on. Nikdy som pre neho nebola dosť dobrá...
Nezostávalo mi nič, len vzlykať. Nebránila som sa slzám. Nechala som sa tou bolesťou pohlcovať, uvedomujúc si, že toto je len ďalší sen. Sen, v ktorom som ho opäť videla odchádzať, sen, ktorý sa rozplynie s prvými slnečnými lúčmi a možno ešte skôr, ak ma Charlie začul...
Napriek tomu, čo som mu sľúbila, nemohla som prestať plakať.

 

*  *  *

„Neskúsiš sa ozvať Jakeovi?“ navrhol mi Charlie pri raňajkách. Jacoba som nevidela odkedy som spoznala Edwarda. Chodil do školy v rezervácii, a ja som zas nechodila často vonku, vlastne vôbec, takže by bola mizivá šanca stretnúť ho kdesi na prechádzke v lese. Úprimne, chýbal mi, no ešte som sa necítila byť pripravená stretnúť sa s niekým a normálne komunikovať. Necítila som sa byť pripravená už asi pol roka.

„Máš na neho číslo?“ odhodlala som sa spýtať napokon.

„Len na Billyho. Mám mu niečo odkázať?“

„Áno,“ zaváhala som, „či by nešiel cez víkend do kina, vraj bude nejaký nový horor.“

Charlie pobavene zdvihol obočie. „Odkedy pozeráš horory?“

„Odkedy nenávidím romantické filmy,“ pousmiala som sa a neochotne som do seba napchala posledný kus hrianky. Myslím, že Charlie bude rád. Dlho som nikde nebola a snáď to bude pokladať za prvý krok v ústrety veselšej budúcnosti – aj keď, tým prvým krokom bude horor.

______________________________________________________________

Ďakujem všetkým, čo sa prelúskali až sem. Poteším sa komentárom, aj tým kritickým.

Túto poviedku by som chcela venovať jednej osobe, vďaka ktorej dokážem pochopiť Bellinu bolesť, osobe, ktorá zmenila a nasmerovala môj život smerom, ktorým sa teraz uberám. Možno o tom nevieš; možno si myslíš, že jediné, čo v mojom srdci zostalo je len nenávisť; no pomohol si mi. Pomohol si mi pochopiť, kým v skutočnosti som. Vrátil si mi vieru v samú seba a dal si mi človeka, pre ktorého dnes môžem žiť. Túto poviedku venujem k narodeninám mojej bývalej láske a svojmu drahému synčekovi Samuelovi. Ľúbim vás!

S láskou, Nephilim.

Autor: Nephilim (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nikdy sa ťa nevzdám! - prológ + 1. kapitola: